Smiať sa v nešťastí nie je zvrhlé

Kedysi som mal syna. Zomrel. Rovnako ako syn Erica Claptona – pre inšpiráciu, – začína jedno zo svojich vystúpení americký stand-up komik Anthony Jeselnik. Sála buráca smiechom. Niektorí sú zhrození, možno aj pohoršení. Pre Jeselnika je to test publika. Takmer celá jeho hodinová šou je výletom do najtemnejších zákutí čierneho humoru. Ľuďom, ktorí netlieskajú, nič nevyčíta.

„Je to komplikovaný vtip. Má viacero vrstiev. Po prvé musíte vedieť, kto je Eric Clapton. Čo dnes nie je až taká samozrejmosť. Musíte vedieť o jeho synovi. Musíte vedieť, aké ťarbavé to chlapča bolo,“ prilieva olej do ohňa a ľudia v hľadisku bojujú s vlastným smiechom. Mnohí sa nechcú smiať, no keď zaznie: „A musíte poznať tú príšerne zlú pesničku, ktorú o tom napísal,“ väčšina divákov to už nevydrží.

Čierny humor je o načasovaní, je o atmosfére a o odvahe nechať myšlienku, ktorú zrodila túžba uvoľniť to neznesiteľné napätie z nešťastia, obliecť sa do slov. Dať jej hlas. Ľudia sa takto vyrovnávali so zlom okolo seba už od nepamäti. V stredoveku, keď ste zubatú stretli za každým rohom, sa azda najviac darilo šibeničnému humoru. Freud ho vo svojej eseji Der Humor z roku 1927 vysvetľuje ako postoj ega k vonkajšej realite, ktorú odmieta. Nechce sa nechať ovplyvňovať traumami okolo a snaží sa z nich urobiť len ďalší zdroj svojho potešenia.

Čierny humor je ako cukor, ktorý pridáte svojmu dieťaťu do horkého sirupu proti kašľu, aby ho ľahšie prehltlo. Ten cukor nezaujíma, ako veľmi horký je sirup, jeho jedinou úlohou je spríjemniť jeho pitie. Vyčítal by niekto rodičovi, že przní sirup cukrom?

Aj preto nerozumiem moralistickým záchvatom ľudí, ktorí na sociálnych sieťach vo forme výkričníkov a pohoršených emotikonov doslova omdlievajú nad „nehoráznymi“ vtipmi, ktoré sa vyrojili po páde ruského Tupoleva alebo odchode Georgea Michaela. Pre komika je smrť najväčším rivalom. Prináša smútok a úzkosť, dvoch arciúhlavných nepriateľov humoru, ktorí v správne namiešanom pomere plodia niečo, čo komik nemôže vystáť už vôbec – pátos.

Postaviť sa smrti vtipom je u komika prirodzený inštinkt, je to záväzok jeho naturelu, spôsobu myslenia a existencie. Rodí sa v ňom bez toho, aby chcel, a nepozná žiadne „too soon“. „Robiť si žarty na twitteri v deň tragédie je urážkou obetí,“ pripomína Jeselnik vo svojej šou výčitky od fanúšikov. „Nie je,“ bráni sa. „Oni si to už neprečítajú,“ dodáva. Nie je to argument, je to znovu len vtip.

Vravieť pri čiernom humore, že všetko má svoje hranice, je len nepochopenie vlastnej slobody. Pretože ak sa nezasmejem na niečom ja, ešte to neznamená, že to nie je vtipné niekomu inému.

Aj preto miloval Breton čierny humor Jonathana Swifta, preto Briti milujú Monty Pythons, a preto ja milujem fóry Mateja Adámyho, ktorý aj deň po útoku v Berlíne o tom dokáže žartovať pred 500 ľuďmi v hľadisku.

Smiať sa aj v nešťastí nie je zvrhlé. Je to prejav slobody. Pretože čierny humor je ako poľský kamión. Niekto ho má, a niekomu je ukradnutý.