Denník N

Poviedky z roku 2016: Muž, ktorý nebol

Foto – fotolia
Foto – fotolia

Oslovili sme 12 spisovateľov, aby pre nás napísali poviedky na témy tohto roka. Objavuje sa v nich premiér Fico, minister Kaliňák, dvojica Danko – Bugár, Procházka, ale aj Trump, Babiš či Petra Vlhová. Príjemné čítanie a všetko dobré v roku 2017!

I.
Utekáš ako nikdy.

Studený vzduch ti hryzie do krku, ktorý vykúka spod saténového pyžamového setu. Papučky, mäkké a poddajné ako láska, nechávaš za sebou a bosými chodidlami našľapuješ po vlhkej asfaltovej predkožke Mudroňovej ulice zužujúcej sa k Bratislavskému hradu. Čoskoro bude svitať a nad mestom sa roztiahnu pysky nového dňa. Špinavý sneh, lemujúci okraje Zámockej ulice, sa o pár dní roztopí a odhalí pestrofarebné novoročné zvratky. Až teraz, keď vbiehaš na Staromestskú, si uvedomíš, že si ešte nevidel ani živú dušu. Mesto, ktoré tak nenávidíš pre jeho hlučné tepny a všadeprítomný pohyb, je zrazu nemé a nehybné. Takmer ako Topoľčany.

Ten neuchopiteľný pocit, ktorý v tebe rastie ako skorá jabloň a rozťahuje svoje drzé konáre, ťa núti utekať. Klásť odpor je márne. Prvýkrát v živote si to ty, kto nemá kontrolu. Nad svetom ani vlastným telom. A tak sa necháš viesť a bosými chodidlami dláždiš mazľavú vozovku Mosta SNP. Tesne pod betónovým nádorom zvaným UFO vystúpiš na zábradlie. Konečne zastaneš a ani si neuvedomíš, že si sa vôbec nezadýchal. Naposledy sa rozhliadneš okolo seba. Ani ten Kristus, ktorého si v sebe toľkokrát zaprel, ti neposvieti na cestu. Nad tebou obloha rozpáraná bledoružovým horizontom, pod tebou spenené jazyky Dunaja unášajúce choré stromy i topánky utopencov.

Rozopneš si horné gombíky pyžama a končeky prstov sa ti sfarbia krvou. Na hrudi si nahmatáš širokú ranu. Vsunieš do nej ukazovák, potom prostredník a následne celú dlaň. Bolesť, ktorú by si mal už dávno cítiť, sa nedostavuje. Prekĺzneš prstami medzi párom klenutých rebrových kostí a zneistieš. Tam, kde by malo biť tvoje srdce a premlčaná bolesť všetkých, ktorým sa sníva o tvojej tvári, zastavíš svoj pohyb. Spomenieš si na mamin hlas, na skoré rána s S, na oceán po odlive. A potom sa vrátiš na most, pretože ľudia sa vždy vrátia.

Keď vytiahneš dlaň z hlbokej rany na svojej hrudi, zvieraš v nej kôpku zvlhnutého piesku. Rozdrobíš ho medzi prstami a usmeješ sa ako dieťa.

Prebuď sa!

II.
Máš mnoho mien.

Robert, Hranol, Otec, Syn, Kráľ, Leviathan. Iný kraj, iný mrav. Kam vstúpiš, tam sa prežehnajú. Opakujú všetky tvoje mená dookola ako kliatbu, tancujú na cestách z eurofondov a do rohov svojich domov fúkajú dym z horiacej šalvie, aby zahnali duchov minulosti.

V Poltári, kam nedočiahnu Kristove dlane ani tvoje vládne balíčky, žil raz muž, ktorý nemal meno. Nikto nevedel, ako ho osloviť, keď si objednával zelené oko v krčme, keď v spovednici prosil o odpustenie, keď sa chcel milovať s ľahkou ženou. Ani vlastná mater mu nevedela prísť na meno. A tak ho nevolali nijak: stal sa priesvitným. V jeden zimný podvečer vyliezol na strechu svojej chajdy, rozprestrel ruky a vpil sa do snehových vločiek, ktoré poletovali navôkol. Odvtedy ho nebolo. Na náhrobnom kameni, ktorý vyrástol nad jeho skromným hrobom, je dodnes napísané: Tu leží muž, ktorý nebol.

Meno je náš tieň. Definuje nás a ohraničuje. Okolie ho ohýba podľa citov, ktoré k nám prechováva. Aby malo naše meno zmysel, musí byť niekto, kto k nám niečo cíti.

Ja k tebe nepociťujem nič: hnev, obdiv ani ľútosť.

Preto, ak dovolíš, ťa nebudem volať nijak.

Poviedky z roku 2016:

Bonus: Tomáš Janovic: Smutné anekdoty

III.
„Piesok?“ nadhodí doktor Bőhl, pohladí si expandujúcu plešinu a snaží sa zakryť svoje rozpaky.

Prikývneš a nervózne sa pomrvíš v lososovom koženom kresle uprostred súkromnej ambulancie, ktorej bielo-biele steny zakaždým uvalia na tvoje oči nezadržateľný tik.

„Ako často sa ten sen opakuje?“ opýta sa doktor Bőhl a nenápadne prebehne pohľadom po hodinách na stene. Už dávno mal byť na chalupe v Sitnianskej Lehôtke, pri tlejúcom krbe, v interiéri nasiaknutom vôňou rebarborových fondue, pripraviť vazelínu i chlpaté klobúčiky, aby sa tesne po tom, čo sa nad Štiavnickými vrchmi roztečú ohňostroje, s Klárou poriadne vybláznili. Ale namiesto toho trávi posledné hodiny starého roka s tebou.

„Osem rokov,“ prehodíš priškrteným hlasom, takmer šepotom, akoby si na druhej strane dialógu očakával ľútosť.

„Každú noc?“

Prikývneš po prvýkrát.

Doktor Bőhl až v tomto momente spozornie a dodá: „Odkedy si premiérom?“

Prikývneš po druhýkrát.

„Zhrňme si to: už osem rokov sa ti každú noc sníva ten istý sen: utekáš prázdnym mestom a potom zistíš, že máš namiesto srdca piesok?“ opýta sa doktor Bőhl s nenápadnou dávkou nadšenia.

Prikývneš po tretíkrát. Podráždene vstaneš a pocítiš, že ťa čosi tlačí v ľavej topánke.

„Aj počas Radičovej vlády?“ pokračuje doktor Bőhl. Sucho odpovieš, že vtedy si spal ako nemluvňa. Keď padla jej vláda, sny sa vrátili.

„Čo s tým?“ opýtaš sa a tvoj hlas sa v jemných odtieňoch sfarbí zúfalstvom.

„A ja viem? Som predsa gastroenterológ…“ zalomí rukami doktor Bőhl a narovná zarámovaný certifikát na stene, ktorý udelil sám sebe.

„Si rodina. Verím ti,“ skonštatuješ a nedá sa ti neveriť.

„Naše mamy ani neboli sesternice… Čisto teoreticky nie sme…“

Skôr, než doktor Bőhl dokončí zamýšľanú vetu o spochybnení vašich rodinných väzieb, stojíš pri ňom v tesnej blízkosti. Keď chceš, vieš pôsobiť desivo. Doktor Bőhl tvoju správu rýchlo pochopí a vypíše ti lieky na spanie. Podá ti predpis, poklepe ťa po ramene a ako nepokrvný bratranec bratrancovi ti pošepne, že vyzeráš prepracovane.

Keď vychádzaš z miestnosti, opäť pocítiš jemný tlak v topánke. Vyzuješ si ju, otočíš a vysypeš z nej… Piesok. Drobné vlniace sa štruktúry, ktoré sa v umelom osvetlení vyzývavo trbliecu, plávajú vzduchom a políhajú si na sterilnú podlahu ambulancie.

IV.
„Sú tu… Už sú tu!“ povie S a vtiahne ťa do reality.

Stojíš pri masívnej sklenej stene svojho apartmánu v opulentnom bytovom komplexe B., za ktorou sa črtá panoráma nočnej Bratislavy i súkromná kaplnka na záhrade tvojho suseda Hlinu. Vysoko nad všetkými, ďaleko od nevďačných poddaných, špinavých baníkov a daňových kriplov, stačí len natiahnuť ruku a vyprstovať zdurené oblaky. S, odetá v bielych kokteilových šatách, ti venuje unavený úsmev a stratí sa vo vedľajšej miestnosti, kde uvíta hostí. Upravíš si golier naškrobenej košele a v odraze skla, za ktorým sa už rozťahujú neónové údy zvrhlého mesta túžiaceho po krvi, pižme a nehe na pár minút, si prezrieš svoju tvár. Zmenil si sa. Zostarol, schradol. Únava ti pod viečka vtlačila cynickú clonu. Si duch: hologram samého seba. Kam si sa podel?

Narovnáš sa a strojene sa usmeješ na vlastný odraz.

Prišli všetci. Tvoji priatelia, kolegovia, spolubojovníci. Z parlamentu, futbalových štadiónov i východného pobrežia. Tvoja kráľovská družina. Objímajú ťa, potľapkávajú po pleci, klaňajú sa ti, bozkávajú vrchnú stranu dlane, milujú ťa. Boli tu vždy pre teba a ty si tu bol vždy pre nich: keď praskala európska škrupina; keď sa svet lámal a stál po kolená v hnedastom povlaku; keď sa svätili cyklisti; keď lietali dlažobné kocky; keď si stál na hranici; keď si rozprával vtipy o manželoch & manželkách; keď si ukazoval prstom na slabších. Položili by za teba kariéru. I život. A ty za nich?

Teraz sú tu, v tvojom intímnom priestore, ktorý je razom ich útočiskom, vedú zdvorilé reči s S, potajomky kŕmia prosciuttom Larryho, chvália koňaky, nechávajú vlhké stopy na koberci, komentujú interiérové doplnky a tlačia sa ku gramofónu, aby pustili čosi rezkejšie, ako viktoriánska rodina zo zakázanej fotografie, aby spoločne zdieľali ten preceňovaný moment, keď sa starý rok preklopí do nového a všetko rozvrátené, vratké a zatratené sa na svoje pôvodné miesto navráti.

Vtom pocítiš silné pálenie na hrudi, akoby v tebe tlel dom. Odvrátiš sa od pripitého Janka Kráľa, ktorý ti ukazuje fotky z lyžovačky v Pyrenejach, a napne ťa. Do dlaní, ktorými si stihneš prekryť ústa, vyvrátiš hrudku piesku. Na čele ti navrie žila pripomínajúca jazvu a do očí sa ti vtlačia slzy. Cez záplavu pripitých tiel a zapletajúcich sa viachlasov sa zahľadíš na S. Prítmie zmiešané s cigaretovým dymom ju povýšilo na padlú vílu. Opätuje ti pohľad, usmeje sa ako vtedy prvýkrát a ty vieš, že ju vidíš naposledy.

V.
Utekáš ako nikdy.

Studený nočný vzduch ti hryzie do krku, ktorý vykúka spod naškrobenej košele. Prebehneš cez Mudroňovu a Zámockú, kde minieš ostrovčeky hlučných opilcov zapaľujúcich prvé delobuchy.

Vbehneš na Staromestskú ulicu a nervóznym klaksónom okoloidúcich áut, ktoré sa ti horko-ťažko vyhnú, nevenuješ pozornosť. Prvýkrát v živote si to ty, kto nemá kontrolu. Nad svetom ani vlastným telom. A tak sa necháš viesť po mazľavej vozovke až na Most SNP, pod ktorým sa už chystá veľkolepé vítanie nového roka.

Tesne pod betónovým nádorom vystúpiš na zábradlie. Konečne zastaneš a ani si neuvedomíš, že tlkot tvojho srdca ti ukradol dych. Naposledy sa rozhliadneš okolo seba a spozoruješ skupinku zvedavcov, ktorá na teba upriamila pozornosť. Čosi ti kričia, ale ľútosť je to posledné, čo teraz potrebuješ. Pod tebou pulzovanie zradnej hladiny Dunaja a nad tebou nočné nebo, ktoré vzápätí zjazvia pestrofarebné chvosty delobuchov. Križujú tmavú plochu ako nepriateľské šíky, prekrývajú svoje trajektórie a s rovnakou naliehavosťou sa vpíjajú do noci.

Cítiš, ako sa v tebe zosúvajú steny.

Tvoja štruktúra sa mení, pevné body sú kontaminované vratkosťou. Vedel si, že to raz príde. Ale ako každý, kto sa dotkol trónu, si si to nepripustil. Na jazyku pocítiš horkastú pachuť piesku a pokoj, ktorý vyplní každý fragment tvojho tela, ťa roztrhá na mýtus.

Ak neostal nik, komu by si dôveroval, ver aspoň rozprávačovi.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie