Denník N

Spisovateľ Dušan Mitana: Dnes sa za spisovateľa považuje každý, kto sa naučil čítať a písať

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dušan Mitana v stredu 22. mája 2019 náhle zomrel. Ponúkame vám archívny rozhovor, ktorý Alexander Balogh pripravil k jeho sedemdesiatke. Mitana neposkytoval rozhovory často, tento je jeden z jeho posledných.

O tom, že patrí do extraligy slovenských prozaikov, nepochybujú ani tí, ktorí by ho – podľa jeho slov – už najradšej zaživa pochovali. Vie, že jeho život je opradený mnohými legendami a často vymyslenými fámami. Ani on už niekedy nevie, čo je pravda a čo súčasť jeho fiktívnych pamätí. Žijúca literárna legenda Dušan Mitana.

Často sa vraví, že Mitana je kultový spisovateľ pre viaceré generácie. Ste spokojný s takýmto hodnotením? Alebo čo by ste radšej počuli na svoju adresu?

Na svoju adresu som počul a čítal viacero hodnotení a prívlastkov. Napríklad Mitana je enfant terrible, hrozné dieťa slovenskej literatúry, provokatér, mystifikátor, rebel, búrlivák, žijúci klasik, živá legenda… Niekedy mám pocit, že by ma veľa ľudí už najradšej zaživa pochovalo. To, že o mne hovoria a píšu ako o kultovom spisovateľovi pre viaceré generácie, je pre mňa, tak ako pre každého spisovateľa, najväčšou satisfakciou. Som rád, že toto hodnotenie sa potvrdzuje napríklad aj na Pohode, keď je na mojich čítačkách z kníh, ktoré som napísal takmer pred päťdesiatimi rokmi, literárny stan plný mladých ľudí, a autogramiáda trvá aj celú hodinu. Ale najradšej by som počul: Mitana bol veľký hriešnik, ale aj slušný, čestný aj dobrý človek, kamarát, manžel, otec a priateľ všetkých ľudí na okraji spoločností, všetkých urazených a ponížených. Ale toho sa už asi nedožijem.

Keď si čitateľ pozrie zoznam vašich diel a skúsi si ich zohnať, zistí, že viaceré sú nielen beznádejne vypredané, ale absolútne nedostupné, bez perspektívy ďalších vydaní. Kali Bagala nedávno „vrátil do hry“ štyri najstaršie knihy a chystá sa vydať vaše zobrané dielo, ale tá medzera je stále citeľná. Čo si o tom autor môže myslieť?

Je dobrým znamením pre autora, keď sú jeho knižky beznádejne vypredané, horšie je, že sú nedostupné v mnohých väčších kníhkupectvách. Ako som vyrozumel z rôznych vysvetlení v novinách, problém je v distribúcii, ale ja tomu nerozumiem. Väčšie a veľké kníhkupectvá pýtajú vraj veľké peniaze od malých vydavateľov, a buď knižku vôbec nezoberú, alebo ju zastrčia na miesto, kde ju človek, ktorý si ju chce kúpiť, nenájde ani s lupou. Sú aj výnimky (Martinus, Artforum), ale ja sa v tom skutočne nevyznám. Kali Bagala „vrátil do hry“ staršie knihy už pred viacerými rokmi – napríklad Patagónia vyšla už v piatich vydaniach, Hľadanie strateného autora, Koniec hry, Návrat Krista, Môj rodný cintorín už vydáva. Mimochodom, tento rok vyšla takmer 800-stranová kniha vo vydavateľstve Kalligram v edícii Knižnica slovenskej literatúry s názvom Prózy – editorom bol Peter Zajac. Nie sú to iba prózy – Psie dni, Nočné správy, Slovenský poker, Krst ohňom, Patagónia a román Zjavenie, je tam aj výber z dvoch kníh poézie Krutohory a Maranatha, eseje, publicistické články a viacero rozhovorov pre noviny a literárne časopisy. Považujem to istým spôsobom aj za monografiu vďaka životopisnému kalendáriu a zasvätenému doslovu editora.

Nehrozí vám to, čo sa prihodilo Dominikovi Tatarkovi, že ľudia viac poznajú spisovateľov životný príbeh než jeho dielo?

Necítim žiadnu takú hrozbu. Napriek tým problémom, o ktorých som hovoril, moje knihy vychádzajú, čítajú sa a stále majú nových čitateľov. Pravdaže, nie sú to bestsellery, ich náklady sa nikdy nevyrovnajú množstvu komerčného braku, ktorý zaplavil celú krajinku. Na Slovensku bolo vždy oveľa viac autorov ako čitateľov a dnes, keď sa považuje za spisovateľa každá entita, ktorá sa naučila čítať a písať, od modeliek, kuchárov a bývalých eštebákov, je to jedna monštruózna groteska. Dominik mal smolu, lebo tam boli problémy s dedičmi, ktoré trvali mnoho rokov po nežnej revolúcii, a keď začali jeho knihy vychádzať, bola celkom iná situácia, mladí ľudia už ani nepoznali mnohých spisovateľov, ktorí publikovali v socíku, ergo v minulom storočí a tisícročí. Jeho životný príbeh bol známejší ako jeho knihy. Môj životný príbeh ľudia nepoznajú, hoci si myslia, že ho poznajú veľmi dobre, lebo som sa odhaľoval v mnohých novinárskych rozhovoroch aj v knihách, ale nevedia rozlíšiť, čo som si vymyslel, čo je umeleckou fikciou a čo realitou, i keď v každom texte je plno autobiografických informácií a pravdu povediac, ani ja sám to neviem rozlíšiť. Akoby som sa stratil v labyrinte.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Obraz búrliváka si čitatelia vytvorili najmä na základe novely Patagónia s mnohými autobiografickými prvkami, ale aj podľa viac či menej pravdivých historiek, ktoré sa o vašom bohémskom živote šírili. Účinkovali ste aj v pozoruhodnom filmovom dokumente Petra Dimitrova o vzťahu umelcov k alkoholu Služobníci a milionári. Ako sa s odstupom rokov dívate na svoje mladé roky?

S odstupom času sa dívam na svoje mladé roky triezvo. Boli asi také, aké museli byť. Nie som na ne hrdý, bol som provokatérom, búrlivákom, len keď som si vypil. Nebol som dobrý manžel, ani otec, chodil som aj na zálety, ale moje výčiny nikdy netrvali viac ako tri dni a tri noci, a takmer vždy som mal potom okná. Tak vznikli fámy a historky, ktoré sú viac-menej vymyslené. Bohémske výlety do mesta som absolvoval asi trikrát za rok, inak som stále sedel vo svojej pracovni, čítal som a písal, fajčil jednu od druhej, celé noci. Prosil som o odpustenie manželku aj deti, ospravedlňoval sa ľuďom, ktorých som urazil, mučila ma hanba, depresia a osamelosť. Tie moje excesy boli vlastne únikom k ľuďom z mojej osamelosti. V dokumente Petra Dimitrova vystupovali so mnou Rudo Sloboda, Marián Varga a Janko Melkovič, bola to psina. Ale na moje mladé roky si spomínam aj s radosťou. Najmä na druhú polovicu 60. rokov, keď som uverejňoval poviedky v Mladej tvorbe, v Slovenských pohľadoch a v Kultúrnom živote. V Mladej tvorbe som bol aj externým redaktorom, tam som sa zoznámil s Petrom Hrivnákom, Janom Buzássym, Dušanom Dušekom, Janom Štrasserom, Petrom Zajacom a s Osamelými bežcami Ivanom Laučíkom, Petrom Repkom a Ivanom Štrpkom, ktorý bol mimochodom svedkom na mojej svadbe – dodnes sme všetci kamaráti. Boli to najšťastnejšie roky môjho života.

Do okruhu vašich najbližších priateľov patrili či patria Marián Varga a Dežo Ursiny. Kde sa zrodili tieto kamarátstva, predsa len hudobný svet je trochu odlišný od literárnej komunity. Aký mali vzťah k vášmu písaniu?

Dežo Ursiny bol mojím spolužiakom na VŠMU, kde sme študovali filmovú dramaturgiu a scenáristiku. Boli sme dobrá partia – Dežo, Ďuro Lihosit, Milan Frolo, Leo Štefankovič. Chodili sme po krčmách, celá naša partia, cítili sme sa ako králi. S Dežom som vlastne začal piť. Najviac som sa s ním zblížil na psychiatrickej klinike na Mickiewiczovej. Ja som tam išiel prvý, lebo mi hrozila dvojročná vojenčina, bol to už čas normalizácie po okupácii v šesťdesiatom ôsmom roku a niekto mi poradil, aby som sa pokúsil získať modrú knižku, ergo oslobodenie od armády, k čomu som potreboval „papier na hlavu“. V tých časoch to bol dosť častý postup najmä pražských a bratislavských „umelcov“. Po mesiaci mi Dežo telefonoval, že príde za mnou a naozaj prišiel. Tak sme sa ocitli v jednej izbe (istý čas bol s nami aj režisér Štefan Uher, ktorý mal s normalizátormi veľké problémy). A keď ste s niekým štyri mesiace v jednej izbe, buď sa spriatelíte, alebo znenávidíte. My sme sa spriatelili aj preto, že sme sa navzájom rešpektovali, mne sa páčila Dežova muzika a jemu moje Psie dni a Patagónia. Dežo chcel, aby som pre neho písal texty, a keď sme robili diplomovku vo vypožičanom byte jedného priateľa, aj som napísal jeden krátky text, ale viac sa mi nechcelo, nebola to moja parketa, tak som ho zoznámil v Kryštál bare s Ivanom Štrpkom. Keď vyšla kniha Ivanových textov pod názvom Modrý vrch, Dežo do nej zaradil ako vstupný text Vtáci, ktorý som napísal, keď sme robili diplomovku.

A k Mariánovi Vargovi ste „prišli“ ako?

S ním sme sa stali priateľmi na celý život po prvom stretnutí. Pravdaže, najskôr som sa stretol s jeho hudbou (Prúdy, Collegium), ktorá ma hlboko oslovila, obdivoval som ju a chcel som sa stretnúť s ním osobne. Raz som zobral taxík a dal som sa večer doviezť k Mariánovi na Leškovu ulicu. Mal dobre prečítané Psie dni a Patagóniu a plnú knižnicu kníh najlepších svetových autorov. Niečo sme vypili a dlho do noci sme sa rozprávali najmä o literatúre, lebo Marián bol vášnivý čitateľ. Poznám veľmi málo slovenských spisovateľov, s ktorými by som sa mohol baviť aj o teoretických, špeciálne kompozičných problémoch literatúry tak, ako s Mariánom. Ja som vtedy býval na ulici Červenej armády, dnešnej Grösslingovej. Išiel ma odprevadiť, potom som ho odprevadil ja, a tak sme sa odprevádzali až do rána. Odvtedy sme boli v stálom kontakte, Marián mal vtedy pitný režim nastavený na trojdecák vína po viacerých bufetoch – na stojáka. Ja ako najlepší priateľ som ho „strážil“. Dával som si iba dvojdecák. Chodili sme spolu dokonca aj na čundre, pamätám si, že sme boli na Táloch. V Mýte pod Ďumbierom sme sa zúčastnili miestnej zábavy, kde domorodci nútili Mariána, aby niečo zahral. Ale ten tvrdo odmietol, a tak sme dostali po hube. Najkrajší výlet bol na senník Mariana Lapšanského, ale naše turistické dobrodružstvá netrvali dlho, museli sme pracovať. Mimochodom, boli sme s manželkou ako svedkovia na Mariánovej svadbe. Spomínam si na jeho legendárne nočné telefonáty. Telefonujeme si dodnes, ale väčšinou sa informujeme o našom stále horšom zdravotnom stave. Marián je neuveriteľne statočný bojovník, ešte aj teraz, keď má také zdravotné problémy, ktoré by iných ľudí dávno zabili, chodí sólo koncertovať a má stále vypredané. Jeho hudba oslovuje niekoľko generácií poslucháčov a ďaleko presahuje hranice Slovenska.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Knihy Psie dni, Patagónia a Nočné správy akoby patrili k sebe, a poslednou z nich sa v polovici 70. rokov uzavrela jedna etapa vašej tvorby. Mnohí čitatelia ju považujú za vašu najlepšiu éru, vracajú sa k Patagónii aj k poviedkam, a tá V električke je dodnes predmetom sporov, či je vymyslená, alebo sa to naozaj mohlo tak udiať. Nakoniec, podobný motív je aj v inej poviedke Zem je guľatá. Ako sa dívate na toto obdobie vášho písania?

Jedna etapa mojej tvorby sa neuzavrela spomínanými knihami, podobným štýlom a metódou som v nej pokračoval v Slovenskom pokri a v zbierke Krst ohňom. Začal som písať romány – Koniec hry, Hľadanie strateného autora, Zjavenie, lebo písať stále rovnaké texty ma nudilo. Uvedomoval som si, že mnohí čitatelia to budú považovať za zradu. Osvojili si poviedky z „raného štádia“ mojej literárnej púte a ja som išiel ďalej svojou cestou a konfrontoval som sa s novými výzvami. Najviac ich zrejme pobúrili texty, ktoré súviseli s mojou duchovnou orientáciou. Ako vždy som išiel proti prevládajúcemu prúdu a „proti všem“.

Odvtedy ste prešli na „voľnú nohu“, čo počas normalizácie nebolo ani bežné a ani lukratívne, teda pokiaľ sa spisovateľ nestal prorežimným autorom, čo rozhodne nebol váš prípad. Vtedy vám okrem súborného vydania poviedok vyšla len jedna kniha, román Koniec hry, aj to po značných peripetiách. Ako ste prežívali tú sivú dobu, či konkrétne cestu tohto románu až k jeho vydaniu?

Na voľnú nohu som prešiel viac-menej z nedostatku iných možností. S mojou povesťou provokatéra a rebela ma nechceli prijať v žiadnej „kultúrnej“ inštitúcii, a keď som dobrovoľne odišiel zo znormalizovaného Romboidu, už som sa ani nepokúšal hľadať si zamestnanie. Nad vodou ma ako-tak držali televízne scenáre, ktoré som robil ako adaptácie klasikov. Vždy som si vybral autora a dielo, ktoré v druhom pláne hovorili o vtedajšej realite možno pravdivejšie, ako mnohé inscenácie zo súčasnosti. Televízne pondelky boli sledované a známe na Slovensku aj v Čechách, už sa stali legendárnymi. Ja som napríklad na motívy románu Jacka Londona Tulák po hviezdach napísal scenár s názvom Dynamit. Adaptoval som ešte Balzaca – Plukovník Chabert, Tolstého novelu Albert (hlavnú postavu som napísal pre Jara Filipa a režíroval to František Vláčil) a iné. Samozrejme, z tých honorárov nám to nestačilo, ale prežili sme existenčne vďaka mojej manželke, ktorá to so mnou vydržala napriek tomu, že nás mnohí ľudia považovali za páriov a dosť entít nás prestalo aj zdraviť. Ja som sa na nich vykašľal, ale moju rodinu to zraňovalo. O peripetiách okolo románu Koniec hry som už často hovoril a písal, najmä v románe Zjavenie, a v rozhovoroch, ktoré sú súčasťou spomínanej knihy Prózy.

Patrili ste k literátom, ktorí sa po novembri 1989 nemuseli ospravedlňovať či vysvetľovať svoje predošlé postoje. Ako sa dnes dívate na termín ostrovy pozitívnej deviácie, ktorých ste boli aktívnou súčasťou?

Je pre mňa cťou, že som patril medzi ľudí, ktorí obývali ostrovy pozitívnej deviácie. Takéto ostrovy sú veľmi potrebné aj dnes, chvalabohu existujú a je ich čoraz viac. Takých ľudí, ktorí majú odvahu a upozorňujú na prešľapy našich politikov, však najmenej polovica obyvateľov nenávidí a vysmieva sa im. Tak ako za socíku. Z bývalých pozitívnych deviantov si najviac vážim ochranára a priateľa Maňa Hubu.

Nástup nového milénia priniesol knihu Môj rodný cintorín, označovanú ako pamäti. Pri vašom zmysle pre absurditu, mystifikáciu, iróniu a čierny humor si nie každý vedel s knihou poradiť, najmä keď časť z nej vyšla časopisecky ešte koncom 60. rokov pred vaším debutom. Ako to teda je?

Tieto „Pamäti“ sú kompletne vymyslené. Časť z nich som naozaj uverejnil v roku 1968, dva roky pred vydaním debutu Psie dni, ale vtedy som vôbec netušil, že z textu, napísaného z recesie, niekedy vzniknú Pamäti. Napísal som vtedy krátku poviedku o hrobároch otcovi a synovi, ako kopú hrob a pritom sa rozprávajú o triviálnych veciach. Kniha z toho vznikla až keď som ju vydal v roku 2000 ako paródiu na pamäti. Nič v tejto knihe nie je z osobnej skúsenosti, nikdy som nežil na cintoríne, nikto z mojej rodiny nebol hrobárom a na cintorín by som najradšej nikdy nešiel.

Vaša doteraz posledná kniha Zjavenie sa dostala aj do finále vtedy začínajúcej Ceny Anasoft litera, odborná kritika ju hodnotila veľmi pozitívne. No po knihe došlo k dosť dramatickej niekoľkoročnej tvorivej odmlke. Máte chuť sa k tomu niekoľkými vetami vrátiť?

Je to dosť paradoxný príbeh. Po napísaní a vydaní románu Zjavenie a veľmi dobrej odozve u čitateľov aj literárnych kritikov som začal písať román Zasľúbená zem, ktorý mal mať asi 800 strán. Cítil som sa vo forme a mal som veľa materiálu, ktorý som zberal desiatky rokov. A práve vtedy, keď som sa mohol tešiť z úspechu, ma prepadla nepochopiteľná depresia, ktorá ma totálne paralyzovala. Nechcem hovoriť o tom podrobne, ale bola to hrôza. Možno o tom napíšem knihu, ale keby som už nevydal žiadnu knihu, považujem svoj život vďaka milosti Božej a mojej rodine za zmysluplný a šťastný.

Pre mnohých je to neuveriteľné, že aj vy ste už pár dní sedemdesiatnikom. Ako sa momentálne cítite, chystáte ďalšiu knihu?

Keď mám pravdu povedať, aj pre mňa je neuveriteľné, že som sa dožil sedemdesiatky, ale to sa môže každú chvíľu zmeniť. Možno mi padne na hlavu nejaká škridla už zajtra a možno budem robiť vylomeniny ešte ďalších desať rokov. Rôznych diagnóz mám požehnane – od depresie, úzkosti, chronickej nespavosti, dny, Alzheimera až po postupné oslepnutie. Operovali mi obe oči, na jedno už takmer vôbec nevidím, druhé ešte ako-tak funguje. Píše sa mi ťažko, ale mám veľa materiálu a napriek diagnózam považujem za dobré znamenie a dôkaz uzdravovania už to, že som sa dokázal sústrediť na tento rozhovor.

Dušan Mitana (70). Narodil sa v Moravskom Lieskovom. Štúdium žurnalistiky opustil po roku, neskôr študoval filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU, odkiaľ odišiel na protest proti kádrovým zmenám po nástupe normalizácie. Od roku 1973 až do dôchodku bol umelcom v slobodnom povolaní. Debutoval v roku 1970 zbierkou poviedok Psie dni, z ďalších diel: Patagónia, Nočné správy, Koniec hry, Hľadanie strateného autora, Slovenský poker, Pocity pouličného našinca, Návrat Krista, Môj rodný cintorín, Zjavenie. Je autorom viacerých televíznych a filmových scenárov.

Teraz najčítanejšie