Denník N

Slnovrat (vianočný príbeh z Gelnice)

Autor je Gelničan, v minulosti bol dlhodobo nezamestnaný.

V sobotu bol Štedrý deň a v nedeľu sme v krčme rozbili oblok. Šlo o nešťastnú náhodu, trochu sme sa naťahovali. Na úhradu škody teraz od nás Pán výčapu vymáha peniaze, ktoré však nemáme.

Teda, niežeby sme úplne nemali, len ich je nám ľúto vysoliť za sklo. Pán výčapu by si mal na podobné udalosti vytvárať rezervu, myslíme si. Dosť prostriedkov sa mu tam nanosíme, to vieme bezpečne.

Na Štedrý deň sme boli u Mirečka s Čľupkom. Dobrí chlapi, bez záväzkov. Radi za nimi zájdeme, aj keď ich dom celkom bezúhonný nie je. Vráta tam vždy bývajú otvorené každej nepleche. Pár ľudí odtiaľ už nohami napred vyniesli.

Keď sme prišli, Čľupko spal, Mireček lúštil krížovku. A hneď nás aj skúšať začal: ruská rieka na päť písmen, argentínsky futbalista na desať. Potom postavil na stôl borovičku a pilo sa. Borovička chutila čudne. Zistili sme, že do nej pridali limetku a ubrali percentá. Vedno sme hneď nadávali, prečo nám také veci v pálenčiarni robia. Mireček hovoril, že ju kúpil v Raji nápojov. Podstrčili mu ju tam ako novinku.

Čľupko sa zobudil, až keď bolo na dne. Aj to len preto, že sme zabudli prikúriť a bola mu zima. Nám zima nebola, zohrievali sme sa zvnútra. Mireček potom priniesol novú fľašu. Tá už bola v poriadku.

Pamätám si, že pod stromčekom medzi ponožkami boli rozsypané salónky a na jedličke nesvietili hríbiky. Pamätám si, že sme debatovali dlho a dobre. Ale o čom, dofrasa, o čom?

Tuším, že Čľupko rozprával príhodu zo školy. Ako raz na nástenke v slogane súdruha Lenina Učiť sa, učiť sa, učiť sa vymenili č za p. Takto vraj za Husáka srandovali učni.

Myslím, že Mireček nám ukazoval nejaké vyznamenania z fabriky, z toho sme si uťahovali. My totiž zamestnaní nikde nie sme, aby ste vedeli. Spoločnosti visíme na krku ako taká medaila. Peniaze na pijatiku pokútnym spôsobom musíme si zháňať. Tu menšia fuška, kšeftík, tam drobná krádež. Poviem vám, motáme sa životom horšie než Židia v púšti. Teda, niežeby sme nikdy nepracovali. Len nás to omrzelo. Deväť remesiel, desiata bieda, vraví sa. Nuž, načo sa namáhať?

Čľupko prepínal programy. Nadával, že v televízii dávajú jedno a to isté. Nakoniec pustil western, to bol dosť zmätočný film. Nech sme sa akokoľvek dívali, kto je dobrý a kto zlý, sme nerozoznali. Všetci tasili zbrane a ako muchy kapali. Keď nažive zostal posledný muž, film sa skončil, lebo ho už nemal kto zabiť a na samovraždu nenašiel odvahu. Povedal som, že keby za režiséra určili mňa, natočil by som pekný a zaujímavý príbeh. Napríklad o tom, ako sa muž zmení na psa. Mireček ma pochválil, že je to dobrý námet. Čľupko vravel, že taký film už videl.

Neskôr sme si pustili platňu a zatancovali si s Karlom Gottom okolo stromčeka. Keď sme boli v najlepšom, šmykol som sa na pokrovci a zvalil smriečok na zem. Dvaja fúkaní Mikuláši a štyri gule s obrázkami saní padli za obeť. Mireček povedal, že to neprekáža, že ten stromček bol aj tak prezdobený.

Kája dosnil o Vánocích bílých, my sme vyhladli. Čľupko doniesol zemiakový šalát. Pýtal som k nemu v zmysle tradícií filé, ale domáci vraveli, že rybu vypražia až zajtra, lebo nadnes mali vyvárania po krk.

Potom sme si ešte prezerali časopis Štart, viacerých športovcov významných zabudnutých sme si pripomenuli. Boli medzi nimi: Pavel Šumanov, Ing. Peter Jančura, Horst Skoff, Claudia Leistnerová, Marjo Matikainenová, Paul Accola, Vladimír Kinier, Ondrej Glajza, Otakar Janecký a Gunde Svan.

Nakoniec Mireček doniesol po koleno veľkú fľašku domácej. A tú keď sme vypili, takí sme ostali, že ani to sme nevedeli, či sme ľudia a či niečo iné. Zvalili sme sa kade-tade a pospali ako porezaní. Iba chrapot odrážal sa od stien začmudeného domu.

A teraz si isto vravíte, čo ty nám tu starých somároch, o chrápaní vykladáš. Či si už zabudol na rinčanie črepín? Toto skoro povedz, ako ste tú šibu vybili.

Len kľud, práve som sa chystal.

V sobotu sme šli do Bufetu, no nie hneď ráno, ale až na obed, pretože cez Vianoce majú v krčme špeciálny rozpis. Špeciálny rozpis je jedným z dôvodov, prečo sa u nás údajne najkrajšie sviatky netešia priveľkej obľube. Všade vtedy inak otvárajú, človek nestihne si to zapamätať, od zatvoreného k zatvorenému v pľušti tundrou, tajgou putuje. Bufáč je krčma dávnoveká, pár storočí dozadu tu stál aj pivovar. Oproti Šibeničný vrch. Tam sa popravovalo. To isto muselo byť pekné: piješ pivo z holby, zvuk prdov hlasným spevom prehlušuješ, na kopci, vo vetre, lotor sa hompáľa.

Hostinec bol už plný smädných ľudí. Zákazníci sa prekrikovali, každý mal na jazyku niečo dôležité. Istý človek rozširoval informáciu, že Japonci vyrobili hovädzinu z hovna. Stáli sme pri pulte, hrdlá sme mali na posmech zoschnuté. Pán výčapu prítomných žiadal, aby pili rýchlejšie, lebo nemá do čoho nalievať. Hostia dupli na plyn.

Šarvátka vypukla, keď sme neskôr jednému pánovi potrundžili psa. Pýtate sa, prečo ste vy, čerti tureckí, psíka spili? A vy by ste mu vypiť nedali, keby na vás smutné oči vyvaľoval, jazyk vyplazoval, chvostíkom ostošesť vrtel, krútil? Pes sám si predsa nápoj neobjedná. Zo svojho musíte mu naliať. Oj, ako lačne do krígľa ňufák pchal. Oj, ako len orieškovi šmakovalo.

Boli by sme s čoklom pili do rána, napokon však pre nás osud schystal inú budúcnosť. Mala podobu zlostného chlapa. Zlostný chlap zrichtovaného štvornožca prišiel preč ťahať, partiu potrhať, škaredo nám nadávať. A bola z toho balamuta rovno na Božie narodenie. Mám zájsť do detailov? Mám každú ranu, každý hák opísať? Či stačí len, že nakoniec pán cez výčap letel, na dvore pristál a šiba bola fuč? A mesiac strieborným svitom zalial krčmu?

Pán výčapu teraz od nás vymáha škodu. Pán výčapu by si mal na podobné udalosti vytvárať rezervu. S drobnými incidentmi počítať.

Pľantáme sa domov s hlavami sklonenými, v dušiach smútok a žiaľ. Len Mireček tvrdí, že to vyprchá.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie