Poviedky z roku 2016: Denník vraha

Milí študenti! A študentky, preboha, ešte si pomyslíte, že som vás nevidel, milé dámy.

Zvyčajne vám na tomto kurze vysvetľujem, ako sa vydávajú knihy. Som už starý človek, a tak sa opakujem. A opakujem. Kto z vás ešte odo mňa nepočul, že editori sú na to, aby knihy na svet privádzali, a literárni kritici zas na to, aby knihy zo sveta spratávali, je naozaj šťastlivec. Mágia je, ak sa tieto dve protichodné činnosti stretnú u jednej osoby. Áno, o sebe hovorím najradšej. A takéto slabé vtipy si nezaslúžia ovácie.

Prečítam vám niečo z novín, ktoré sú staré týždeň a čosi: „Mimoriadna udalosť na knižnom trhu… podľa mnohých škandál… Vydať denníky odporného vraha Thomasa Maira, ktorý spôsobil obľúbenej labouristickej poslankyni Jo Coxovej smrteľné zranenia… Bulvárny kšeft so smrťou? A tak ďalej.“

Čo vy na to? Povedzte mi prvú asociáciu. Nečakám, že ste si to už stihli prečítať, ani mi o to nejde. Stačí použiť informácie, ktoré dnes máte všetci – šlo o brexit, ktorý doslova rozdelil spoločnosť. Zavraždená politička, veľká sympaťáčka, veľmi aktívne vystupovala proti brexitu, angažovala sa v pomoci utečencom zo Sýrie, a tak ďalej, mala dve deti. Vrah, nezamestnaný záhradník, žil od smrti svojej babičky v úplnom sociálnom vylúčení. Najviac živých ľudí zblízka videl zrejme počas svojho dlhodobého pobytu na psychiatrii. Na poslankyňu sa vybavil aj nožom, aj neviem akým strelným svinstvom. Bola to vražda z nenávisti.

Takže: čo vám napadne ako prvé, keď sa dozviete, že vyšli denníky takéhoto vraha? Áno, to isté si myslia aj noviny, ako som vám prečítal. Bulvárny titulok? Súhlasím. A ako by ste to nazvali vy? Príbeh našej lásky asi ťažko, to tu už bolo. Potom nad tým porozmýšľajte, prosím, možno bude súčasťou vašej práce v budúcnosti aj to, aby ste vymýšľali názvy, ktoré vám potom zruší marketingové oddelenie, pochopiteľne.

Jaj, áno, presne na toto som bol zvedavý, ďakujem vám. Zopakujem podstatu: je niečo zlé na tom, ak sa pokúšame pochopiť zlo? A ako to máme robiť?

Zvedavý preto, lebo toto bola aj moja prvá myšlienka. Pamätáte si, čo zaznievalo, keď vyšiel Jeden z nás – Príbeh o Nórsku? Teda okrem zaslúženej chvály. Presne tak – toto isté. Autorka zarába na tragédii. Alebo: je predsa neprijateľné ospravedlňovať Breivika. Naša nádherná monarchia sa opäť rozdelila na dva tábory. Jedným sa kniha páčila, druhí frflali.

A teraz mi povedzte: ospravedlňujeme ho a jeho činy vydaním takejto knihy? Veď ak máte pocit, že áno, presviedčajte ma. Nemáte. Chvalabohu, bál by som sa, že hovoríte o našej prebohatej spisbe o Robinovi Hoodovi. Nášmu stredovekému ľudu uznám kedykoľvek, že oslavy vrahov sa mu darili jedna báseň.

No dobre, ale je v poriadku šíriť aj Breivikove myšlienky? Ak nie, chcel by som vedieť, ako sa dá bez toho pochopiť zlo. Alebo pochopiť, ako sa stala taká šialená udalosť ako Breivikov teroristický čin. Kto to čítal, iste má v tejto otázke jasno. Odporúčam aj Arendtovú, okolo toho Eichmanna vznikla veľmi zaujímavá diskusia.

No ale vráťme sa k nášmu vrahovi. To bol zasa jeden z nás – príbeh o Veľkej Británii.

Ako som vravel na začiatku, obvykle vám ukazujem, ako sa knihy robia. Dnes vám ukážem, ako sa nerobia, a to aj napriek našej zhode, že na oboznámení sa s obsahom vrahovej hlavy nie je a priori nič zlé. S touto hypotézou som tú knihu, bohužiaľ, podporil svojou kúpou, ale keďže človek si vie odôvodniť akúkoľvek hlúposť, budem sa tváriť, že som to urobil pre vás. To, čo vám chcem ukázať ako úplné zlyhanie pri vydávaní knihy, som vám okopíroval.

Prečítajme si prvý úryvok.

„Kto to zastaví? S Veľkou Britániou to ide z kopca. Samý Sýrčan, Paki, moslimák, zahalené ženské, celé ulice tvrdia, že na ich území neplatí iné právo ako šaríja. Na ich území!!! Kto to zastaví? Tí, čo majú plnú hubu rečí o právach menšín? Aké práva utečencov? Kde sú naše práva? Ja som ten, čo nemá zamestnanie.“

Stačí, babičku nechajme odpočívať v pokoji, napokon, kniha je jej plná. To bol asi jediný človek, ktorého mal náš vrah rád. A propos, aj ja sa teším, že sa tohto babička nedožila, hoci si myslím, že srdce by jej puklo kvôli Coxovej, nie kvôli Sýrčanom.

Vráťme sa k obsahu vrahovej mysle. Zdroj frustrácie je nám zrejmý, seriózna otázka znie, či sa takéto obsahy naozaj majú šíriť. Ešte stále si myslíme, že áno?

Spomenieme si na známy Voltairov výrok, nesúhlasím s vami, ale bla, bla, bla? Súhlasíte s ním?

Ste veľmi milí, dámy a páni. Ale čo ak vám niekto povie, že židia patria do plynu? Budete podporovať šírenie jeho názoru do poslednej kvapky krvi, či už svojej, alebo Voltairovej?

Asi tak. A rovnaký problém máme aj teraz. Takže poviem to, čo je u mňa už obligatórne: predstavte si, že ste editor. Čo budete robiť? Napríklad ja by som si sadol a plakal.

Ďalej sa totiž dočítate, že za nekontrolovaný prílev tej špiny môže naša zúfalá politika, budú nám vraždiť ženy, lebo pre nich sú menejcenné, chcel by vidieť účet za túto politiku – tu poznamenávam, že taký poctivý daňovník ako on by si to iste zaslúžil. Jediné východisko je preňho brexit, uzavretie Británie a zlo stelesňuje Coxová, ktorú začal postupne prenasledovať a zbieral o nej novinové výstrižky. Posledný záznam je, že sa teší na stretnutie Coxovej s voličmi v Birstalle v grófstve West Yorkshire. Britain First je tam toľko, že som po tridsiatich rokoch dostal žlčníkový záchvat. Štýl je taký istý ako v prvej ukážke. Prosím vás, druhú a tretiu si prečítajte potichu, taký odporný rasizmus a nenávisť tieto múry ešte nepočuli.

Všimnite si v tretej tú vetu „Naše vlastné vlády nás klamú…“ áno, to, ako „klamú, že kresťanská a moslimská civilizácia majú rovnakú hodnotu.“ Hovorí vám to niečo?

Skvele! Máte výbornú pamäť. Je to naozaj odpísané z Breivika, ktorý takto prekrútil už neviem aký zdroj. Predpokladám, že vydavateľ tejto knihy to ani netuší. Možno si pamätáte z novín, že náš vrah bol nielen obdivovateľom Hitlera, ale aj Breivika. S ním mal tiež veľa spoločného, veľmi veľa, ale pomerne dôležitá je predstava ich obidvoch, že nikto s týmto zlom nič nerobí, a preto musia zakročiť oni osobne.

Čo teda ešte potrebujeme vedieť o pôvode zla v našej verzii príbehu „Vrah bol záhradník“? Vidíte, ako v debate o zle zabúdam, že som aj literárny kritik, navyše taký, čo si ešte pamätá časy, keď vydanie knihy bolo dôvodom na oslavu.

Rád by som povedal, že dané dielo je bez akejkoľvek literárnej hodnoty, lenže tieto sr…, bláboly nemožno nazvať dielom. Vydavateľovi najviac vyčítam, že idey psychopatického vraha vypustil do sveta bez akéhokoľvek sprievodného textu. Od toho by som očakával predovšetkým trochu poctivej roboty, konkrétne konfrontáciu s realitou vrátane podrobného porovnania s dostupnými faktmi. Toto spravila Seierstadová, a preto je jej kniha o Nórsku skvelá. Neuveríte, čo náš vrah zlostne hulákal o neriešení problémov – komu šlohol toto tvrdenie? Ale doslova. Samozrejme, Coxovej.

Teraz si pozrite tú poslednú ukážku. Ako vidíte, vydavateľ nám chcel na fotke ukázať vrahovo pedantné písmo a úpravu. Ďakujeme pekne, asi nám naznačuje, že ak škrabeme ako mačky, mali by nás dať za ostnatý drôt. Ale porovnajte, prosím, fotku originálu s vytlačeným textom. Stačí, ak nájdete sedem rozdielov, hoci je ich tam asi sedemdesiat.

Jasné. Je však podľa vás správne, že poopravovali vrahovi jazykové prehrešky? Tu by som naozaj nechal na ľudí pôsobiť realitu, už keď to muselo byť. Jazyk nás trápi v normálnych knihách. Toto, obávam sa, zvýšilo validitu celej tejto chorej aktivity.

Som rád, že kniha nemá v tiráži uvedeného nijakého editora. To by ma nútilo myslieť si, že nejakého aj mala. Možno by sa mi o tom idiotovi aj snívalo.

Bolo vrcholom nezodpovednosti vydať knihu takto. Slovo môže byť strašná zbraň. Vám sa nič nestane, ako sa nestalo ani mne, ale vydavateľ sa pripravil o možnosť ukázať ľuďom, ktorí majú rovnaký typ strachu ako pomätený autor denníka, že existujú aj iné strachy. Zahodil príležitosť objaviť ten paradox, že len z úprimného strachu o životy anglických matiek možno zabiť anglickú matku.

Mimochodom, veľmi by som chcel vedieť, či máte strach aj vy. Naozaj nie? Ani jednu malú nočnú moričku, že vám „hordy“ lozia po záhrade? Ja som takú mal, hneď nato, ako som videl v televízii zábery z Calais. Jasne som ich v tom sne videl cez francúzske okno, ktoré mám vo svojej spálni. Vďaka tomu snu som prišiel na to, že túto kravinu nemám zo svojej hlavy, ergo mi nepatrí, len mi ju niekto vnucoval, a to bolo veľmi oslobodzujúce, už sa zasa bojím len Mairov a Breivikov.

Ďakujem vám za pozornosť.