Ján Kozák: Naša liga nie je o toľko horšia ako španielska či nemecká

Reprezentanti zarábajú v zahraničí, nemíňajú naše peniaze, napriek tomu si ich nevážime, tvrdí v rozhovore tréner.

Pre niekoho je futbal nezmyselná hra, kde sa dvadsaťdva šialencov naháňa za loptou. Čím fascinuje tých ostatných?

Tým, že spája ľudí, hoci u nás to možno až tak neplatí. Nie je to žiadna fráza, futbalom sa dá efektívne bojovať aj proti rasizmu či iným neduhom spoločnosti. Vždy bol hrou chudobných, lebo naň stačí hocijaká lopta, dokonca len handra, a zabávať sa ním dá prakticky kdekoľvek.

Kto ho nehral aspoň v detstve? Ako sa v minulosti kamaráti pozerali na toho, čo nikdy ani len nekopol do lopty? Ako sme sa pozerali na tých, čo nechodili na telesnú výchovu? Dnes je to inak a nerozumiem, kam tým spejeme.

Prečo?

Ľudia sú usedení, žiaci by telesnú výchovu potrebovali každý deň. Keď som ešte pôsobil v klube, mládežníckym trénerom som hovoril, nech robia výber, nie nábor. Odpovedali, že môžu vziať len tých, čo sa prihlásia.

Odporúčal som im preto zájsť za učiteľmi telesnej výchovy, lebo práve tam môžu dostať dobré tipy. Reakciou bolo, že telesná výchova už v školách takmer nie je. Nech teda idú za triednymi učiteľkami a pýtajú sa aspoň na deti, ktoré sú neposedné, nie?

Máte bronz z majstrovstiev Európy v roku 1980, rok nato ste vyhrali anketu Futbalista roka. V akej miere sú úspechy pre hráča zradné v tom, že mu môže z popularity preskočiť?

Vyrastal som v spoločnosti, kde si boli v podstate všetci ekonomicky rovní, takže nám sa to nemohlo stať. Do zahraničia vtedy nemohol odísť prakticky nik, dramatické rozdiely v našich príjmoch teda neboli. Z čoho by nám tak mohlo preskočiť?

Koľko ste zarábali?

V Lokomotíve Košice som mal nástupný plat 1700 korún, k tomu sme brali kalorické príplatky a prémie za zápasy, ktoré určoval zväz, takže príjmy boli jasne dané. Môj maximálny plat prišiel v reprezentácii po návrate z vojny, keď som sa stal futbalistom roka. Šlo asi o 3000 korún, taká však bola doba a rešpektoval som to. Uletieť sa nedalo.

Na západe mnohí uleteli až príliš, trebárs George Best či Paul Gascoigne.

Áno, ich príjmy však boli s našimi neporovnateľné. Sám som si ako hráč mohol trochu zarobiť až v čase, keď som už vlastne naskakoval na posledný vlak. Do zahraničia som totiž šiel ako 32-ročný po dvoch operáciách kolena.

Nesťažujem sa však, človek sa musí pobiť v každých podmienkach. Koniec koncov, s dobou sa pasujeme aj dnes, hoci je úplne iná. Keď sme s 1. FC Košice v roku 1996 hrali pohárovú súťaž s Celticom Glasgow, moderátor sa ma pýtal, či viem, koľko zarába jeho hráč Pierre van Hooijdonk. Mal totiž väčší príjem, ako bol náš rozpočet.

Izolujú ich a zrazu zistia, že okrem futbalu sú aj dievčatá, alkohol a diskotéky

Úlety však vidieť aj na našich reprezentantoch. Mak vulgárne napadol trénera na sociálnej sieti, Weiss novinárov, Stoch nafúkal za volantom, písalo sa o jeho nočných záťahoch či incidentoch partie v lietadle, nedávno mala kauzu reprezentácia do 21 rokov. Napršalo im do nosa?

Nepovedal by som, že ide o napršanie do nosa, teraz totiž chlapcov viac spoznávam. Ide skôr o to, čo bolo problémom už za socializmu v Dukle Banská Bystrica, kde tréner Peter Benedik pozbieral najtalentovanejších chlapcov Slovenska a vytvoril im dobré podmienky na prácu.

Boli však zatvorení v internáte, od rána do večera pod neustálou kontrolou, a keď v osemnástich skončili školu a vypustili ich do sveta, nastal problém. Niečo podobné sa dnes stáva hráčom, ktorí idú príliš skoro, trebárs v pätnástich rokoch, do zahraničia.

Rizikom je teda ich izolácia od bežného života?

Ako to funguje vo futbalových akadémiách? Mladí hráči žijú v rodinách, ktoré za nich zodpovedajú, takže hlásia každý ich pohyb. Ráno vstanú, idú na akadémiu, kde ich čakajú raňajky, tréning, odpočinok, zase tréning, večer sa opäť vracajú do rodín na večeru a spánok. Nikam nemôžu chodiť, všetko majú zakázané.

Teraz si predstavte, že roky sú sústredení len na futbal, a v osemnástich, keď si už niečo zarobia a dostanú profesionálne zmluvy, zrazu zistia, že život je aj o inom. Že sú aj ďalšie veci okrem futbalu – alkohol, dievčatá, diskotéky.

Zvládnuť to tak, aby bolo všetko O. K., je potom náročné. Veľa robí už výchova v rodinách, prostredie, v ktorom hráči vyrastajú, akí sú ich kamaráti, do akého dievčaťa sa zaľúbia. Vplýva na nich priveľa vecí a fakt to nemajú jednoduché.

Tie veci predsa nevplývajú len na futbalistov.

Lenže presadiť sa v takom konkurenčnom prostredí ako futbal je dnes mimoriadne ťažké. Hranice sa totiž otvorili nielen pre Slovensko a do Európy chodia hrať aj kvalitní futbalisti z Ázie, Afriky, južnej Ameriky. Také prostredie potom človeka svojím tlakom dokáže zomlieť.

Diváci si reprezentantov nevážia

Prečo u nás nemáme vypredané zápasy?

Priznávam, že v tomto niektorým krajinám a ich mužstvám závidím. Otvorene hovorím, že na Slovensku treba jednoznačne vybudovať štadióny, lebo tie vplývajú aj na divákov. Doba je niekde inde a stále sa hrá na ihriskách, po ktorých som behal už pred 40 rokmi.

Lepší štadión je snáď len v Žiline, a aj ten bol iba zrekonštruovaný. Čo mám potom povedať na Pasienky či iné areály? Je to o celkovom prístupe k futbalu a od toho sa odrážajú aj postoje divákov.

V akom zmysle?

Keď som na sklonku kariéry prišiel hrať do Francúzska, pýtal som sa, prečo hráme až večer o pol deviatej. Tréner mal manželku z Prahy, takže sme sa dohovorili po česky. Vravel mi, že ľudia do siedmej večer pracujú a potom sa chcú zabaviť.

Chceli sa teda aspoň raz za týždeň stretnúť, dať si drink, podebatovať, pozrieť si futbal, aby mohli ísť v pondelok oddýchnutí do roboty. Majú teda úplne iný pohľad na futbal ako my. Tam sa zabávajú, tešia a spievajú, aj keď ich veľké mužstvá majú krízy. Svoj klub jednoducho neopúšťajú, u nás je to opačne.

Cítite to aj v reprezentácii?

Samozrejme, veď my sme sa tu ešte ani len nenaučili ísť sa na ňu pozrieť a našich chlapcov povzbudiť. Vonku pritom majú ťažký život, musia tvrdo pracovať, prebíjať sa. Zarábajú v zahraničí, takže nikomu z nás nič neberú, a napriek tomu si ich nevážime?

Nie je dôvodom to, že s výnimkou éry trénera Galisa, ktorý dostal mužstvo do baráže o majstrovstvá sveta 2006, Weissa, ktorý postúpil na šampionát v roku 2010, a teraz vašej, sa príliš nebolo na čo pozerať?

Nesúhlasím, lebo to nie je pravda. Nejde predsa len o výsledky, ale aj o to, že sú to naši najlepší hráči, z ktorých 99 percent zarába vonku, nemíňajú teda naše peniaze. Napriek tomu kedykoľvek a veľmi radi prídu reprezentovať Slovensko. Pohľad Slovákov na nich však, povedzme si to úprimne, nie je najlepší.

Verím, že sa to zmení, lebo stále ide o hráčov, na ktorých sa fanúšikovia ich klubov reálne tešia. My u nás si pritom za nimi nenájdeme cestu, hoci ich môžeme vidieť možno len trikrát do roka.

Z divákov mi je ťažko, na čo sa ešte chcú vyhovárať?

Premýšľali ste nad príčinami? Už aj na Slovan chodí len okolo 600 ľudí.

Samozrejme, veď futbalu sa venujem celý život, odpoveď však nepoznám. Nechodia diváci, lebo existujú počítače? Veď tie sú aj vonku, dokonca dlhšie ako u nás. Myslím si pritom, že naši hráči objektívne majú čo ponúknuť.

Je mi z toho ťažko, lebo ešte aj na posledný prípravný zápas s Fínskom, kam mi hráči po úspechu v Macedónsku prišli unavení a chorí, som postavil to najsilnejšie, čo máme. Niektorí hráči dokonca zazerali, musel som im to vysvetľovať. Samozrejme, ako tréner im môžem rozkázať a oni nastúpia, to by však nebolo ono, lebo na ihrisko musia ísť s pocitom, že sami chcú.

Chcel som, aby fanúšikovia mali možnosť vychutnať si ich, veď sme mali úspešný rok, vyhrali sme štyri kvalifikačné zápasy. Myslel som si, že sa rozlúčime dobrým futbalom. Výsledok? Ľudia neprišli. Na čo sa teda chcú vyhovárať?

Nie je v tom nedôvera? Stále tu je pocit, že hráči zaujmú skôr tetovaním a kohútmi na hlavách ako hrou, mnohí sa boja ísť na štadión pre násilie, lebo počuli nielen o Slovane so Spartou, naša liga má dlhodobo nízku úroveň. Okrem toho, keď už ide o postup, vstupenky zdražejú, veľká časť sa rozdá papalášom či sponzorom a na bežných ľudí sa nedostane.

Veď teraz bola možnosť zakúpiť si vstupenky na celú kvalifikáciu. Dobrý fanúšik teda má možnosť chodiť na naše zápasy celý dvojročný kvalifikačný cyklus. A keď už sme pri cenách a niekomu sa to zdá drahé, naozaj je 12 eur za medzištátny zápas veľa?

Teraz k násiliu – áno, sú veci, ktoré by sa nemali stávať, opäť je to však o štadiónoch. Preto verím, že sa v Bratislave, Trnave aj Košiciach postavia také, kde sa tieto veci nebudú diať. Ako dnes chcete na Pasienkoch ustrážiť ľudí, ktorí túžia počas zápasu robiť zle? Ako im zabránite, aby tam nepreniesli veci, ktoré na štadión vôbec nepatria?

Nové štadióny znamenajú kultúrnejších fanúšikov?

Som o tom presvedčený, kedykoľvek to podpíšem. Mnohí, čo chodia na hokejový Slovan, chodia aj na futbal, pričom na hokeji sa správajú inak. Ukázalo sa to aj vtedy, keď sa v Košiciach postavila Steel Aréna.

Keď totiž prídete do prostredia, kde je čisto, robia sa adekvátne kontroly a okolo seba vidíte len normálnych ľudí, budete sa slušne správať aj vy, hoci ste bordelár a agresor.

Medzi zahraničnými ligami a tou našou nie je až taký rozdiel

Čo kvalita hry? Baví vás vôbec sledovať našu ligu?

Otočím to inak. Naša liga vychovala dosť skvelých hráčov, odišli však von. Preto sa musia vytvoriť podmienky, aby najlepší neodchádzali. Každý slovenský divák má dnes možnosť v televízii sledovať zápasy v Anglicku či Nemecku, takže vie, koľko zahraničných hráčov u nich funguje. Kluby ich angažujú, aby divákom ponúkli to najlepšie. Ak tam hrajú aj naši, asi to nie je také zlé.

Ako však môžeme porovnávať slovenskú ligu s anglickou, keď každého talentovaného chlapca okamžite odchytia skauti a zlanária ho preč? Nižšia kvalita potom logicky nemôže ponúknuť divákovi kvalitné predstavenie. Ako by vyzerali predstavenia v divadlách, keby ich nehrala herecká špička?

Povedzme však, že by sa našiel človek, čo má peniaze, a chcel by k nám dostať naozaj kvalitného hráča. Ten však zbadá areál na Pasienkoch s tým tunelom a utečie, lebo také peniaze mu dajú aj inde.

Opäť sme pri štadiónoch.

Áno, a to vôbec nechcem porovnávať naše s anglickými. O Rumunoch tu hovoríme rôzne veci, lenže fakty sú také, že môj prvý medzištátny zápas bol v Bukurešti, a keď som videl tamojší štadión, len som pozeral okolo seba a otváral ústa, či je toto možné. Majú tam totiž jeden z najmodernejších futbalových stánkov.

Prídem do Poľska a tiež vidím množstvo výborných štadiónov. Otvorene si pritom povedzme – čo dosiahli Poliaci vo futbale? Nič. Na európsky šampionát sa dostali priamo, lebo boli organizátormi, napriek tomu majú plno. Až som im v dobrom závidel, ako všetci a úprimne zo svojho vnútra spievajú hymnu.

Čo dosiahli vo futbale Maďari alebo Rakúšania? Veď my sme boli nedávno na majstrovstvách sveta, Slovan hrá Európsku ligu, pozrite si aj aktuálne úspechy našich mládežníkov. Teraz mi povedzte podobne úspešné mužstvá z Poľska a Maďarska, samozrejme, s výnimkou Legie Varšava v aktuálnej sezóne, teda z krajín, kde do futbalu idú neporovnateľne väčšie prostriedky ako u nás.

Príliš teda hundreme, hoci na tom nie sme zle?

Sme úspešní, ľudia sú však stále nespokojní. My si tu o sebe neviem čo namýšľame, pritom v Španielsku, ktorého mužstvo sme porazili, 99 ľudí zo 100 ani nechyruje, kde leží Slovensko. O budúcnosť nášho futbalu sa teda neobávam, lebo napriek podmienkam tu stále vyrastajú dobrí hráči.

Fanúšik je však až príliš náročný. Počas víkendu pritom zvyknem vidieť aj osem zápasov z rôznych líg a v televízii občas dávajú aj zápasy slabších zahraničných mužstiev. Keby ste si ich pozreli, povedali by ste, že to nie je nič mimoriadne a že to isté sa hrá aj u nás.

Kam smerujete?

K tomu, že ani v Španielsku, ani inde sa nehrá iba špičkový futbal, akurát televízny divák môže mať skreslený pohľad v prípade, že sleduje iba FC Barcelonu či Real Madrid. Nech si pozrie Granadu s Celta Vigo a zistí, že medzi tamojšou a našou ligou nie je až taký zásadný rozdiel.

Nemecko tiež nie je len Bayern Mníchov, Dortmund či Leverkusen, ale aj Hertha Berlín s Freiburgom. Lenže tam aj na nich príde 60-tisíc ľudí, ktorí vytvoria fantastickú atmosféru. A divák vtedy automaticky vníma všetko inak, ako keď príde len 300 ľudí, hoci kvalita zápasu je tá istá. V dobrej atmosfére sa váš pohľad totiž zmení.

Riešime kakaše na hlavách, tetovania, hlúposti, hoci máme kvalitných hráčov

Všetci, s ktorými som o našom futbale hovoril, boli pesimisti. Vy hovoríte presný opak.

Za čo sa však vlastne hanbíme? Prečo sme takí pesimistickí, prečo máme ten negatívny pohľad na život? Máme tu kvalitných hráčov? Máme. To len my sami ich stále dávame do polohy, že na hlavách nosia „kakaše“, majú tetovania a podobné hlúposti.

Vychádzajme z podstaty a toho, čo dokázali. Povedzte mi, čo viac ešte máme ja aj hráči pre fanúšikov urobiť, než sme dokázali tento rok.

Myslím si, že v druhej časti kvalifikácie ich bude po výborných výsledkoch chodiť viac.

A kam? Veď sme hrali už spomínaný zápas s Fínskom. Koľko sa ich prišlo pozrieť na chlapcov, ktorí vyhrali všetko, čo sa dalo? Tritisíc? Kedy ich chcú vlastne vidieť? Slovensko je pritom za tento rok v rebríčku FIFA na ôsmom mieste z 209 krajín sveta.

Napriek všetkému som však optimista a verím, že sa prístup ľudí zmení, veď futbal sa hrá pre nich. O čo ide v športe? Aby prišlo veľa divákov s tým, že medzi nimi a hráčmi sa vytvorí spoločné puto. Na Slovensku mi to zatiaľ chýba.

Hovoríte, že to, ako diváci pristupujú k našim futbalistom, je v Slovákoch. Tí istí Slováci však pred desaťročiami vo veľkom chodili na Buberníka, Tegelhoffa, Jokla, Adamca, neskôr na Dubovského a ďalších. Čo sa potom zmenilo?

Neviem, čo sa stalo, sám si pamätám časy, že keď neprišlo na Lokomotívu Košice aspoň 15-tisíc ľudí, boli sme nespokojní. Diváci si však odvykli chodiť a som zvedavý, kam sa to ešte posunie.

Zanikli skupinky, sme jeden kolektív, som však opatrný, lebo prídu aj krízy

Faktom je, že kvalifikáciu ste lepšie rozbehnúť nemohli. Staviate však najmä hráčov, ktorým sa predtým nedarilo. Čo ste s nimi urobili?

Robím len svoju robotu. Toto mužstvo sa formovalo už za čias môjho dobrého kamaráta Vlada Weissa. Nie vždy sa im darilo, nezabúdajte však, že všetci títo hráči boli vtedy o pár rokov mladší a ich pohľad na svet sa postupne menil.

Jednoducho už nazbierali dosť skúseností, veľa im dal svetový šampionát, odvtedy odohrali množstvo zápasov v zahraničných ligách, poženili sa, majú rodiny. To všetko výrazne formuje ich súčasný pohľad na život.

Čo ste im povedali?

Keď som prišiel na prvý zraz, celkom slušne som sa trápil, lebo nejako to mužstvo musíte vyskladať. Kostra sa síce nemení, musíte ju však dopĺňať ďalšími chlapcami, ktorí na to majú. Reprezentácia je totiž živý organizmus.

Povedal som im, že si musíme navzájom dôverovať a rešpektovať sa. Že sa na seba musíme tešiť a držať spolu, veď sme len malé Slovensko. Ak sú k sebe ľudia v malých krajinách nevraživí, nemajú šancu.

Váš vklad je teda najmä psychologický?

Možno, hoci by som si v živote nedovolil tvrdiť, že sme úspešní len preto. Dozreli však aj hráči a vytvorila sa celkom slušná partia. Sám to neviem porovnať, ale ľudia, čo s nimi pracujú dlhodobo, tvrdia, že zanikli skupinky a hráči fungujú ako jeden kolektív. A tú súdržnosť cítim aj ja.

Musím však byť opatrný vo vyjadreniach, lebo život ma naučil, že sila kolektívu sa ukáže až vtedy, keď sa prestane dariť a prídu aj zlé výsledky. A tie určite prídu, lebo šport je taký. Mojou úlohou je snažiť sa, aby potom ten trend nebol dlhodobý. Práve vtedy sa budeme musieť otriasť a ostať silní a jednotní.

Akú možnosť výrazne vplývať na hráčov má reprezentačný tréner, keď je s nimi tak málo?

Je obmedzená, nie je na to čas, veď hráč príde len na tri dni a opäť odchádza, pričom ho uvidím až o mesiac. A na to, aby som sa s hráčmi správne rozprával, ich musím najskôr poznať, veď cudzieho nijako výrazne neovplyvníte.

V tom mi výrazne pomohol syn, ktorý s nimi sám hrával. Aj vďaka nemu trochu poznám ich povahy, hoci o tomto naozaj nerád rozprávam.

Všimli ste si, že najväčšie úspechy s našou reprezentáciou majú tréneri, ktorých verejnosť vníma ako tvrdých, snáď až nervákov? Galis, Weiss, vy… Mäkším typom akoby sa nedarilo.

Ťažko povedať, ja si veľmi vážim všetkých kolegov. Každý, kto bol reprezentačným trénerom, robil maximum a prispel k neskorším úspechom. Niekto však má viac šťastia, nemá zranených hráčov, vychytí ich najlepšiu formu, iný má smolu, takže do toho vstupuje priveľa faktorov na to, aby som to mohol zjednodušovať.

Zaskočila vás ponuka trénovať reprezentáciu?

Som už vo veku, keď som to nečakal. V Košiciach som mal rozrobenú dobrú prácu, zaujímavý káder, som tam doma, keď však prišiel tento impulz, nedalo sa odmietnuť. Keď mi zazvonil telefón, práve sme doma sedeli celá família vrátane našich detí s ich rodinami.

Dal som to do pľacu a všetci na mňa jednoznačne zaútočili, lebo mali pocit, že z toho chcem vycúvať. Argumentovali, že som po tom vždy túžil a že to je môj život. V prvej chvíli to teda chceli viac ako ja.

Vytáčala ma hlúposť ľudí. Som prudší, lebo mi na futbale záleží

Ste známy búrlivou povahou počas zápasov i tlačoviek, už v roku 1996 sa vaše správanie a dištance ocitli aj v knihe Futbal plný hriechov. V roku 2008 ste však v STV priznali, že cestou za pravdou ste narobili aj dosť hlúpostí. Prichádza zmena vekom a skúsenosťami?

Samozrejme. Každý však predsa musel vnímať tú divočinu po roku 1989, ktorá sa, žiaľ, preniesla aj do športu. Keď človek vstúpi do futbalového prostredia, rešpektuje súpera a napriek tomu vidí neuveriteľné veci, niekedy sa neudrží. Preto pánboh zaplať, že sa to už mení vrátane kvality rozhodcov.

Dnes sú objektívnejší?

Jednoznačne. Pribúda viac objektivity a rešpektu, ustupujú niektoré vplyvy, takže je to neporovnateľne lepšie. Nikdy ma totiž nevedelo rozčúliť, že prehrávam, veď prehry patria k športu a človeka posúvajú vpred, boli tam však iné veci, ktoré mi nesedeli a vedeli ma naozaj vytočiť.

Konkrétne?

Hlúposť ľudí, ktorí dokážu robiť nenormálne veci. Najhoršie je, že je zbytočné proti tomu bojovať, lebo s človekom sa to už potom vezie navždy. Ja som totiž bojoval a dostával sa do ešte väčších problémov. Dnes preto tvrdím, že keď stúpite do lajna, nevrťte sa, lebo sa ešte viac zašpiníte.

Ak si človek na internete vyhľadá videá s vaším menom, vyskočí množstvo incidentov, trebárs tlačovky po zápasoch v Trenčíne či Ružomberku, ktorý ste označili za jednu malú dedinu, vaše fyzické konflikty v Zlatých Moravciach…

Niekedy prídu veci, ktoré musíte protistrane vysvetliť ostrejšie, lebo všetko má svoje hranice. Keď človek pre niečo žije a je pre svoju prácu zapálený, nie je vždy jednoduché zdržať sa a reagovať tak, ako by sa malo. Je to však už za nami, zbytočné sa k tomu vracať.

Pre mňa je futbal nielen vášeň, ale aj moje zamestnanie, žijem z neho celý život. Vy možno ako novinár prídete na zápas a zasmejete sa, čo to tam ten blázon na lavičke zase vystrája. Som však do toho zainteresovaný a na futbale mi veľmi záleží, preto som niekedy prudší.

Novinári nemusia mať strach

Keď hovorím so športovými novinármi, viacerí priznávajú, že sa boja kritizovať hráčov aj trénerov, lebo nabudúce by od nich nemuseli získať žiadne vyjadrenia. Sú však na ne odkázaní. Aj vás minule podráždila otázka Mira Michalecha z TA3. Nie je ich strach oprávnený?

Športových novinárov rešpektujem, sú veľmi dôležitou súčasťou futbalu. Vždy som si bol toho vedomý, lebo sú medzi nimi aj šikovní ľudia, hoci nie všetci. S každým sa však snažím vychádzať dobre, aj moja pozícia je dnes iná ako v klube.

Novinári však môžu veci nielen pomôcť, ale jej aj uškodiť. Nikdy som pritom nebol zástancom toho, že niečo treba chváliť, ak si to pochvalu nezaslúži. Strach teda nemusia mať, človeka však rozčúli, ak sa Miro Michalech po úspešnom zápase v Poľsku, kde bolo 50-tisíc ľudí a po ktorom cítim oprávnenú spokojnosť, spýta takú hlúposť, že či sme nevyhrali preto, lebo Poliaci boli v zlej situácii. Ešte som mu dal aj priestor, aby otázku prehodnotil, neurobil tak.

Vy ste tú otázku vnímali ako zámer ublížiť?

Nie, že vnímal, tak to bolo, veď to sledujem dlhodobo. Prečo útočil na reprezentáciu a znevažoval náš výkon? Čo nevidel, aké mená a s akými skúsenosťami hrali za Poliakov?

Vladimír Weiss mi kedysi hovoril, že v našom futbale ho rozčuľuje strašne veľa vecí vrátane podmienok od zväzu. Čo hnevá vás?

Nič, lebo na svoju prácu mám vytvorené veľmi dobré podmienky. V istých veciach nie som príliš náročný, zväz sa však stará. Mám okolo seba šikovných ľudí, pri ich výbere som mal šťastie. Výhodou je, že do vecí, ktorým nerozumiem, sa ani nemusím miešať, lebo aj kolegovia si vytvorili fungujúce tímy. Fakt sa nemám na čo sťažovať.

Neprísť na tréning či zápas, alebo ich odfláknuť? U mňa nemožné

Vyrastali ste v dedinke pri Spišskej Novej Vsi. Aké to bolo detstvo?

Vôbec nie ľahké. Mama nepracovala, starala sa o nás doma, otec bol železničiar, obaja však boli fantastickými rodičmi a vytvárali mi najlepšie podmienky, aké dokázali.

Napriek chudobe nám bolo krásne, keďže som vyrastal medzi kopcami a pri rieke Hornád. Dnes tam už síce nemám nikoho, stále sa však k tej nádhernej dedinke vraciam v spomienkach na výborných kamarátov a vášnivých športovcov.

Čomu okrem futbalu ste sa venovali?

Všetkému, čo vám napadne. V lete sme hrávali futbal, v zime zase hokej, k tomu však patrili aj ďalšie športy ako basketbal či cyklistika. Zlomový moment prišiel na základnej škole, lebo tamojší telocvikár hrával futbal za B mužstvo Spišskej Novej Vsi.

Videl ma hrať a pýtal sa, za koho nastupujem. Odpovedal som, že za nikoho, tak ma vzal na ich tréning. Systematicky trénovať a hrať dorasteneckú ligu som teda začal až na dopravnej priemyslovke. Nebyť však toho učiteľa, ktovie, akým smerom by som sa uberal.

Nie z každého talentu sa stane špičkový futbalista. Hráči z reprezentácie do 21 rokov sa v tej seniorskej často neuplatnia, niekto zažiari až vo vyššom veku. Čo rozhodne?

Je to individuálne, ja som mal asi talent, ktorý som len ďalej rozvíjal. Mal som tiež šťastie na partiu chlapcov, ktorá chcela čosi dosiahnuť. Vtedy žiadne vekové kategórie vo futbale nefungovali, ako 15-ročný som hrával s 19-ročnými, čiže som sa mal od koho učiť dobré aj zlé veci, hoci som ešte fyzicky nedozrel.

Keď totiž hrávate s kvalitnými staršími hráčmi, posúvate sa rýchlejšie. Takto som už v osemnástich mohol hrať za mužov. Bol to však plynulý prechod, lebo tým, že Lokomotíva hrala druhú ligu, nebol to pre mňa až taký skok, ako keby som sa vyšvihol z tretej rovno do najvyššej súťaže.

Ako ste sa dostali do reprezentácie?

Keď sa na spoluhráča Jožka Módera pred majstrovstvami Európy chodili pozerať reprezentační tréneri, zrejme som im padol do oka aj ja, lebo do národného mužstva som sa dostal hneď po turnaji v roku 1976. Zrazu som mal okolo seba veľkých hráčov ako Nehoda, Ondruš, Dobiaš, Panenka, Čapkovič, čo ma nesmierne motivovalo.

Mnohí skončia s futbalom pre frajerky, diskotéky, neochotu drieť, jednoducho si v mladom veku nechcú odopierať iné lákadlá. Nikdy vám to nehrozilo?

Mám už dosť rokov, takže môžem povedať, že na niečo také som ani raz nepomyslel. Futbal mám tak veľmi rád, že sa to nemohlo stať, priority boli jasné. Aby som ja niekedy premýšľal, že nejdem na tréning, či dokonca hrať zápas? Nemožné.

Neviem si predstaviť ani len to, že by som tréning čo len trochu odflákol. Pre mňa je dokonca ešte aj dnes nemysliteľné, že by mi niekto prišiel na tréning a nemakal naplno.

Cigarety, alkohol a iné hriechy vás teda obišli?

Tých bolo v mojom živote málo, lebo so športom sa príliš nedali kombinovať. Cigarety som sa nenaučil fajčiť dodnes, možno je to aj tým, že nefajčil nik v rodine, dokonca som tuším ani nemal takých kamarátov. Šport s cigaretami a alkoholom fakt nejdú dokopy.

Rozhovor bol autorizovaný, Ján Kozák v prepise nič nezmenil.