Vlastnými rukami
Je to starostlivosť o dušu, ktorá človeka presahuje, vyvádza ho z prirodzeného egoizmu a vedie k záujmu o obec, o verejný priestor, o tých druhých.
Čo človek videl na vlastné oči, počul na vlastné uši, to tak je – to je pravda, ktorú mu už nikto nemôže zobrať, však?
Teraz však na vlastné oči vidím a na vlastné uši počujem, že to tak nemusí byť. V pošte som totiž našiel odkaz na Singularity Hub, ktorý monitoruje technologický pokrok. Jeden z najnovších príspevkov zobrazuje nové techniky, ktoré môžu ešte výraznejšie podkopať dôveru voči štandardnému mediálnemu spravodajstvu. Nejde tu o konšpiračné texty ani o úmyselne vytvorené falošné správy pozliepané z poloprávd a lží, ktoré prepĺňajú web. Nie, príspevok ukazoval technológie, ktoré už dnes dokážu „editovať“ štandardné správy. Umožňujú poprehadzovať vyrieknuté slová alebo pridať také, ktoré dotyčný nikdy nepovedal. A dokážu tiež zmanipulovať video tak, aby sa tvár človeka, ktorý tam niečo rozpráva, zmenila. Odlíšiť skutočné výroky a skutočnú podobu osoby od tej zmenenej nebude bez overenia možné…
A ja som si pôvodne povedal, že sú sviatky: čas otvárania zaujímavých kníh, návratu k odloženým dielam.
Mám medzi nimi aj novšie knihy od Jana Sokola, filozofa, kresťanského intelektuála, vysokoškolského pedagóga, encyklopedického humanistu: Člověk jako osoba, Dluh života, Nežít jen pro sebe.
Píše jasne a zrozumiteľne. S Janom Patočkom, legendou českej filozofie i Charty 77, ho spája hľadanie odpovedí na to, ako máme žiť, ako uplatniť a rozvinúť Patočkovu „péči o duši“. Je to práve táto starostlivosť, ktorá človeka presahuje, vyvádza ho z prirodzeného egoizmu a vedie k záujmu o obec, o verejný priestor, o tých druhých. Svet a všetko v ňom – prírodu, spoločnosť, druhých ľudí, inštitúcie – sme dostali do vienka ako dar. Nežijeme iba sami pre seba: človek má poslanie, aby sa o svoje okolie staral a usiloval sa odovzdať ho ďalším generáciám v čo najlepšej podobe.
Sokol zanechal stopu aj v politike, vnímal ju ako „činnosť hodnú úcty“ – pokiaľ sa, pravda, robí svedomite. Pred 40 rokmi patril medzi signatárov Charty 77, po revolúcii spolu s Jánom Langošom a Ernestom Valkom alebo aj Milanom Šútovcom a Františkom Šebejom sa vo federálnom parlamente naplno vložili do náročného budovania základných pilierov liberálnej demokracie.
A keďže ako učiteľ „pomáha mladým ľuďom na ceste k občianskej samostatnosti“, tak sa okrem prednášania pustil aj do inej doslova mravčej práce. Zistil totiž, že jeho študenti vo svojich prácach opakovane citujú rovnaké nezmysly: čerpali sme z Wikipédie, priznali sa, vygúglili sme si to. Už roky teda píše pre českú Wikipédiu články a heslá. Najmä mladšie generácie si tak môžu nielen lepšie plniť študentské povinnosti, ale aj utvárať si pravdivejší obraz o svete i o svojej úlohe pri jeho ďalšom formovaní. Aby lži, ktoré sa ako vírus šíria džungľou internetu, narazili na oázy solídnych overených znalostí.
Nevieme, aké nové technológie sa zrodia o pár rokov. Poteší však na vlastné oči vidieť Jana Sokola, čerstvého laureáta Ceny Jána Langoša, ako sa spolu s ďalšími, ktorí sa nevzdávajú, podobne ako v strastiplných časoch Charty aj dnes usilujú zlu účinne vzdorovať. Vlastnými rukami a vlastným rozumom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
