Poviedky z roku 2016: O piruetách

Rudolf Chmel v časopise OS už pred šestnástimi rokmi v súvislosti so vzťahmi Slovákov a Maďarov napísal, že po desaťročia sa navrstvujúce traumy nemožno liečiť zázračným prútikom ani peknými rečami. Ale naozaj? Veď hádam aspoň tými rečami, hovorí prvý druhému v národnostne zmiešanej novozámockej kaviarni, a hovorí mu to pekne. Ale aby sa aj oni a nielen Bugár s Dankom v peknej rétorike zdokonalili, treba spolu piť, preto sa v šedivom decembrovom odpoludní obaja, spolu s tretím a štvrtým, chúlia k sebe a k svojim pohárom suchého červeného ako intímne zblížené zmoknuté kurence v presklenom neosecesnom kuríne. Vianočné trhy na námestí zvlhli dažďom i snehom zároveň, takže odtiaľ muži ušli a zaujali miesta okolo stola, pred nimi knihy a denníky v dvoch jazykoch, ich bašta prepevná, zásobáreň múdrosti, veď nejde o úplných chumajov, lenže to je v postfaktuálnom období práve ich najväčší hendikep: kto dnes nie je chumaj, ten je za chumaja pokladaný. Sedia a liečia si peknými rečami svoje staré, ale preventívne už i vopred prejudikované traumy zo všetkého, čo okrem nového roku má ešte prísť, a keď už sú popri tých pekných rečiach na pretrase aj kúzelné paličky, spomenú si na to, čo povedal Andrej Danko, totiž vraj ten najväčší kúzelník je život a tento život a Pán Boh vykúzlil po voľbách niečo, o čom on určite nesníval, a prišla ťažká koalícia. Takže keby sa to náhodou niekomu nepáčilo, hovoria muži v kaviarni jeden cez druhého a potom osobitne tretí štvrtému, stíšenejším hlasom, nešlo o dohodu Danka s Bugárom, ale o boží zásah, no a proti tomu ani jeden z dvojice politikov neprotestoval, lebo ich Boh nenosí burku, takže ešte nie je zakázaný. Zaúradoval aj záhadný „tento život“, a tak sa po rokoch nenávisti vynorila všetko valcujúca pragmatika spoločného záujmu rozdeľovať a panovať, najmä rozdeľovať, pretože panovanie predsa len smrdí zodpovedným spravovaním a nie iba šafárením, každopádne ich nezastavili dovtedy nezmieriteľné antagonizmy a vrátil sa internacionalizmus, i keď vo svojsky súkromno-straníckej podobe, stačila dostatočná motivácia, a zatiaľ sa dni rútia za sebou tak rýchlo, že do seba vrážajú, šepká tretí štvrtému teraz priam vášnivo, až sa štvrtý od tretieho nevdojak odťahuje, dni sa ženú tak, že zmizli medzery medzi nimi a ty pomedzi ne už nikdy neprekĺzneš do šťastného bezčasia mladosti, do lenivých nekonečných dní a nocí prázdnin, potuliek a peších výletov po prašných cestách na okolí Štúrova, k totálnemu citu rozhodujúcich prvých vzťahov, k ich rezolútnej bezpodmienečnej ničivosti, do románu dospievania, ktorý bol dlhý, no pokojne mohol byť aj nekonečný, všetko bolo v porovnaní s dneškom nekonečné, ešte aj pár minút v záhrade v predklone nad zemiakovou vňaťou, po ktorej liezla pásavka, to bola jediná pravá večnosť, a to, čo nasledovalo neskôr, je pominuteľné, no a v tejto odpornej dočasnosti sa ma minule nejaký zvedavec opýta, ty si kto, a ja mu vravím, som predstaviteľ slovenskej medzivojnovej literatúry, tej medzi druhou svetovou a najnovšou, čo si ju rozhodujúca masa Európanov odštartuje v Európe a proti nej a urobí to okrem iného preto, lebo už zasa nie je schopná chápať analytické texty, preto musí byť vojna, lebo keď podstatná časť občanov degeneruje, musí byť vojna, títo dnes už majú problémy aj s chápaním správ a komentárov krátkych ako cvaknutie uzáveru ľahkej zbrane, preto používam dlhé vety, aby mi nerozumeli, aby o mne nevedeli, nedoprajem im ani žiadne barličky v podobe odsekov, majú ťažkosti s usúvzťažňovaním faktov, ktoré k sebe patria, a s oddeľovaním faktov a antifaktov, ktoré spolu nemajú nič spoločné, a niekto zlomyseľný uprostred tých ľudí tých ľudí infikuje heslami, sloganmi a konfúznymi domotanými posolstvami, dúškami jedu propagandy a náložami tisíckrát opakovaných lží, ktoré sa nikdy nestali pravdou, ale vždy dobre zaberali, takže kontinent čoskoro vyletí do vzduchu, vynikajúco k tomu poslúži aj zvrátený výklad slobody prejavu ako slobody útočiť práve na základné podmienky existencie slobody, a ty sa môžeš pýtať, no mňa sa nepýtaj, že keď nechápu analytické texty, prečo sa tak často a vášnivo vyjadrujú k vážnym veciam, a ja ti nepoviem, že preto, lebo najľahšie sa vyjadruje k tomu, čomu človek absolútne nerozumie, no najradšej by som ti to povedal, a nielen to, ale aj to, že keby mali o podstate veci čo len hmlistú predstavu, zabránilo by im to v táraní, mylne označovanom ako vyjadrenie názoru, veď mám právo na názor, kričia zakaždým ublíženecky, keď ich prichytíš pri infantilnom klamstve ako psíka, čo práve rozhrýzol poťah na foteli, a vyjadrujú sa radostne ďalej, lebo je ľahšie sa veľa vyjadrovať, než veľa študovať a potom mlčať s hlavou v dlaniach, naozaj, a durdia sa, že nikto nikdy nehovorí o medzivojnových slovenských montéroch, holičoch, šoféroch alebo dojičkách, ale vždy len o medzivojnovej slovenskej literatúre, to je svinstvo od elít, elity stále iba zlyhávajú a stále páchajú svinstvá, durdí sa niekto robotný, kolomažný, do pol boka odratý, v niektorom zo slobodných nových vysielačov, ktoré sa vyrojili ako akné v puberte, a ja sa zasa nestačím čudovať, hovorí ktorýsi ktorémusi inému pri tom kaviarenskom stole, nestačím sa čudovať, ale presne toto mi musí stačiť, nestačiť sa čudovať proste musí stačiť, čudujem sa tomuto obnovenému mentálnemu socializmu, drak sa vracia, ale aj to je dôkaz, že život trvá, a tak čakám, čo ešte zažijem, aké staronové piruety, no tá dankovsko-bugárovská povolebná je efektná, tá zbližovacia pirueta, ruku vystierajúca, ruku ponad všetky deklamované predsavzatia a sľuby a zásady podávajúca, do oblekov zabalená a veľkým koaličným partnerom posvätená a odmenená pirueta sa mi páči, nepáči sa mi jej pod povrchom ľahko viditeľná motivácia, no výsledok je čisto rozprávkové zmierenie, je to rozprávka o zázračnom mešci alebo o kope väčšej než tri groše, ruka sa nevystrela medzi národmi, ale medzi pragmatikmi, jedného podozrieva jeden národ, že zradil jeho záujmy, druhého zasa druhý, a my tu sedíme, my si to tu užívame, my sa cítime dobre, nám niekedy preskakuje hlas, pritom však treba brať do úvahy fakt, že sa nedá zradiť či skutočne do hĺbky uraziť a podraziť ten, koho mal zradca vždy totálne a do špiku kostí na háku, navyše nemám nič proti tomu, keď niekto kašle na národ, len keby nekašľal na jednotlivcov, ktorý ten národ tvoria, a chcem povedať, že milujem pokoj a zmierenie, ale niektoré zmierenia milujem trpkou láskou a iné dokonca odsudzujem, nie preto, že pôsobia neuveriteľne, ale práve pre ich desivú uveriteľnosť, lebo, ó, láska má síce veľkú moc, ale ešte väčšiu moc má práve moc sama, ako vidno, je taká mocná, že dokáže po rade zákulisných rokovaní vyvolať lásku doslova na povel, pravda, sklamaní voliči na túto povolebnú koaličnú voľbu hádam nezabudnú, ibažeby predsa len zabudli, oni vlastne zakaždým zabudnú a cirkus sa začína vždy odznovu, zabúdanie je fenomén, zodpovedný za večný bludný kruh histórie, a kým toto hovorí ktorýsi tretiemu, tretí zasnívane hľadí do umelých plameňov elektrického kozuba, a nie je predsa len dobré, povie takto zahľadený, keď presne tí politici, ktorí by si mali byť od rána do večera celkom logicky vo vlasoch, sú k sebe zrazu ako med? A to práve dnes, keď sa hlupáci o inteligentných a vzdelaných ľuďoch nenávistne a zámerne urážlivo vyjadrujú ako o hlupákoch a zasievajú svár a iní hlupáci im to celkom automaticky schvaľujú, a tento spôsob rétoriky začínajú používať aj inteligentní a vzdelaní ľudia, ktorí takto dehonestujú iných inteligentných a vzdelaných ľudí, čím zasa len dávajú za pravdu hlupákom a tým vytvárajú novú pravdu z nepravdy, pravdu predvojnového zhlúpnutia, pravdu fatálneho predvojnového otupenia. Isté je, že národný štát pôsobí na rozum deštruktívne, hovorí štvrtý cez druhého prvému a tretiemu, a preto nech si každý jedinec vytvorí vlastný štát sám pre seba, pár metrov štvorcových, vlastne kubických, nech to nie je príliš ploché, s individuálnou politikou, kultúrou, dokonca aj folklórom, vyšívaná toaletná misa, pišťanie myšej ľudovej speváčky Jozefíny, súkromný folklór a okolo neho súkromné hranice, takto by mohla byť prekonaná nenávisť, ale čo tu bude bez nej, keď nenávisť je dnes zmyslom života a zároveň pomaly jediným hnacím motorom politiky, niečo predsa musí byť zmyslom života a hýbať politikou, isteže, no a do toho vstúpila táto dvojica a vymenila tradičnú, priam folklórnu nenávisť medzi Slovákmi a Maďarmi za spoločnú moc a fleky v štátnej správe, ale to je v poriadku, veď aj uchopenie moci môže byť zmyslom života, keď „tento život“ bol predtým zúfalo prázdny, moc sa dá realizovať s charakterom, hrdo, odborne a slušne, v mene extrémne podozrivo vedeného boja proti extrémizmu, ktorý bujnie okrem iného práve kvôli takto nezávisle od voličov distribuovanej moci, no spustošené myslenie priemerných Slovákov a Maďarov si extrémne výsledky najbližších volieb aj tak vykoleduje, zbratanie spomínanej dvojice na tom nezmenilo nič, ak to náhodou malo byť ich cieľom, no ale veď keby kedysi Staroslovienovi ponúkli lásku, ruku a moc, určite by neodmietol dary len preto, že ruka sa k nemu vystrela zo sedla nízkeho hnusného koníka s krivými nohami, a platí to aj vice versa, ale keďže nádej nikdy neumiera, lebo smrť bez svedkov nie je smrť a nádej ta pôjde bez svedkov, ako posledná, je rozumné veriť, že čachrovanie s mocou síce prebehlo, ale nenávisť, ktorú si dva národy tak vytrvalo, zanovito a neraz bez ohľadu na realitu piplali, ostala naporúdzi v záhrení, pre každý nasledujúci prípad, veď – a teraz ruku z vrecka von a rovno na srdce – v týchto neistých časoch, na rozdiel od časov istých, ktoré však nikdy nenastali ani nenastanú, niečo v talóne mať treba, keď pekné reči prestanú zaberať a zázračný prútik by bol, ako vravieva klasik, antisystémový.