Denník N

Lekcia z Aleppa: nemôžete chcieť všetko a iba málo ponúknuť

Ruský bombardér Tu-22M3 počas kobercového náletu v provincii Aleppo v Sýrii. Rovnakú taktiku radia Putinovi aj dnes. Foto – TASR/AP
Ruský bombardér Tu-22M3 počas kobercového náletu v provincii Aleppo v Sýrii. Rovnakú taktiku radia Putinovi aj dnes. Foto – TASR/AP

Občiansku vojnu sa snažili zastaviť len silné slová, ale nepridali sa k nim primerané činy.

Autor je prezident nezávislej organizácie Council on Foreign Relations,
autor knihy Americká zahraničná politika a kríza starého poriadku.
© Project Syndicate, 2016
Pád Aleppa do rúk síl verných sýrskemu prezidentovi Baššárovi Asadovi nie je ani koniec začiatku, ani začiatok konca sýrskej občianskej vojny, ktorá trvá už päť a pol roka – a je tiež vojnou v zastúpení a regionálnym a do istej miery globálnym konfliktom. Ďalšia významná bitka sa povedie v provincii Idlib, otázkou je len kedy. Vojna však bude tlieť aj po nej, v rôznych častiach toho, čo z rozštiepenej krajiny zostane.

Napriek tomu nadišiel vhodný čas urobiť inventúru a zamerať sa na to, čo sme zistili, a kiežby sme sa z toho poučili. Máločo je v dejinách neodvratné a situácia v Sýrii je dôsledkom toho, čo sa rôzne vlády, skupiny a jednotlivci rozhodli urobiť a neurobiť. Áno, v Sýrii sa ukázalo, že nečinnosť má rovnako závažné dôsledky ako činy.

Nikdy to nebolo jasnejšie, ako keď Spojené štáty nesplnili svoju hrozbu, že sa postarajú, aby Asadov režim zaplatil za nasadenie chemických zbraní. To sa ukázalo ako premárnená príležitosť nielen zmeniť smer konfliktu, ale tiež zdôrazniť zásadu, že ľutovať bude každá vláda, ktorá použije zbrane hromadného ničenia. Veď pre účinnosť budúceho odstrašovania má zásadný význam práve dnešné vymáhanie pravidiel.

Pre ďalšie ponaučenie je potrebné vrátiť sa k roku 2011, keď pokojné protivládne protesty narazili na smrtonosnú reakciu režimu, čo prezidenta USA Baracka Obamu a ďalších prinútilo k požiadavke, aby Asad odstúpil. Ani tu silné slová nesprevádzali činy. Ak sa objaví taká široká priepasť medzi existujúcimi možnosťami a konečným výsledkom, je takmer každá politika predurčená na neúspech.

Platí to obzvlášť vtedy, ak je cieľom zmena režimu a súčasný režim zastupuje podstatnú menšinu rozštiepenej populácie. Takéto okolnosti často vedú k zápasom, kde víťaz berie všetko – alebo porazený všetko stráca. Niet divu, že tí, ktorí môžu stratiť najviac, majú sklon bojovať nesmierne húževnato.

Akademici v oblasti medzinárodných vzťahov často píšu o domnelých medziach využiteľnosti vojenskej sily. Sýria však ukazuje, že vojenská sila môže byť rozhodujúca – predovšetkým keď sa nasadí v obrovskej intenzite s neveľkým záujmom o počty zabitých či vyhnaných civilistov. Rusko, Irán a Asadova vláda spoločne predviedli, čo dokáže rozsiahle a často nevyberané použitie vojenskej sily.

Ďalšou obeťou sýrskeho konfliktu je pojem „medzinárodné spoločenstvo“. Napokon, existuje len máločo, čo by tvorilo globálne spoločenstvo myšlienok a činov. Pri viac ako pol milióne mŕtvych a ďalších desiatich miliónoch vysídlených v Sýrii stojí pred nami vo svojej nahote aj toľko vyzdvihovaná doktrína „zodpovednosti za ochranu“.

Zodpovednosť za ochranu, schválená jednohlasne Valným zhromaždením Organizácie spojených národov v roku 2005 (čiastočne v reakcii na rwandskú genocídu desať rokov predtým), vychádzala z premisy, že vlády sú povinné chrániť svojich občanov pred fyzickou ujmou, keď nie sú schopné alebo ochotné tak robiť, sú podľa tejto doktríny povinné na ochranu tých, ktorým je ujma spôsobená, zasiahnuť ostatné vlády.

Ak nejaká vláda nedodržala normu zodpovednosti za ochranu, bola to sýrska vláda. Lenže zámerom medzinárodnej intervencie, ku ktorej došlo, nebolo ochrániť životy nevinných ani uvoľniť zovretie moci v rukách vlády, ale naopak zabezpečiť, aby sa vláda udržala. A podarilo sa.

Len o trochu lepšie sa medzinárodné spoločenstvo predviedlo, keď reagovalo na rozsiahlu utečeneckú krízu v dôsledku vojny. Fakt, že mnoho krajín nie je ochotných otvoriť hranice pre zmysluplný počet žiadateľov o azyl, podčiarkuje skutočnosť, že najlepšou utečeneckou politikou je tá, ktorá nevinným mužom, ženám a deťom zabráni, aby sa vôbec stali utečencami.

Diplomatickým snahám sa veľa pre záchranu Aleppa ani jeho obyvateľov urobiť nepodarilo a nie je o nič pravdepodobnejšie, že by zabezpečili ukončenie vojny. Aj pre akokoľvek talentovaných a odhodlaných diplomatov platí, že diplomacia realitu v teréne nevytvára, ale skôr reflektuje. Budúce diplomatické snahy dospieť k ukončeniu bojov či ku konkrétnemu politickému výsledku uspejú len v takom rozsahu, aký umožnia vojenská rovnováha a trendy vývoja.

Pohľad do budúcnosti ukazuje, že Asadova vláda zostane a zachová si moc nad veľkou časťou krajiny, no nie nad celou. O nadvládu nad konkrétnymi regiónmi s ňou budú súperiť rôzne sunnitské teroristické skupiny, menej radikálni sunnitskí vzbúrenci, sily zastupujúce cudzie mocnosti ako Hizballáh, turecká armáda, sýrske kurdské oddiely a ďalšie. Vonkajší aktéri ako USA urobia najlepšie, keď túto realitu pre najbližšiu budúcnosť akceptujú a zamerajú svoju energiu na stabilizáciu oblastí oslobodených od Islamského štátu, ochranu civilných obyvateľov, rozvoj politických a vojenských väzieb s neteroristickými sunnitskými skupinami a uzatváranie lokálnych prímerí, aby sa predišlo ďalším podobným prípadom, ako bolo Aleppo.

Cieľ spočívajúci vo vyvolaní prechodu k inej, širšie založenej vláde, je vhodné zachovať. To je však dlhodobá úloha. Treba si vziať k srdcu ponaučenie z posledného päť a pol roka: tí, ktorí sa v Sýrii angažujú s obmedzenou vôľou a s obmedzenými prostriedkami, si musia stanoviť obmedzené ciele, ak chcú aspoň v obmedzenom rozsahu dosiahnuť niečo dobré.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie