Denník N

Aké má byť miesto cirkvi v našich životoch

Foto – TASR
Foto – TASR

Bezvýhradný kompromis sa nepodarí dosiahnuť, ale konzervatívna a liberálna časť spoločnosti sa napriek tomu musia snažiť o dohodu.

Februárové referendum o ochrane rodiny okrem iného pred nás nepriamo postavilo otázku o vzťahu náboženstva a spoločnosti, konkrétnejšie – o postavení a úlohe cirkvi vo verejnom priestore. Nad touto dôležitou otázkou sa širšia verejnosť – s potrebnou vážnosťou či dokonca vo vzájomnom dialógu s cirkvou a jej veriacimi – v uplynulých 25 rokoch nezamýšľala.

Komunistická ideológia mala jasnú odpoveď, ktorú vládna strana presadzovala bez ohľadu na názor alebo presvedčenie občanov. Spoločnosť tak nebola nútená o téme diskutovať a usilovať sa o dosiahnutie aspoň minimalistického konsenzu, ktorý je nevyhnutný pre pokojné spolunažívanie v slobodnej spoločnosti.

Dva extrémy

Maľujúc širokou stranou štetca a za cenu nevyhnutného zjednodušenia komplexnej problematiky, pozrime sa na tri základné pohľady, ktoré ponúkajú odpoveď na diskutovanú otázku. Prvé dva považujem za nesprávne, tretí za cestu, po ktorej by sme mali kráčať.

Každý z nás sa už pravdepodobne stretol s pohľadom, že cirkev by mala verejný priestor opustiť, respektíve by sa v ňom nemala aktívne angažovať – najmä, ak toto angažovanie zahŕňa adresovanie zložitých etických a morálnych otázok z konzervatívnej perspektívy.

Takýto pohľad chápe náboženstvo a v ňom zakotvené hodnoty ako problém až nebezpečenstvo, ktoré reálne ohrozuje univerzálne ideály slobody a rovnosti. Vplyv náboženstva a cirkvi vo verejnom priestore je preto nutné eliminovať alebo aspoň minimalizovať.

Nesprávnym predpokladom tohto názoru – zastávaného najdogmatickejšie sekulárnymi liberálmi a prívržencami nového ateizmu – je, že viera je exkluzívne súkromnou záležitosťou, ktorá by mala zostať zamknutou v ľudskom srdci a prejavovať sa iba za zatvorenými dverami domova či kostola.

Vyžadovanie takejto kompartmentalizácie v ľudskom živote je teoreticko-politicky problematické, prakticky ťažko uskutočniteľné a pre väčšinu informovaných osôb kresťanskej viery neprijateľné. V konečnom dôsledku ide o snahu monopolizovať verejný priestor a každý názor nezlučiteľný so súvisiacou politickou doktrínou z tohto priestoru vylúčiť.

Niekedy opomínaný je aj fakt, že neutralita štátu od náboženstva neznamená, že vo verejnom priestore by mal byť preferovaný radikálny sekularizmus, ktorý patrí medzi ideológie, na ktoré by sa štát nemal viazať. Sekulárny štát neznamená skrz-naskrz sekularizovanú spoločnosť. 

Na druhej strane extrémneho spektra názorov nachádzame náboženstvá a veriacich, ktorí odmietajú oddeľovať svetskú moc od moci duchovnej. V západných demokraciách je tento problém málo relevantný, ale napríklad v Spojených štátoch sa stretávame so skupinami, ktoré by chceli „prinavrátiť krajinu späť k Bohu“ politickými a inými mocenskými prostriedkami.

Takýto jazyk a zámer môže vyvolávať v majoritnej spoločnosti (zväčša nesprávny) dojem, že veriaci – vedome alebo nevedome – obhajujú zavedenie niektorej z foriem teokracie. Prinajmenšom však možno pochybovať, či títo veriaci pochopili a prijali základné princípy pluralitnej demokracie, nehovoriac o pochopení ich vlastnej náboženskej tradície.

Aj na Slovensku pôsobí cirkev – v súčasnosti sa uchádzajúca o štátnu registráciu, ktorej pastor v kázni vyhlásil: „Ježiš bude vládnuť politickou mocou, hospodárskou mocou, kultúrnou mocou, mediálnou mocou – každou jednou mocou. Čiže absolútna vláda  nastane – absolútna vláda Božieho syna, absolútna vláda Božieho kráľovstva. Teraz ešte nie je absolútna vláda, ale čo je našou úlohou? Aby sme túto vládu začali presadzovať, uplatňovať a aby sa v každej tejto sfére kresťanstvo a Pánova cirkev dostávali k moci.“

O čo sa môžeme snažiť

Takéto extrémne pohľady na postavenie a úlohu cirkvi v spoločnosti – vychádzajúce z „teológie nadvlády“ – však nie sú reprezentatívne pre aktivizujúcu a mobilizujúcu sa slovenskú kresťanskú komunitu. Podobne ako väčšina liberálov nechce a priori eliminovať hlas veriacich z verejného priestoru, väčšina kresťanov nechce v tomto priestore dominovať.

Čo angažovaní – konzervatívne zmýšľajúci – kresťania chcú, je mať formatívny vplyv na spoločnosť a kultúru, a môcť verejne zastávať názory, ktoré sú v súlade s ich svedomím a presvedčením. Tieto názory často v rôznej miere korešpondujú s názormi liberálnejšej časti spoločnosti, no niekedy dôjde k stretu svetonázorov.

Tento stret by nemal byť vnímaný ako výzva na Kulturkampf, ale ako príležitosť na otvorený a zmysluplný dialóg vo verejnom priestore. Nie názorová diverzita, ale nízky prah tolerancie k názoru iného a nedostatok ochoty o tomto názore premýšľať predstavujú problém, ktorým viac trpia krajiny s totalitným dedičstvom.

Dosiahnutie robustného konsenzu v niektorých kultúrno-etických otázkach medzi väčšinou kresťanov a väčšinou liberálov realisticky nebude možné a nemalo by to ani byť naším cieľom. Demokratický dialóg má svoju moc, ale nie je všemocný, pretože jeho účastníkmi sú nedokonalí ľudia, ktorých rozum má svoje hranice a vôľa rôzne objekty náklonnosti.

O čo sa môžeme usilovať, je zlepšovanie kvality našej demokracie. K tomu si treba uvedomiť, že zdravá demokratická spoločnosť nevyžaduje iba demokratický politický systém, ale aj angažovaných občanov, ktorí si osvojili demokratické dispozície a manifestujú demokratický temperament.

Od cirkvi nemožno očakávať, že sa bude prispôsobovať Zeitgeistu a zrádzať to, čo vníma ako svoje poslanie v spoločnosti. Bolo by chybou ju z toho dôvodu paušálne obviňovať zo spiatočníctva, intolerancie či dokonca nenávisti. Čo od nej vo verejnom priestore však môžeme očakávať, je racionálna argumentácia dostupná „verejnému rozumu“.

Cirkev si musí byť vedomá, že v pluralitnej demokracii jej hlas reprezentuje iba jeden z mnohých, ktoré sú súčasťou verejného priestoru. V tomto priestore aj veci, ktoré sú cirkvou považované za sväté, sú otvorené pre kritiku. Férová kritika by mala byť cirkvou vítaná, pretože môže pomôcť, aby hlas cirkvi vo verejnom priestore neznel falošne.

Autor je absolvent Harvardovej univerzity,
zaoberá sa otázkami náboženstva, etiky a politiky

Teraz najčítanejšie