Fašistická skutočnosť v krajine, ktorá rada sníva o hrdosti

Sú výstavy, na ktoré si idete pozrieť slávnych velikánov, ťahy štetcom, krásne svetlo, farby, dokonalosť umu a ducha. Pookriať. Potom sú výstavy, na ktorých objavujete – nové mená, nové uhly pohľadu, nepoznané veci a témy, rozširujúce obzory. Idete tam a necháte sa vyrušiť. A potom je táto výstava – výstava Sen verzus skutočnosť, ktorá je práve v Slovenskej národnej galérii s pokračovaním v bratislavskej Kunsthalle.

Nie je to výstava, akú bežne nájdete v galérii, lebo okrem umenia je tam aj ne-umenie, zlé umenie, pokleslé umenie až gýč. Dizajn aj architektúra. Gýč aj propaganda. Šialené propagandistické plagáty, ktorých autori sú zväčša neznámi, a fotografie, pri ktorých často len neveriacky krútite hlavou. Môžete tam síce vidieť aj slávnych maliarov a sochárov, čo jasne svietia v našich dejinách umenia, ale akosi viac prerážajú momenty, ktoré jasne ukazujú, že to bolo skutočne najtemnejšie obdobie, aké sme zažili.

Sen verzus skutočnosť mapuje vizuálnu kultúru obdobia prvej Slovenskej republiky. Je to prvá výstava takéhoto druhu, lebo doteraz sme sa zväčša potľapkávali, akých skvelých umelcov, modernistov, vyjadrujúcich protifašistické, odbojné názory sme mali. Mali, ale nie všetkých. Netreba podľahnúť prvým tušeniam – trojica kurátoriek Katarína Bajcurová, Petra Hanáková a Bohunka Koklesová spolu s riaditeľkou galérie Alexandrou Kusou upozorňujú, že nemá ísť o žiaden morálny súd. O výstavu, ktorá by delila svet tohto komplikovaného obdobia na tých dobrých a zlých. Je to sústredený pohľad späť. Bez prikrášľovania, s prijatím plnej zodpovednosti za minulosť, ale i prítomnosť.

Prítomnosť preto, lebo Slovenská národná galéria touto výstavou prijala plnú zodpovednosť verejnoprávnej inštitúcie, ktorej nie je ľahostajné, čo sa deje za jej múrmi. Lebo túto výstavu naozaj urobiť nemusela. Iste má zoznam komfortnejších, menej náročných a menej kontroverzných výstav, ktoré by dokázala urobiť šmahom ruky. Ona namiesto toho urobila presvedčivý krok k tomu, aby ju nebolo možné prehliadnuť vo verejnej debate o tom, v akej krajine to vlastne žijeme.

Nová krajina v novej Európe

Prvý dojem je skľučujúci. Absolútne skľučujúci. Prechádzate cez dve poschodia galérie a to, čo vidíte, vám dobiedzavo pripomína čosi, čo je vonku. To lepkavé miešanie nacionalizmu, katolicizmu, hejslováckych he­siel, vyťahovanie krás Slovenska, starého Slovenska, vyhovujúcich podôb folklóru, Svätopluka aj s jeho prútmi, a hrdosti, ktorá je neraz postavená na mýtoch a legendách a klamstvách a moci a zrade a napokon aj smrti. Nie, nie je to skľučujúce, je to priam odporné.

A pritom tam ani nie je všetko, ale iba to, čo sa dalo nájsť. „Mnohé stopy sa stratili, skrátka neexistujú. Ide o obdobie, ktoré sa po vojne čistilo, kádrovalo, uctievalo. Snažili sme sa vypĺňať biele miesta a poskladať obraz, ktorý bolo možné o tejto dobe ukázať,“ hovorí Petra Hanáková. Je to obraz o „novom Slovensku“, novom štáte v „novej Európe“, ktorý sa snaží získať legitimitu, naplniť „sen“ o vlastnej krajine a využíva na to všetko, čo má k dispozícii – aj umelcov. Štát predsa potrebuje nové bankovky, známky, symboly, kultúru – a najmä takú, aká mu vyhovuje, takú, aká by „slúžila pospolitosti, dvíhala ju svojou činnosťou, silou a krásou“.

Štátni predstavitelia, najmä tí z úradu propagandy, sa radi ukazujú na salónnych výstavách jediného oficiálneho umeleckého spolku, volajú po slovenskom umení do každého slovenského bytu, po krajine pribúdajú sochy Andreja Hlinku, v novinách fotografie hrdých detí Hlinkovej mládeže a Hlinkovej gardy, do toho sa mieša hromada ornamentov, madon, krucifixov, hôrnych mužov spod Tatier a propagandistických plagátov proti židoboľševizmu.

V množstve autorov, ktorých diela sú na výstave, sú pritom všetky stupne lojality voči klérofašistickému režimu – od tých, ktorí mu vedome a priamo vzdorovali, až po tých, čo radi urobili aj nadprácu, hoci množstvo tejto nadpráce bolo zničenej a vymazanej. A práve šírka záberu a vykreslenie komplikovanej, meniacej sa situácie na osudoch jednotlivých autorov, je jednou z najsilnejších línií výstavy.

Na prvýkrát sa nedá odčítať všetko, ale sprievodný katalóg ponúka komplexnejšie štúdie a galéria pripravila naozaj množstvo výkladov, prednášok a sprievodov pre všetky vekové skupiny. Navyše – postupne uverejňuje aj samostatné kapitoly o téme umenia a propagandy v období Slovenského štátu na špeciálnej webovej stránke, čo môže osloviť najmä mladú generáciu.

Spozornieť a nezatvárať oči

Názov Sen verzus skutočnosť si trojica kurátoriek požičala z minulosti, o ktorej je reč. V roku 1940 vyšiel zborník Sen a skutočnosť, ktorý v tom čase vydávala mladá nadrealistická skupina literátov v spolupráci s mladými umelcami. Sen na jednej strane symbolizoval ich záujem o surrealizmus, ktorý sa objavoval v ich dielach, no zároveň to evokovalo aj situáciu, v ktorej sa nachádzali – a teda, že sen o novej štátnosti, o novom Slovensku, ktorému mali mnohí v začiatkoch tendenciu podľahnúť, sa zmenil – „a narazil na skutočnosť, ktorá bola tvrdá ako skala“, ako hovorí Bohunka Koklesová.

Tvrdá, ako mnohé fotografie či filmové záznamy, ktoré sú ukážkou toho, ako roky prvej Slovenskej republiky mapovali predovšetkým agentúrni fotografi. „Pre nás všetkých je to už len sprostredkovaná minulosť, nezažili sme ju, ale aj tento vizuálny záznam má šancu formovať našu kolektívnu pamäť. Je to transfer minulosti do prítomnosti a ja verím, že môže meniť identitu Slovákov a formovať náš kritický postoj voči súčasnosti,“ hovorí Bohunka Koklesová.

Spolu s Katarínou Bajcurovou a Petrou Hanákovou prízvukovali, že výstava nie je jednoduchá a treba ju čítať do detailov, že vtedy človek uvidí aj ich jasný postoj. Tá predstava, že by to niekto mohol nevidieť, sa zdá zvláštna, ale je zrejme načase prestať sa čudovať a vysvetľovať – všetko odznova. A dnes najmä to, ako funguje propaganda a aké nebezpečné a zradné môže byť volanie po „národnej“ a ešte aj „hrdosti“.

A kým v Slovenskej národnej galérii uvidíte iba diela z mapovaného obdobia v plnej dostupnej šírke ukazujúcej podoby prvej Slovenskej republiky, v bratislavskej Kunsthalle výstava pokračuje vo forme diel súčasných autorov reagujúcich na témy fašizmu a Slovenského štátu. Ak by sa ešte pred pár rokmi zdalo, že umelcov, ktorí sa kriticky venujú spoločensko-politickým témam, je u nás minimum, dnes je jasné, že to nie je úplne tak. Že ich nižšia viditeľnosť nebola spôsobená tým, že by neexistovali a nepracovali, ale zrejme len slabším záujmom galérií. Škoda, že sa im dostáva väčší koncentrovaný priestor, až „keď horí“. Je však výborné, že výstava v SNG má takéto súčasné pokračovanie. Po všetkej skepse, tvrdej zrážke snov a skutočnosti, hrôzach holokaustu a vojny je toto ten najlepší možný záver, ukazujúci, aké dôležité je prežúvať minulosť znova, s kritickým odstupom a so všetkým, čo k nej patrí.

Aspoň časť z týchto dvoch výstav by mohla byť stálou expozíciou, do ktorej by sa mohlo dať kedykoľvek vrátiť. A spozornieť.