Denník N

Kto môže za to, že aj naše deti budú mať malé platy? My

Robert Fico na návšteve súťaže učňov zo Slovenska, Čiech a Maďarska v Nitre v disciplínach murovanie a stierkovanie. Foto – TASR
Robert Fico na návšteve súťaže učňov zo Slovenska, Čiech a Maďarska v Nitre v disciplínach murovanie a stierkovanie. Foto – TASR

Priemysel bude na budúci rok nervózne žiadať, aby sa školstvo prispôsobilo jeho aktuálnym potrebám. Vláda ho v panike vypočuje a poškodí ďalšiu generáciu detí.

Robert Fico na budúci rok zažije déja vu. Pripomenie si nástup svojej prvej vlády, keď v rokoch 2006 a 2007 nezamestnanosť na Slovensku klesla až k 8 percentám. Zrazu vtedy akoby neboli problém ľudia bez práce, ale pomáhať bolo treba podnikom, ktoré nevedeli zohnať dosť zamestnancov.

Pred desaťročím vyriešila problém s nedostatkom pracovnej sily kríza, ktorá prišla tak rýchlo, že rok 2009 končil s takmer 13-percentnou nezamestnanosťou. Aktuálne sa našťastie ani následky brexitu pre Slovensko nejavia také dramatické, že by mali zastaviť vyše trojpercentný rast ekonomiky a s ním aj potrebu ďalších ľudí.

V neprospech zamestnávateľov hrá čoraz viac aj demografia. Zo škôl budú prichádzať slabšie ročníky a počet nezamestnaných tak bude klesať, aj keby nových pracovných miest nepribúdalo.

Aby si vláda aj budúci rok udržala relatívne dobré vzťahy s priemyslom, bude ešte prudšie dotovať platy nových zamestnancov a dlhodobo nezamestnaných pri ich návrate do práce. Cieľom bude zvýšiť rozdiel medzi príjmom z práce a dávok bez toho, aby štát znížil podporu ľuďom bez práce. K tomu ešte vláda veľkolepo preberie zodpovednosť aj za časť stredných odborných škôl, ktoré spravujú župy. Pomôže to málo.

Podniky budú naopak čoraz častejšie dostávať banálnu radu: Ak nemáte dosť ľudí, dvihnite platy. Pokiaľ typická mzda v slovenskom priemysle nedokáže konkurovať platom slovenských ekonomických emigrantov v najnižších pracovných pozíciách v Rakúsku, Nemecku či vo Veľkej Británii, k zásadnejšiemu obratu nedôjde.

Strach zo straty zamestnania sa bude strácať a preto sa aj bežní zamestnanci budú naliehavejšie pýtať, prečo sú vlastne platy na Slovensku trojnásobne nižšie ako v susednom Rakúsku či Nemecku. Pridajú sa aj opozičné strany. Vláde budú vyčítať, že krajina nie je dosť atraktívna, aby prilákala investorov, ktorí dávajú ľuďom „nemecké“ platy.

Smer bude musieť reagovať, pretože pochopí, že po desiatich rokoch Ficovej vlády to je výčitka nielen zrozumiteľná, ale aj férová.

Ako aspoň trochu vyhovieť priemyslu

Len pripomenutie, že rozdiel medzi životnou úrovňou na Slovensku a napríklad v Rakúsku a Nemecku neustále klesá, už nepomôže. Protiotázka bude totiž znieť, či je výkonnosť slovenského zamestnanca oproti nemeckému naozaj trikrát nižšia ako priemerný plat, ktorý dostáva.

Pod kritiku sa preto dostanú aj odbory. Začne sa hovoriť o tom, že za malými mzdami môže byť nízka organizovanosť v odboroch, ktoré majú málo členov, nízku autoritu a preto nedokážu za zamestnancov efektívne vyjednávať. Bude pribúdať prípadov ako vo Volkswagene, kde sa odborári odtrhli z OZ Kovo a vytvorili si vlastnú bunku. Vzrastať budú aj podozrenia, že vedenia odborov sú skorumpované a od mnohých firiem berú peniaze za to, že sa tam ani nesnažia budovať odborárske štruktúry. Budúci rok však ešte neprinesie revolúciu v odboroch, lebo Smer svojich dlhoročných spojencov nepustí k vode.

Zvýšený tlak na platy pripomenie nápad, aby vláda zvýšila čisté príjmy zamestnancov tým, že zníži dane a odvody. Pred dvoma rokmi to urobila pri ľuďoch s najnižšími platmi, a automaticky tým spravila zamestnávanie atraktívnejším.

Ak by však chcel štát dramaticky znížiť dane z práce širšej skupine, potreboval by si to vynahradiť inými príjmami. Otvorilo by to znova debatu, či napríklad nezvýšiť majetkové dane, ktoré sú na Slovensku nízke a ktorých zvyšovanie brzdí ekonomiku menej ako dane z príjmu.

Ani tadiaľ však najbližšie roky cesta nepovedie. SNS a Most-Híd nemajú vlastnú ekonomickú politiku a Smer už v minulosti ukázal, že nemá odvahu dvíhať napríklad daň z nehnuteľností. Nenájde sa politik, ktorý by dokázal vysvetliť, že vyššie čisté príjmy zamestnancov by stáli za to, aby sa viac zdanilo nielen luxusné, ale aj bežné bývanie.

Firmy budú v roku 2017 od vlády žiadať viac povolení o zamestnávanie ľudí napríklad z Ukrajiny, zo Srbska či iných z krajín Balkánu. Ficova vláda to neprijme s nadšením. Bude tvrdiť, že rozumnejšie je investovať do slovenských dlhodobo nezamestnaných. Ak by firmy žiadali o povolenia najmä pre pracovné pozície s platmi len tesne nad minimálnou mzdou, bude takýto odmietavý postoj vlády ešte pochopiteľný. Typicky by totiž šlo o veľké firmy typu bane či lacná výroba v elektrotechnike, ktoré už požívajú štátnu podporu.

Šlo by navyše o príchod ľudí, pre ktorých by bolo Slovensko zastávkou za lepšími platmi v západnej Európe. My potrebujeme migrantov, ktorí dlhodobo zvýšia našu atraktivitu u investorov a zároveň si tu založia rodiny. Dnes nie je jasné, či ich lákať podľa veku, profesie, vzdelania, jazykovej blízkosti alebo krajiny, odkiaľ prichádzajú, no tento typ získavania pracovnej sily by bol pre krajinu so slovenskou demografiou zaručene užitočný.

Miesto odvahy rozmýšľať o imigrácii bude slovenská vláda budúci rok opakovať, že je pre ňu cennejšie starať sa o slovenských dlhodobo nezamestnaných. Samozrejme, nič tým pokaziť nemôže. Šanca, že takú zložitú vec zorganizuje Smer po tom, čo deväť rokov bez väčšieho úspechu kontroloval ministerstvo práce a sociálnych vecí, je nízka.

Čo vlastne robíme zle?

Prebudenie odborov, zníženie daní z práce, úspešná imigrácia či prevýchova nezamestnaných však aj v ideálnom prípade len trochu zdvihnú našu atraktivitu pre investorov, a teda aj naše čisté platy. Kľúčová otázka zostane: Prečo ani 26 rokov po revolúcii nie sú naše podniky také úspešné, aby mohli platiť ľuďom mzdy podobné mzdám v starých členských krajinách Únie?

Na zásadné zmeny totiž už bolo dosť času aj podmienok. Kompletne sa vymenili vlastníci slovenských firiem, priviezol sa sem najlepší know-how a nezdá sa ani, že by firmy na Slovensku dlhodobo trpeli nedostatkom kapitálu na investície.

Manažérske, obchodné a technologické know-how máme vo firmách v zásade rovnaké ako všade inde v Európe bez ohľadu na to, či ide o zahraničných alebo slovenských vlastníkov. Prudký prenos všetkých druhov know-how na Slovensko začal v čase reprivatizácie už na konci Mečiarových vlád. V súčasnosti už niet bariéry, ktorá by tunajším firmám bránila nemať informácie o najnovších manažérskych či technologických postupoch. V tejto oblasti už teda nemožno čakať prudký skok, ktorý by priniesol viditeľný rast produktivity, a teda aj platov.

Slovenské podniky netrpia ani nedostatkom kapitálu, ich majitelia nemajú v zásade ťažší prístup k peniazom ako inde v Európe. Ak majú použiteľný biznis plán, banky alebo materské koncerny im naň požičajú rovnako ako všade inde. Ani tu teda nie je dôvod veľkého zaostávania.

Čiastočné vysvetlenie môže byť v štruktúre slovenského priemyslu. Michal Lehuta z TRENDU upozornil, že máme relatívne vyšší podiel odpisov na HDP, čo vlastne znamená, že máme podniky náročnejšie na investície. Je to zrejme daň za to, že Slovensko bolo za socializmu orientované na ťažký priemysel a táto tradícia ovplyvnila aj typ investorov, ktorí k nám po revolúcii prišli. Ani investičná náročnosť slovenskej ekonomiky však sama osebe nedáva odpoveď na otázku, prečo by mali mať tunajšie podniky na odmeny zamestnancom len tretinu peňazí oproti ich konkurentom v Rakúsku a Nemecku.

Takéto podniky nepotrebujú bystrých ľudí

No kým kapitál a skúsenosti si môžu investori so sebou doniesť, alebo si ich môžu ľahko požičať, atraktívne podmienky pre podnikanie a šikovných ľudí musíme ponúknuť my. Hlavná príčina, prečo sme tak málo cenení, je teda v nekvalite nášho štátu a v našej nevzdelanosti.

Podmienky na podnikanie na Slovensku dlhodobo protežujú firmy s veľkým počtom zamestnancov, pretože tie majú čím vydierať politikov. Tento druh podnikateľov dostáva od začiatku výnimky a opateru úradov. Vďaka nej preto veľké firmy zabúdajú, že na Slovensku dlho nefungovali súdy, polícia bola neschopná, nefungovali verejné registre, zákony boli neprehľadné a korupcia bola tomu primeraná.

Nedostatky vo vymáhateľnosti práva tieto firmy netrápia, pretože mafia a oligarchovia si na ne netrúfnu alebo sú súčasťou ich biznisu už od začiatku ich pôsobenia.

Slovenským politikom sa to zatiaľ javí ako dobrý model podpory podnikania, pretože ako výsledok vidia klesajúcu nezamestnanosť a rastúce hospodárstvo. Problémom tohto typu ekonomiky je, že jeho rast je obmedzený. Väčšinou ide o využívanie lacnej pracovnej sily a nedodržiavanie ekologických noriem spojené s vládnymi úľavami a priamymi dotáciami. V takomto prostredí navyše trpia malé firmy, ktoré sa však s problémami napokon vysporiadajú, pretože nemajú na výber.

Výsledok je relatívne fungujúci systém, ktorý málokedy prichádza so zásadnou inováciou, a preto nemá dôvod ani možnosť platiť zamestnancom nadpriemerné platy.

Nízke nároky na kvalitu ľudí v takto organizovanej ekonomike kryjú nekvalitné školstvo. Ak chýbajú inovatívnejší alebo sofistikovanejší investori, nie je ani dopyt, aby pre nich vychovávali školy ľudí. A ak pracovné agentúry hlásia nedostatok špecialistov v cenených profesiách, neláka to firmy s vyššou pridanou hodnotou riskovať podnikanie na Slovensku. Oboje potom brzdí potrebu a možnosti firiem dvíhať slovenským zamestnancom platy.

Priemyselníci nevedia, čo je pre naše deti dobré

Vzťah medzi kvalitou vzdelania, úspešnosťou krajiny a vyššou životnou úrovňou je témou už aj na Slovensku. Ubúda aj z predstavy, že slovenské školstvo je v zásade fajn, a medzinárodné testovania žiakov nezohľadňujú naše prednosti. Minimálne vo verejnej debate sa už slovenské školstvo považuje za problém, nie za našu prednosť. Aj politici však ďalej trpia mýtmi o školstve, ktoré bránia, aby vôbec začalo jeho vylepšovanie.

Najčastejším je predstava, že školstvo má vychovávať ľudí pre aktuálne potreby priemyslu. Ide len o to spýtať sa podnikov, akých ľudí potrebujú, a podľa toho nastaviť osnovy v školách.

Tejto predstave uveril napríklad bývalý minister školstva Dušan Čaplovič a doteraz je to základ pohľadu na školstvo pre slovenského premiéra. Aj on si myslí, že ak firmy teraz hľadajú nejaké profesie alebo konkrétne zručnosti, tak školy sa tomu majú okamžite prispôsobiť. Preto napríklad budúci rok buď zoberie župám moc nad strednými odbornými školami, alebo ich inak donúti, aby svoje programy prispôsobili aktuálnym potrebám regionálnych priemyselníkov.

To však pôjde proti užitočnému vzdelávaniu, ktoré má pripraviť terajšie deti na rôzne scenáre, nielen na prácu v konkrétnej fabrike. Nehovoriac o tom, že firmy s dobrými ponukami pre zamestnancov si spomedzi nich vyberajú a nemajú preto dôvod sťažovať sa politikom, že u nich nemá kto robiť.

Školstvo má najmä vychovávať ľudí, ktorí sa v budúcnosti dokážu prispôsobiť a získať rýchlo a efektívne dostatok špecializovaných informácií a zručností, ktoré bude vyžadovať ich práca. Pokiaľ budú smerovanie slovenského školstva určovať aktuálne potreby časti slovenského priemyslu, stanú sa jeho absolventi od neho ešte viac závislí. A tak budú vyzerať aj ich platy.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Platy

Ekonomika, Komentáre

Teraz najčítanejšie