Denník N

Poviedky z roku 2016: Ježiškov obľúbený Chlapec

Oslovili sme 12 spisovateľov, aby pre nás napísali poviedky na témy tohto roka. Objavuje sa v nich premiér Fico, minister Kaliňák, dvojica Danko – Bugár, Procházka, ale aj Trump, Babiš či Petra Vlhová. Príjemné čítanie a všetko dobré v roku 2017!

Myslela si, že dobre nepočuje. Potom to zopakoval. Rýchlo stiahla zvuk. Nemá rada silné reči. Nerobia jej dobre. U nás sa aj večerné správy pozerajú bez zvuku. Mami, prečo to pozeráš ako nemý film? Mne stačí, keď vidím, že otvárajú ústa, povedala moja domáca synovi a neveste, keď jej pred sviatkami prišli upratať a vyzdobiť izbu. Aj tak si nepamätám, čo hovoria. S podnájomníčkou, ako som ja, sa to nikdy nezlepší. Pre nich určite nie. Už im to došlo. S matkou sa prestali rozprávať ešte dávnejšie. Už s ňou len konverzujú. O počasí. O vnúčatách. O politike. O mne nikdy nepadlo ani slovo. Akoby som neexistovala.

Moja domáca zvuk vyťahuje, len keď sa na obrazovke zjaví jej Chlapec. Vždy som vravela, že z neho raz niečo bude, ožije, keď sa na obrazovke zjaví pekne modelovaná lebka s inteligentnou a súmernou tvárou. Už v škôlke vedel… Nedokončí. Publikum (syn a nevesta) ju dokončiť nenechá. Bez publika nemá chuť vety ani len začínať, nieto ešte dokončovať. Je pre ňu frustrujúce púšťať sa do viet, keď dopredu vie, že ich nedokončí. Áno, výpadky pamäti sú naša obľúbená spoločná disciplína.

Ale mami, veď on sa nedá počúvať, vyprskol syn zakaždým, keď ho matka požiadala, aby zosilnil zvuk, lebo sa na obrazovke zjavil jej obľúbený Chlapec. Ja neviem, kde to odkukal. Možno niekde v Holandsku alebo v Amerike by s takýmto arogantným slovníkom mal šancu… Láskavo ho nepodceňuj, osopí sa naňho jeho žena. Na čo siahol, to pokašľal. No už len ty si dokonalý! zakontruje nevesta a starej panej neostáva nič iné, len sa tváriť, že to nepočula. Odchádzajú ako zakaždým, keď príde reč na jej obľúbeného Chlapca, pohádaní. Rozmýšľa, kde urobila chybu. Urobila som ju ako matka alebo ako učiteľka?

Spomenula si na zimné popoludnie pred štyridsiatimi rokmi. Za oknom snežilo. Chlapec nechcel spať. Postieľku mal v prednom rade. Kde inde, usmiala sa sama pre seba. Musel byť vpredu. Vždy a všade. Raz deťom povedala, že v rámci dopoludňajšej vychádzky pôjdu hore na Hrad. Opýtala sa ich, kto chce ísť prvý. Okamžite sa prihlásil. Veľakrát sa pristihla pri tom, že presne takéhoto syna si vždy priala. Keď potom celá škôlka zablúdila a deti zoradené v dvojstupe skončili uplakané v slepej uličke, opýtala sa Chlapca, prečo sa prihlásil, keď cestu nepozná. Ja cestu poznám, odpovedal so slzami v očiach. Nepovedala mu vtedy na to nič a bola by na túto príhodu zabudla, lenže potom Chlapec kandidoval na prezidenta a ona si povedala, že tentoraz mu to azda vyjde. Dnes si už nepamätá, ako jeho kandidatúra dopadla, ale za to môžem ja.

Syn s nevestou odišli a nechali ju v izbe vyzdobenej ihličím. Spomienka na popoludnie, počas ktorého na ňu Chlapec namiesto popoludňajšieho spánku uprene pozeral, sa vrátila. Deti, stočené do klbiek, horeznačky, alebo na bruchu, s rukou, či nohou spustenou na podlahu, odpočívali. Nie všetky mali zatvorené oči, ale ani jedno sa nepozeralo priamo na učiteľku. Okrem Chlapca. V jeho pohľade bola naliehavosť a prosba. Bola v ňom aj vyhrážka. Nejasná, nezreteľná, ale bola. To si uvedomila až neskôr. Po rokoch. Keď ho v správach počula hovoriť o možných spojencoch ako o planktóne. Vybavil sa jej jeho horúčkovitý pohľad. Nevydržala a zavolala ho k sebe. Napíšeme Ježiškovi? opýtala sa stíšeným hlasom. Od nadšeného úžasu mu oči narástli cez pol hlavy. Prikývol. Červenou pastelkou? Opäť prikývol. Chytila ju do ruky a čakala. Rozmýšľal. Potom si od nej pastelku vypýtal. Dal sa do písania. Po chvíli bol s prácou hotový. Položil pastelku na jej pracovný stôl a šiel si ľahnúť. Že vie písať, ju neprekvapilo. Zato jeho želanie áno. Očarilo ju. Bolo také obyčajné. Normálne. Chlapčenské. Ešte viac ju prekvapil jeho podpis. Tvoj obľúbený Chlapec, stálo na konci listu Ježiškovi. Tvoj obľúbený Chlapec, nič viac.

Zaspal. V spánku sa usmieval. Vo sne sa mu zjavila veľká oranžová tatrovka. Vyklápacia. Jednu takú v škôlke mali. Keď prišiel rad naňho, ostatní chlapci sa hnevali, že sa s ňou nevie hrať. Len si do nej sadol a striehol na tých, ktorí mu vyplazujú jazyk. Keď si ho všímať prestali, nechal tatrovku tatrovkou a šiel robiť niečo iné. Čítať. Postávať k učiteľskému stolu. Veľakrát jej rozprával o tom, ako bojoval s obrami, drakmi a čarodejníkmi. A zvíťazil.

Poviedky z roku 2016:

Bonus: Tomáš Janovic: Smutné anekdoty

Po Vianociach prišiel do škôlky s novou tatrovkou. Vážne si ju tu môžeme nechať? opýtala sa ho moja domáca neveriacky. O tú ich, škôlkarskú, otlčenú a dolámanú, bola medzi deťmi vždy bitka. Pozrel sa na ňu tými svojimi vážnymi očami. Prikývol. Odišiel medzi ostatné deti. Nikomu nič nehovoril, len s vysoko zodvihnutou hlavou prijímal obdiv, úžas a vďaku ostatných. Vôbec sa s ňou nehrá, mávla Chlapcova matka rukou, len nám doma zavadzia. O tom, že si vypýtal vyklápaciu tatrovku, nevedel nikto. Len on a Ježiško. Zrazu len bola pod stromčekom. Možno vtedy prišiel na to, že vlastných ambícií sa netreba báť. Načo by sa zapodieval s rodičmi, keď môže písať rovno Ježiškovi? Možno som urobila chybu, keď som ten list Ježiškovi jeho rodičom ukázala. Po matkinom odchode učiteľka dlho pozrela na tú súmerne formovanú hlávku s pekne klenutou lebkou. Pochopila to až nedávno. Keď sa z jeho vlastných úst dozvedela, že sa cíti byť gazdom. Dobrým hospodárom. Pastierom na planktónových pláňach.

Daj mu predsa šancu, horlila nevesta. Je to nafúkaný egomaniak, nástojil na svojom syn. Nikto nie je dokonalý, oponovala nevesta. On je, ticho poznamenala moja domáca. Prosím?! otočil sa syn neveriacky k matke. Je presvedčený o svojom… Poslaní, chcela pokračovať. Fanatik je to, dokončil syn nezdvorilo za ňu, ortodoxný a nafúkaný. Nie, fanatik nie, možno ortodoxný vyznávač… Čoho? Opäť skočil syn matke do reči a telku stíšil. V rodinách ortodoxných Židov hračky nepoznajú, vysvetľovala. Detstvo je pre takých ako on len nepravý čas čakania. Na rozdiel od teba, on aspoň nejaké presvedčenie má, obrátila sa nevesta k manželovi. Vieš, ako ja takým, ako je on, hovorím? rozhorčoval sa syn. Špekulatívny idealista. Lenže to nie je ideológia, ale charakterová chyba. Pravoverný, neochvejný a bezohľadný vyznávač svojho presvedčenia. V tom je ortodoxnejší než chasidský rabín zo Spišskej Starej Vsi, rozhorlil sa syn a pridal informáciu o tom, že v tom malom mestečku na severe Spiša sa pred smrťou schádzali pobožní Židia z celej Haliče, Bielej Rusi, Ukrajiny a Litvy, lebo verili, že Žid pochovaný v Spišskej Starej Vsi nájde po smrti taký pokoj, akoby bol pochovaný na Olivovej hore v Jeruzaleme. Ty nie si normálny! Čo sem zase pletieš Židov a Spišiakov? vybuchla nevesta a tresla dvermi. Ja nie som normálny, uškrnul sa jej manžel. Ale ona zasa pôjde a bude ho voliť, aj keď na druhý deň nebude vedieť, prečo to robí.

Od istého času sa moja domáca týchto debát nezúčastňovala. Mlčala, aj keď vedela, že by svojim deťom mala povedať všetko, čo o Chlapcovi vie. Čo si pamätá. Kým si pamätá. Mala by im povedať, že už v škôlke dokázal prekvapiť. Keď bolo treba urobiť niečo na hraniciach možností päťročných detí, nezaváhal a prihlásil sa. Ja to urobím, povedal. Ako nejaký vešebt, sluha staroegyptských mŕtvych. Kvôli Dňu matiek sa z jedného dňa na druhý naučil dlhokánsku básničku. V mene celej triedy jej zablahoželal ku dňu učiteľov a ešte aj vyzbieral peniaze na kyticu pre ňu. Dohliadol na spolužiakov, keď musela odbehnúť hoci len na záchod. Dokázal si udržať poriadok aj bez toho, aby na niekoho nažaloval. Najskôr si myslela, že je to prirodzená autorita pochádzajúca z jeho intelektuálnej a osobnostnej prevahy. Že je to aristokratickosť jeho vystupovania, čo mu pomohlo zvládnuť rovesníkov. Že to boli sľuby a prosíkanie, zistila až neskôr. Deti nepovedia, len čo nevedia. Aj keď nie vždy hneď. Ak nebudete dobrí, pani učiteľka sa bude hnevať a keď sa bude hnevať, zamkne škôlku a nikoho nepustí domov, vyhrážal sa spolužiakom. Povedala si, že je tvorivý, a nechala to tak.

Keď som ho pristihla pri klamstve, zmobilizoval šarm, inteligenciu aj vedomosti a s omračujúcou vynaliezavosťou sa dal do stavania skleneného zámku, veže zo slonovej kosti, raketoplánu schopného lietať rýchlosťou svetla. Prečo to robil? Preto, že to bolo také ľahké? Vzrušujúce? Ako jazda na trojhlavom drakovi, pritakal jej, keď sa ho na to opýtala. Keď som mu uverila, lebo uverila som mu veľakrát, bolo to presne ako v rozprávke. Získal obdiv všetkých prítomných slečien a celé naše škôlkarské kráľovstvo k tomu. Skrýval sa v ňom faraón aj sluha. To je ťažký údel. Faraón žiadne vysvetľovanie nepotrebuje. Úlohou otrockého tvora je vykonávať všetky nepríjemné a podradné práce, ktoré by jeho pána vo večnosti obťažovali. Teda aj klamať, ak bude treba, rozhovorila sa moja domáca sama od seba počas reportáže zo snemu strany, ktorú pôvodne zakladal a predsedal jej, no teraz ani len nekandidoval. Potom sa už venovala dianiu na obrazovke. Zvuk vytiahla, až keď bolo vlastne po všetkom. Ty kokso, chalani, vám musí je…, začula. Zvuk náhlivo stiahla. Chlapcovi sa jeho vešebt zase raz vymkol spod kontroly, pokývala hlavou a televízor vypla. Národ sa na tom tvojom Chlapcovi náramne baví, smial sa jej syn nahlas a stále opakoval – ja som to hovoril, ja som to vedel. Už ani nevesta nemala čo povedať na Chlapcovu obranu. Nie, neupnem sa na žiadneho ďalšieho klamára, odvrkla manželovi. Ja som s politikou skončila.

Keď sa Chlapec vzdal poslaneckého mandátu (druhý raz, pripomenul jej syn), moja domáca ostala definitívne ticho. Najskôr im to nechcela povedať. Potom sa už nedalo. Už si nevie poriadne spomenúť na to, čo ju na ňom tak fascinovalo a znepokojovala odrazu. Za štyridsať rokov učiteľke v škôlke rukami prejdú tisícky detí. Koľko z nich si pamätá? Koľko z nich si obľúbi? Ona si pamätá jeho, svojho obľúbeného Chlapca. Prečo vlastne? Ak by mala byť k sebe prísna, musela by pripustiť, že to bolo hlavne preto, že už v škôlke dokázal oklamať aj sám seba. Ona prísna byť nevie. Nikdy to nevedela. Pamätá si jeho bystrý pohľad, peknú hlávku, dobré spôsoby. Nie, žiadny diabol v tom nie je. Ani zlý úmysel. Len neovládateľná túžba páčiť sa všetkým. Každému. Sebe na prvom mieste.

Moja domáca si už zvuk nevyťahuje, ani keď sa v telke objaví jej Chlapec. Keď ho ukazovali naposledy, aspoň sa nedozvedela, že mu opäť raz čosi nevyšlo. Zachytila si, ako dopadol pred všeobecným európskym súdnym dvorom? Nie, nebol súdený, len posudzovaný. Či už konečne vyrástol z chlapčenských nohavíc, uškrnul sa syn. Zabolelo to, akoby ju sklamal po prvý raz. Tentoraz nie syn. Jej Chlapec. Ona mala odjakživa slabosť na idealistov. Idealista si vymýšľať musí. Ale smie aj klamať? Pre jej slabosť vysvetlenie mám. Môžem za to ja. Ale ako je možné, že mu podľahli toľkí? A toľkokrát? Alzheimerovu chorobu predsa všetci mať nemôžu.

V jasných chvíľach rozmýšľa, kde urobila chybu. Zlyhala ako matka, alebo ako učiteľka? Zahľadela sa z okna. Sneží. Budeme mať biele Vianoce, napadlo jej. Ktovie, čo by si jej Chlapec pýtal od Ježiška dnes?

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie