Denník N

Ľubomír Feldek: Každý človek máva pocit, že je chrobák, zatiaľ čo ostatní sú nejaký iný druh

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tento rok oslávil osemdesiatku, vydal Životopis vo veršoch a dá sa s ním zhovárať o všeličom, ale cez sviatky uprednostňuje rozprávky.

Vydali ste knihu Životopis vo veršoch. Dá sa každá životná situácia vyjadriť básňou?

Neviem. Už sa ani nepamätám, ako som tie básne napísal.

Už nepíšete poéziu vôbec?

Nikdy som nepísal básne, básne sa píšu samy.

Aj teraz sa ešte píšu?

Na konci tej knihy je recept na písanie básní: „A čosi rýchle vo mne, rýchlejšie než ja, napíše báseň, a ja už len závidím.“ Teraz som asi práve v tom období, keď závidím sám sebe.

Ako ste sa rozhodovali, či o niečom napíšete báseň alebo prózu?

To tiež viac závisí od tej básne ako odo mňa. Ja vlastne básne ani nemám veľmi rád, aj keď nepochybujem o tom, že poézia je základom všetkých žánrov. Ale pre moju povahu je poézia príliš egocentrická, preto ju píšem radšej zriedkavo než často. Také verše ako Ja pamjatnik sebe vozdvig nerukotvornyj… by som nedokázal napísať. Asi to naozaj závisí aj od povahy, ktorý žáner si spisovateľ najviac obľúbi, alebo ktorý žáner si obľúbi jeho. Niežeby som považoval za nutné citovať v interview pre Denník N Václava Havla, ale zhodou okolností práve Havel hovorieval to isté: že má povahu človeka, ktorý nerád píše o sebe. Tiež to nemusí byť pravda, môže to byť len póza, ale pre takých autorov, čo sa v nej cítia pohodlnejšie, je lepším žánrom dráma. Aj William Shakespeare sa skryl do všetkých svojich postáv, nevieme, ktorá z nich je on. Je vo všetkých, a ani v jednej. A od autobiografických sonetov sa dištancoval.

Ale vy predsa píšete o sebe. Svoju rodinu ste predstavili celému národu.

To bola rozprávková rodina.

Vo fejtónoch a iných textoch sa ešte stále objavuje, nie?

Ale všímam si aj príbehy iných ľudí, najmä také, ktoré sú zabudnuté alebo zanedbané. Napríklad som písal o koncerte Kafebandu v Brodzanoch. Brodzany – to je fascinujúci príbeh. Tamojší barón Friesenhof sa oženil s jednou zo sestier Gončarovových a Puškin sa – posmrtne – stal jeho švagrom. Tretia zo sestier Gončarovových sa volala Alexandra, a tá dožila na Slovensku, keď to máme povedať hrdo. Skromnejšie povedané – v Uhorsku.

Ale napríklad v rozprávkach ste ustavične písali o svojej žene Oľge, o svojich deťoch…

Každý poriadny rozprávkar si vypomáha vlastnou rodinou. Hoci si niekedy vravím, že deti možno ešte radšej čítajú rozprávky o hrdinoch bez rodiny. Robinson bol na ostrove spočiatku úplne sám. Pipi Dlhá Pančucha nemá matku a otec je stále na mori, Pipi je sama. A takto by sme mohli menovať ďalších rozprávkových hrdinov, ktorí nemajú rodinu, a o to sú obľúbenejší.

Akurát nedávno sme s kamarátmi načrtli starú tému, či by sa rozprávky mali písať len o pozitívnych veciach, alebo sa môžu aj o chorobách, smrti a katastrofách. Ale aj Andersen predsa napísal Dievčatko so zápalkami, čo je síce veľmi smutná, ale krásna rozprávka.

Nie je účelom rozprávky, aby bola pozitívna alebo smutná, ale aby to bola dobrá rozprávka. Dobrá rozprávka je napríklad Kafkova Premena, a do tej môžete vložiť svoju pozitivitu alebo negativitu, čo sa vám lepšie hodí. Pretože Premena je univerzálna rozprávka, ktorú napísal Kafka možno o svojom židovstve, alebo o svojej chorobe, alebo o svojej samote, to je jedno. Každý človek máva pocit, že je chrobák, zatiaľ čo tí ostatní sú nejaký iný druh. A môže to byť podľa okolností pocit príjemný alebo zúfalý.

Myslíte si, že naozaj každý?

Myslím si, že vy ste určite niečo iné ako ja, na tom nie je nič zlé. Ale vráťme sa k tej Kafkovej Premene. Tá dokazuje, že rozprávky nie sú len pre deti, existujú aj rozprávky pre dospelých a mnohé dobré rozprávky sú aj pre deti, aj pre dospelých. A ešte si myslím, že skoro každá dobrá rozprávka je aj politická. Aj Popoluška je politická rozprávka. Dozvedáme sa z nej, že keď nastane správny čas, napríklad obdobie veľkej privatizácie, môže sa z Popolušky stať cez noc kráľovná. Prirodzene, nie z každej, iba z takej, ktorá má šťastie, že sa vyskytne v jej blízkosti princ, a ak nie princ, tak aspoň nejaký ten Santa či Tátaklaus, ktorý sa práve rozhodol, že zruší rozdiel medzi špinavými a čistými peniazmi. Veď napokon Popoluškám by teoreticky nejaké tie špinavé peniaze nemali až tak prekážať…

Prečo? Veď majú čisté duše.

Ale zapopolené ruky. A keď sa rozhliadneme okolo seba, vidíme, že je to naozaj tak – že im tie peniaze neprekážajú. Podobne Gogoľov Nos je politická rozprávka. Koležský asesor Kovaľov sa jedného rána zobudí a zistí, že nemá nos. Zatiaľ je to ešte bežná rozprávka. Ale politikum do nej vtrhne vo chvíli, keď sa ten nešťastník rozhodne, že bude stratu nosa inzerovať v novinách. Úradník na inzertnom oddelení si ho s účasťou vypočuje, dokonca mu aj siahne na tvár. Neodolal som a zdramatizoval som to. Starší ľudia si možno spomenú, že v roku 1972 videli Strážnického televíznu inscenáciu tej mojej dramatizácie. Maco Debnár hral úradníka a Ma­rián Labuda človeka bez nosa, ktorý chce inzerovať. Debnár mu prejde prstami po tvári a povie: „Naozaj, celkom hladké miesto… Ale inzerovať nemožno.“ A už tu máte rozprávku o cenzúre. Tak to vtedy pochopila aj ruská ambasáda a protestovala – vraj zneužívame ruskú klasiku na zosmiešňovanie Sovietskeho zväzu. Muselo to vtedy po jednom odvysielaní ísť do trezora – ale nezaniklo to, odpočíva to dodnes v televíznom archíve a hocikedy sa to môže, teda aspoň zatiaľ, znova odvysielať. Až taká politická môže byť rozprávka.

Veď sám ste aj človek politický.

Každý človek je politický, či chce, či nechce. Ale neopúšťajme ešte Gogoľa. Práve v tejto chvíli – keď vám to rozprávam – som si uvedomil zvláštnu zhodu okolností. Aj Puškin – v roku 1817, hneď po maturite na cárskoselskom lýceu – nastúpil do zamestnania na ministerstve zahraničných vecí ako koležský asesor. Nezohrial sa na tom mieste dlho – len čo zistili, že je to voľnomyšlienkar a burič, vyrazili ho odtiaľ. A hľa – aj Gogoľ tomu človeku, ktorému zmizol nos, pridelil zamestnanie koležského asesora, takže – ktovie, či to nemala byť pocta Puškinovi?

Možno. Ako to však zistíme?

Teraz sme na to prišli. Prisahámbohu – ten Kovaľov bez nosa, to je vlastne Puškin! Gogoľ bol od Puškina o desať rokov mladší, ale mali vynikajúci vzťah, zrejme si rozumeli. Veď aj námet na Revízora dal vraj Gogoľovi Puškin. Urobil to asi jednou vetou: „Najprv príde falošný revízor a potom príde pravý.“ Aj Puškin iste vedel to, na čo neskôr prišiel aj autor Teórie prózy Viktor Šklovskij – že dobrý námet spoznáme podľa toho, že sa dá povedať jednou vetou. A to, že sa pravý revízor objavuje v závere, akoby spadol z neba alebo ako čert z pekla, keď si prichádza po upísanú dušu – veď aj to je vlastne rozprávka. Pri prekladaní Puškina som objavil aj ďalší pekný dôkaz ich kongeniálnosti. Gogoľ vošiel do učebníc ako autor, ktorého tvorivým princípom je smiech cez slzy. A viete, odkiaľ ten smiech cez slzy musel mať? Z Puškinovej básne Priateľom, ktorú Puškin napísal v roku 1816, teda v čase, keď bol Gogoľ ešte len sedemročný fagan: „Bohovia každú noc i deň / vám štedro pozlacujú ešte, / z toho, že temné oči žien / sú na vás uprené, sa tešte. / Spievajte, hrajte, priatelia – / nech ďalší večer klesne na dno. / Tá bezstarostnosť veselá! / Cez slzy usmial som sa nad ňou.

Aj vám dal niekedy niekto námet jednou vetou?

Určite. Napríklad moja žena. Vyrástla v Tvrdošíne v dome, o ktorom ona hovorieva ako o veľkom, no podľa mňa bol malý, veď mal do ulice iba dve okná. A raz mi rozprávala, ako v jednom tom okne ukazovala kamarátke, ktorá šla po ulici, bábiku. A potom šla do druhého okna a povedala jej, že má ešte jednu….

A to je Olinkiných sto bábik…

No vidíte, aj vy ste to čítali, a netušili ste, že som tú rozprávku odpísal zo životopisu svojej ženy. Tak, ako je to v tej rozprávke, sa to naozaj aj stalo. V poslednom riadku som síce rozprávku venoval dcére, ale stala sa ešte pred jej narodením.

Ľubomír Feldek (1936)

Narodil sa v Žiline. Študoval slovenský jazyk a literatúru na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. V roku 1958 založil spolu s ďalšími autormi básnické zoskupenie Trnavská skupina. V tom istom roku pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, ale pre politickú perzekúciu otca-sudcu ho vyhodili. Začiatkom 60. rokov pracoval ako redaktor závodného časopisu v Nižnej na Orave. V rokoch 1961 – 1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní a v rokoch 1973 – 1986 pôsobil ako dramaturg na Novej scéne v Bratislave. V novembri 1989 sa podieľal na založení VPN. Píše poéziu, prózu, drámu, texty piesní, a to všetko i prekladá. Celoživotne sa venuje aj literatúre pre deti.

V rozhovoroch často spomínate na otca sudcu, nečítala som nič o mame…

Ale veď už moja prvá knižka Hra pre tvoje modré oči je o mame. Chcel som utiecť za cirkusom a potom som zistil, že mama je krajšia. Nie je to o mame? Keď som bol chlapec, rád som chodil do cirkusu a hrozne sa mi páčili tie pozlátené artistky na hrazdách. Mama… O mame je napríklad aj dlhá báseň Srdcový kráľ. To bol otec mojej mamy, srdcový kráľ, ktorý v roku 1912 odišiel do Ameriky, a tam sa stráca jeho stopa. V tej básni vystupuje aj moja mama ako niekto, kto od svojho štvrtého roku nemal otca. Nie je to celé iba o nej, ale sú tam verše, ktoré sa pozerajú na ten príbeh jej očami. Môj dedo si iste rád vypil, tak ako ja, a navyše bol aj kartár, ktorý, čo neprepil, to prekartoval. Nemohli mu dať do ruky nijaké peniaze, priviedol by na mizinu púchovskú pobežalovskú pekáreň. Tak ho radšej vypoklonkovali do Ameriky. Uviazol však v Hamburgu, odkiaľ poslal do Púchova odkaz, že prehral šífkartu. Púchovčania sa mu peniaze na novú báli poslať, radšej sa s nimi môj pradedo Pobežal vybral do Hamburgu osobne, tam mu kúpil šífkartu a počkal, kým nastúpi na loď. Ja v tej básni tvrdím, že predtým ešte asi spolu pochodili aj hamburské uličky lásky a že to bol možno najväčší zážitok aj pre môjho pradeda. Ale to je už rozprávka. Rozprávkar vie o ľuďoch, o ktorých píše, viac, než oni vedia sami o sebe. A hovorím v tej básni, že moja mama akoby ostala celý život pripútaná k tomu okamihu, keď jej otec odchádza a už sa nevráti.

On sa neozýval z tej Ameriky?

Vraj neskôr písal z Ameriky, že sa mu tam vodí dobre, pozýval svoju ženu a dcéru, aby prišli za ním, tie listy prichádzali iste aj po vojne, ale moja krstná mama, sestra mojej babky, sa ich vždy zmocnila prvá a tie listy ničila. Raz sa mi s tým v takej slabšej (alebo silnejšej) chvíli pochválila: „Všetko som to spálila.“ A tak v Púchove akoby sa dedova stopa stratila už v roku 1912. Roztrhli ten vzťah ešte pred prvou svetovou vojnou – a dozreli na to, aby sa už ani po vojne neobnovil. Ten môj dedo pochádzal z Bojkovíc na Morave. Sedemdesiat rokov po jeho odchode sme si – ja a môj syn Martin – do tých Bojkovíc zašli, vypátrali sme tam príbuzných z dedovej strany a zistili sme, že tí príbuzní s ním boli v kontakte až do roku 1927. Som, samozrejme, rád, že mám v rodokmeni takého nezodpovedného deda, nielen preto, že to bol bohém, ale aj preto, že keby bol iný, asi by som sa nikdy nenarodil.

Pamätáte sa, v akej nálade vznikala Trnavská skupina? Cieľavedome alebo spontánne?

Bolo také obdobie v päťdesiatych rokoch, keď slovo skupina mávalo prívlastok protištátna. To bolo ustálené slovné spojenie. Napríklad básnik Rudolf Dobiáš sa ocitol v protištátnej skupine. Ešte ako maturant. Takmer môj rovesník – a žil len o pár kilometrov ďalej od Žiliny. Všetci ľudia robili vtedy rovnaké vtipy, ale niektorí na ne doplatili, medzi nimi aj on: doplatil na karikatúru, ako sa Stalin a Gottwald varia v pekle v jednom kotle. Za také žarty sa vtedy bežne dávalo „len“ päť rokov. Ale pretože on patril ku katolíckemu skautu, čiže k „protištátnej skupine“, odsúdili ho na osemnásť.

Po Stalinovej smrti sa to neuvoľnilo?

Aj po Stalinovej smrti ešte istý čas totiž doznievalo to najkrutejšie obdobie. Potom sa to trochu uvoľnilo a zrazu vyšlo uznesenie, že sú prípustné aj umelecké skupiny. V Čechách vznikla literárna skupina Všední den, u nás najmä výtvarnícke skupiny, skupina Život, Galandovci, Klub grafikov… Výtvarníci to potrebovali viac, ľahšie sa im robili výstavy. Skoro by som povedal, že to neboli až také vzbury, keď tie skupiny vznikali na pokyn zhora. Lenže my sme sa trošku oneskorili, v apríli 1958 už bolo neskoro. Prišla maďarská revolúcia, jej potlačenie tankami, u nás celoštátne previerky. Znova sa doba vracala k slovnému spojeniu „protištátna skupina“. Slovné spojenie „umelecká skupina“ opäť nebolo v móde. Už nebol čas umeleckých skupín, a tak to aj dopadlo.

Viem, že nerád počujete túto otázku, ale ako to, že keď ste mali toľko negatívnych skúseností s režimom, perzekvovali vám otca, vyhodili vás z Mladých liet, bránili vám v ukončení vysokej školy, ste do strany napokon vstúpili?

Ak dovolíte, nebudem na túto otázku odpovedať. Nie preto, že by to bol pre mňa nejaký problém – ale preto, že som na ňu už x-krát odpovedal – napríklad aj v Sme, takže aj dnešní čitatelia Denníka N tam moju odpoveď už čítali, a iste mi uznajú, že na Vianoce chcem dať prednosť inej zábave.

Neútočím.

A ani ja neprerušujem rozhovor. Dokončili sme ho.

Rozhovor bol autorizovaný

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie