Denník N

Hudba 2016: Objektívne najlepšie svetové albumy sú o smrti, domácu scénu ovládlo Slnko

V uplynulom roku sa vo svete najviac skloňovali nahrávky Davida Bowieho a Nicka Cava, vyšlo aj viacero zaujímavých slovenských albumov.

Môžeme o tom diskutovať, môžeme o tom viesť spory, môžeme s tým aj nesúhlasiť, ale to je tak všetko, čo sa proti tomu dá robiť. Toľko známy citát z filmu o českom polyhistorovi Cimrmanovi. Jeho postava a príbehy sú čarovné a fiktívne. Ale práve úvodná veta dobre sedí na tradičné zmapovanie roka na zahraničnej hudobnej scéne, ktoré ponúka stránka Album of the Year. Na nej totiž nájdete rebríček nahrávok, o ktorých sa najviac hovorilo, aj rebríček tých, ktoré mali najlepšie recenzie. Vo všetkých žánroch a vo všetkých kľúčových svetových médiách. Je za tým jednoduchá matematika a práve preto ide o objektívne najlepšiu bilanciu roka.

Blackstar a Skeleton Tree

Vo svete bol rok 2016 najmä rokom viacerých odchodov. Toľko úmrtí známych mien naraz sa naozaj už dlho nezišlo a mnohé boli až príliš nečakané. Začalo sa to už v januári, keď krátko po vydaní albumu Blackstar zomrel David Bowie. Nemal ešte ani 70 rokov, nik nevedel, že bojuje s rakovinou a že táto nahrávka je vlastne jeho testament. To jej silu umocnilo, no vo výročných rebríčkoch sa však skloňovala na čelných priečkach najmä preto, že ide o kolekciu výborných piesní. Bowie ju nahral s partiou newyorských džezmenov, s ktorými v štúdiu dotváral svoje nápady.

A práve Blackstar je Album roka 2016. Prečo? Pretože ho najviac hudobných médií dalo vo svojich koncoročných anketách na najvyššie priečky. Stránka Album of the Year to vyrátala tak, že v sekcii Year End List Aggregate dala dokopy všetky zoznamy z vyše stovky prevažne anglo-amerických magazínov a novín. Je tu všetko podstatné, od printových veteránov až po mienkotvorné online portály – AllMusic, Billboard, Consequence of Sound, FACT, The Guardian, Mojo, NPR music, Pitchfork, The Quietus, Q magazine, Rolling Stone, Rough Trade, Uncut, The Wire… Takže výsledok je súhrnom subjektívnych rebríčkov a má najbližšie k objektívne „naj“ albumu roka.

Funguje to tak, že za prvé miesto v jednom rebríčku dostane album 10 bodov, za druhé 8, za tretie 6, za výskyt v Top 10 päť bodov, za umiestnenie v Top 25 tri body a za iné umiestnenie jeden bod. Po celkovom súčte je najvyššie Bowieho Blackstar, ktorý má 521 bodov. Ďalej nasledujú albumy Beyoncé, Franka Oceana, sestry Beyoncé Solange a prvú päťku uzatvára novinka skupiny Radiohead.

Najviac skloňované albumy roka

1. David Bowie – Blackstar
2. Beyoncé – Lemonade
3. Frank Ocean – Blonde
4. Solange – A Sead at the Table
5. Radiohead – A Moon Shaped Pool
6. Chance the Rapper – Coloring Book
7. Kanye West – The Life of Pablo
8. Angel Olsen – My Woman
9. Nick Cave & The Bad Seeds – Skeleton Tree
10. A Tribe Called Quest – We Got It from Here… Thank You 4 Your Service

Stránka Album of the Year umožňuje vyfiltrovať si top nahrávky aj podľa štrnástich konkrétnych žánrov alebo najlepšiu skladbu roka (je to Formation od Beyoncé), ale ešte zaujímavejšia je iná sekcia. Volá sa Critic Ratings a priemeruje nové albumy podľa hodnotení v recenziách. V tomto zozname je poradie trochu iné než pri albumoch roka, no aj tu je na vrchole nahrávka s témou smrti. Urobil ju Nick Cave, ktorý sa musel vyrovnať so smrťou svojho 15-ročného syna.

Aj v tomto prípade platí to isté, čo pri Bowieho Blackstar. Predovšetkým sú to veľmi silné pesničky, tragický rozmer pozadia ich vzniku sa nedá odmyslieť, ale nestoja len na ňom. Album Skeleton Tree má svoju filmovú dvojičku – dokument One More Time with Feeling, kde sú zábery z nahrávania v štúdiu prekladané rozhovormi s Cavom a jeho rodinou.

V recenznom rebríčku dostal Skeleton Tree 89 percent zo 100. Druhé najvyššie hodnotenia od kritikov má Bon Iver, ktorý je medzi albumami roka až na 12. mieste. Ďalej sa recenzentom v jednotlivých médiách najviac páčili novinky sestier Knowlesových a na identickom piatom mieste sú Radiohead. Pri ďalšom porovnaní s rebríčkom Year End List Aggregate je najvýraznejší rozdiel v poradí pri albume You Want It Darker Leonarda Cohena. Kým v súčte koncoročných ankiet skončil sedemnásty, v zozname top recenzií je siedmy. Je to rozlúčkový album kanadského pesničkára, ktorý zomrel vo veku 82 rokov, čo nebola až taká šokujúca správa ako ďalšie tohtoročné úmrtia (Bowie, Prince, Keith Emerson, George Michael, Radim Hladík).

Najlepšie hodnotené albumy roka

1. Nick Cave – Skeleton Tree
2. Bon Iver – 22, A Million
3. Beyoncé – Lemonade
4. Solange – A Seat at the Table
5. Radiohead – A Moon Shaped Pool
6. Frank Ocean – Blonde
7. Leonard Cohen – You Want It Darker
8. A Tribe Called Quest – We Got It from Here… Thank You 4 Your Service
9. Mitski – Puberty 2
10. Angel Olsen – My Woman 

Slovensko: ostrov hudby a slnka

Obraz svetovej scény v uplynulom roku je teda jasný. Ešte dôležitejšie je však pozrieť sa na domácu scénu, pretože tú žiadne svetové médiá za nás nezbilancujú. Aj keď vlastne v roku 2016 k tomu prišlo. Nestáva sa často, aby o nahrávkach slovenských interpretov písali zahraničné médiá, ešte zriedkavejšie sú recenzie. A navyše také pozitívne recenzie, akú spravil The Guardian súboru Cluster ensemble.

Muzikanti okolo Ivana Šillera a Fera Királyho nahrali trojalbum skladieb Philipa Glassa, ktorý nadchol aj samotného klasika minimal music. Vydal ho na svojej vlastnej značke v spolupráci s košickým vydavateľstvom Hevhetia, čo je rovnako veľký úspech ako pred rokmi v prípade Mater. Skladby Vladimíra Godára s Ivou Bittovou a súborom Solamente naturali vtedy vyšli v katalógu prestížnej nemeckej značky ECM.

Veľký „exportný“ úspech dosiahla aj skupina The Ills. Jej hudbu najviac vyzdvihli zahraniční odborníci na Pohode, tento rok odohrala aj viac koncertov mimo Slovenska vrátane festivalu Iceland Airwaves a v januári ju čakajú dve vystúpenia na áčkovom showcase festivale Eurosonic v Holandsku. Paráda.

Kým sa dostaneme k jednotlivým albumom, špeciálnu pochvalu si zaslúži projekt Ostrov hudby. Ide o digitálnu kompiláciu, ktorá po prvýkrát prepojila štyri vydavateľstvá (Slnko records, Gergaz, Deadred, Ajlávmjuzik) a promotérsku agentúru Real Something. Výberovka 23 skladieb je venovaná nášmu kamarátovi Jurajovi Kušnierikovi, nevznikla len ako spomienka na človeka, ktorý pre slovenskú hudbu urobil veľmi veľa. Slúži aj ako zahraničná vizitka, záznam súčasného stavu našej nezávislej scény. Bolo by super, keby takýto sampler vznikol každý rok.

Ostrov hudby si zaslúži cenu Radio_Head Awards za prínos. Tipovať kto získa ceny za album roka už je trochu ťažšie, pretože tam je z čoho vyberať. Uvidíme na jar, ako to dopadne na tradičnom galavečere Rádia_FM a spriaznených médií, ku ktorým patrí aj Denník N. Niečo naznačuje už best of zoznam redaktorov rádia.

Najviac nahrávok vyšlo pod značkou Slnko records, zaujímavejší než počet je však obsah. Pre Slnko to bol veľmi výrazný ženský rok (Ivana Mer, Sisa Feher, Katarzia, Katarína Máliková, Barbora Bloom) aj kapelový rok (Longital, Billy Barman, Živé kvety). V tejto chvíli to začína byť prudko subjektívne. Keď si prechádzam, ktoré albumy mi najdlhšie hrali/zostali v hlave, zoznam sa trochu zúži.

Vysoko trčí Divoko od Longitalu, ktorý prešiel dlhú cestu a nové veci nechal zrieť šesť rokov. Najskôr sa v staronovej trojčlennej zostave zohrali na starých pesničkách, v akustickej podobe pridali nahrávku so sláčikovým kvartetom a potom prirodzene prišiel čerstvý materiál. Je to iná kapela – Dano Salontay po dlhej pauze vytiahol elektrickú gitaru, bubeník Marián Slávka sa prejavil aj ako pianista a autor, Šina sa v textoch tiež vybrala novými smermi. Výsledkom je iný zvuk, ku ktorému výrazne prispel aj český producent Ondřej Ježek a väčšie rozpätie výrazových polôh, ktoré najlepšie vystihuje takmer 10-minútová titulná skladba.

Jasným debutom roka je pre mňa Pustvopol Kataríny Málikovej. Pôvodne chcela nahrať úplne iný album, ako sama vraví „šansónovo-rozprávkovejší“, ale nakoniec z nej vytrysklo niečo iné. Základom sú ľudové piesne, lenže prefiltrované klasickým skladateľským vzdelaním a jemne prizdobené elektronikou. Folklórne korene prerastené do vlastnej tvorby, melodické nápevy s prekomponovanými aranžmánmi v nezvyčajnom obsadení klavír, harmonika, sláčikové trio, kontrabas, bicie. Vybalansované čarovné a temné atmosféry, hravosť aj sila. Je dvadsiatnička a už je dosť ďaleko, o tomto dievčati ešte určite bude počuť.

Podobnou premenou prešla aj Katarzia. Aj jej debut bol pred tromi rokmi veľkou udalosťou a o to viac sa čakalo s čím príde ďalej. Od sólového hrania sa to vyvrbilo do kapelového albumu Agnostika. Nahrali ho dve muzikantské zostavy, o generáciu starší inštrumentalisti (Valihora, Minárik) a rovesníci-nové talenty. Hudba je pestrejšia, okrem tradičných nástrojov tu buble aj elektronika, texty sú stále univerzálnou správou zo sveta dvadsiatnikov, ale už trochu vážnejšie, presiakli do nich aj pocity dezilúzie a pochybnosti. Výsledok by bol ešte pôsobivejší, keby si ho neprodukovala autorka sama, s pár pesničkami by sa ešte dalo vyhrať. Ale takto to zase má svojský autentickejší výraz.

Veľké prekvapenie mi priniesla novinka Billy Barman. Už na predchádzajúcom albume Modrý jazyk ukázali, že sa od tínedžerskej indie-popovej kapely posúvajú k vyzretejším autorským pesničkám. Dýchajúce obrazy idú ešte ďalej. Melancholické atmosféry, menej gitár, pestrofarebnejšie bicie a klávesy, dychy, sebareflexia tridsiatnikov, ktorí už majú odžúrované svoje a popri veselosti (popis predĺženého víkendového záťahu či koloritu života na trhovisku Miletička) začínajú prevládať iné témy (sloboda, baladické metafory vzťahov).

Bavili ma aj Živé kvety, ich Nové poschodia sú kolekciou pekných pesničiek s množstvom známych postáv bratislavskej muzikantskej scény aj so zabudnutou legendou 60. rokov Jožom Barinom.

Kde nechodí Slnko

Po výbornom vlaňajšom comebackovom EP som bol veľmi zvedavý na tohtoročný LP album obnovenej skupiny Ospalý pohyb. Málokedy tak názov dobre sedí k tomu, čo kapela produkuje. Táto sa v 90. rokoch štýlovo uložila k dlhému spánku, teraz omladená o gitaristu Pavla Hubináka začala robiť nové pesničky. Dvaja vyštudovaní skladatelia  a dvojica moderátorov s muzikantským backgroundom je zaujímavé spojenie. Vymyslieť neošúchané skladby s existenciálnymi textami a skombinovať tradičné nástroje s elektronickými mašinkami na Slovensku nezvláda veľa muzikantov, jediný problém je ustrážiť toľko osobností pokope. Keby album ø vznikol prienikom s EP Ü, bolo by to úplne dokonalé. Takto zostala prvá polovica LP kapelová, kým druhá je skôr autorskou nahrávkou Martina Burlasa. Nie horšou, ale inou. Pocitovo, aj zvukovo.

Veľkým zážitkom po textovej aj hudobnej stránke je Vec a jeho Domáce potreby. Niekedy stačí šesť piesní (a osem hostí), kompaktný premyslený koncept (variácie na rodinné témy), dávka nadhľadu a funkčných slovných hračiek, graficky do detailov doladený obal s desaťpalcovým vinylom a máte vystarané na opakované počúvanie. Priznávam, som cieľová skupina – cépečkar navštevujúci raz mesačne rodičov v inom meste aj otec malého dieťaťa, ale myslím, že túto nahrávku si vychutnajú aj iní.

Z experimentálne ladenejších nových slovenských nahrávok som najviac počúval tri veci z Exitabu. Úplne iný „rodičovský“ album Lullabies (for Stela) – netradičné uspávanky, ktoré svojej dcére namiešal Ľubo „Drakh“ Panák so znalosťou toho, že malé deti výborne ukľudnuje biely šum a domáce spotrebiče. Viackrát som počul aj Solar Preludes, šesť skladieb Dalibora Kociána hrávajúceho pod pseudonymom Stroon, ktorý prepojil svoje hudobné cesty od metalového gitaristu cez vibrafonistu s klasickým vzdelaním po hráča s elektronikou, aj EP Liminal Zones na ktorom Jonatán Pastirčák alias Pjoni vyskladal abstraktné elektroakustické svety. Pri osobnom bilancovaní sa nedá vynechať ani novinka dua Jamka. Inter Alia je ich najpesničkovejší album, ubudlo navrstvených polyrytmických štruktúr, zvuk sa zredukoval na takmer tanečné post-techno patterny cez ktoré sa prelievajú melodické zvukové synthové vlny a plochy.

Určite sa dalo napísať o jednotlivých albumoch viac, alebo aj o nejakých ďalších. Je možné, že som na niekoho zabudol, niekto sa zase možno urazí, ale zámerom druhej polovice tohto textu bolo niečo úplne iné. Osobná spomienka na slovenskú hudbu s visačkou 2016.

Teraz najčítanejšie