Umenie 2016: Nad všetkým je otáznik

Jedna z najväčších radostí uplynulého roka prišla na konci novembra. V zahmlenom šedivom dni prichádzam k viedenskému múzeu moderného umenia. Na treťom poschodí sa žoviálne zdravia novinári rakúskych novín a viedenských magazínov. Zvuk kávovaru a small talkov preráža bezstarostný smiech dvoch zamestnancov galérie. O poschodie nižšie hrajú ping-pong. Kollerov ping-pong. Hru pripomínajúcu rozhovor. Výmenu názorov. Hru, bez ktorej sa nedá slobodne žiť. Všetko ostatné je už pripravené, večer tu v celej sláve otvoria doposiaľ najväčšiu profilovú výstavu slovenského avantgardistu Júliusa Kollera. Šampanské netreba. Je desať hodín ráno a do hlavy mi stúpa radosť. Sedím tu hrdo a šťastne a zdá sa mi, že toto je ono. Že toto je moment, o ktorom sa roky bavíme s umelcami a kurátormi, ale časom sme už prestali veriť, že by sa to naozaj mohlo stať. A stalo sa. Teraz sa to deje. Prepisujú sa dejiny umenia.

Prečítajte si

Ufonaut Július Koller vyletel do sveta. Takto to vyzerá, keď sa prepisujú dejiny umenia

Druhý obraz. Horúci piatok uprostred leta. Otváram dvere na zadnom vchode do bývalej chemickej školy v bratislavskej Rači, kam sa presťahovali ateliéry z Cvernovky. Všade je neporiadok, vytrhané potrubia, zatečené steny, pleseň a špina. Iba s veľkou dávkou fantázie sa dá predstaviť, že o pár mesiacov tu bude niečo funkčné.

S Braňom Čavojom a Vilom Csinom z Nadácie Cvernovka viac než hodinu sedíme vonku na malej drevenej lavičke. Ešte nemajú oblečené montérky, ale už je im viac než jasné, že ich to neminie. Ani montérky, ani zodpovednosť. Zodpovednosť nielen za seba a svoj „biznis“, ale aj za množstvo ďalších ľudí, ktorí chcú robiť architektúru, dizajn, knihy, umenie a všeličo iné.

Každý z nich už má svoje meno a mohol by sa starať iba oň, ale po rokoch skúseností už vedia, že keď sa dajú dohromady, môže to byť dobré nielen pre nich, ale aj pre celé mesto a krajinu. Aj napriek tomu, že ich samých to bude stáť krok za hranice vlastného komfortu, a možno oveľa ďalej, než si na začiatku dokázali predstaviť.

Prečítajte si

Čo môže byť lepšie, ako chodiť namiesto do práce do školy

Obraz tretí. Po marcových voľbách je jasné, že niečo sa stalo. V parlamente sedí strana Kotlebu. Keď Slovenská národná galéria začala chystať výstavu Sen x skutočnosť o vojnovom Slovenskom štáte, nemohla tušiť, že toto bude živá realita a nie iba zlá predtucha, pred ktorou sa dlho dali zatvárať oči.

Od októbra 2016 až do februára 2017 ukazuje na dvoch poschodiach vizuálnu kultúru obdobia medzi rokmi 1939 až 1945, keď sa sen o „novom štáte“ stretol s realitou „fašistickej skutočnosti“. Neukazuje iba to dobré a obdivuhodné, umelcov tvoriacich v duchu svetovej moderny a politicky odbojne, ale aj všetky ostatné podoby a odtiene komplikovaného obdobia. Ukazuje, akú dôležitú úlohu hrá vizualita v upevňovaní moci a získavaní priazne, ako účinne funguje volanie po hrdosti založené na mýtoch a legendách a otcoch národa, aké umenie vyhovuje politikom, ktorým je vlastné totalitné zmýšľanie, a ako ťažko sa dá nakresliť hranica medzi čiernou a bielou.

Prečítajte si

Fašistická skutočnosť v krajine, ktorá rada sníva o hrdosti

Toto sú tri momenty, ktoré tento rok na scéne nášho umenia považujem za najdôležitejšie. Sú to tri celkom odlišné kategórie, pričom každá má aj ďalších zástupcov.

Július Koller vo viedenskom mumoku, to je aj vlaňajší Stano Filko vo varšavskom múzeu moderného umenia, to sú aj Jana Želibská a Jozef Jankovič v londýnskej Tate Modern a mnohí ďalší, ako aj najnovšia správa o kúpe diel sochárky Marie Bartuszovej do zbierky Tate Modern.

Môže sa zdať, že je to akési smiešne vymenúvanie výsledkov vo svete umenia, kde predsa ide o čosi iné než nejaké „dobré body“ a rebríčky, ale to, čo sa práve deje, ani zďaleka nie je o nejakých bodoch. Je to o vymazávaní hranice medzi niekdajším západom a zvyškom sveta. Je to o uznaní práce umelcov, ktorí roky tvorili bez kompromisov v dobe, ktorá zatvárala a prenasledovala ľudí za vlastný názor. V čase pritakávania písali oni svojou tvorbou otázniky, ako to robil práve Julo Koller. Boli vlastní len sami sebe a svojej tvorbe, nie východu alebo západu.

Žili však na východe a dejiny písal západ. A muselo prejsť ďalších takmer tridsať rokov, kým sa tie dejiny reálne otvorili a začali sa na okraje strán dopisovať hviezdičky s menami, ktoré do nich patria. Ešte sme len na začiatku, tak to azda netreba zakríknuť. Je to však obrovské zadosťučinenie. Nič sa tým na práci týchto umelcov už nezmení a nie je to ani žiadna náhrada za „keby bolo keby“.

Vo svete umenia, ktorý vonkoncom nie je spravodlivý, je to však akosi „správne“, že ich diela sa dostanú tam, kam patria – medzi ostatných dobrých umelcov, lebo to, že hovoria po slovensky neznamená, že nemajú čo povedať svetu.

Odvaha urobiť krok

Nová Cvernovka a jej príbeh o tom, ako dostala na svoju stranu župu, ako získala do prenájmu veľkú budovu a presvedčila kopu ľudí, že sa oplatí riskovať – to je aj príbeh o Novej synagóge, ktorá je vo finále svojej päťročnej obnovy.

Na začiatku v rukách nemali tiež takmer nič, iba presvedčenie, že to treba urobiť dobre a že nikto iný to neurobí. Potom už stačilo len pracovať a pracovať a prehodnocovať každý krok. Nestaviť na istotu.

Je to aj príbeh o topoľčianskom Nástupišti 1 – 12, ktoré robí prémiovú kultúru v podchode stanice, kde bežne nečakáte ani len priemer čistoty.

Je to o Banskej St a nici, ktorá roky vytvára skvelé príležitosti a podmienky pre umelcov, vydáva knihy a z periférie robí centrum.

Je to o košickej Tabačke, ktorá ako prvá ukázala, že dohoda medzi politikmi a ľuďmi, čo sú „od umenia“, je možná.

Je to o Bielej noci, festivale, ktorý učí vnímať mesto a umenie trochu inak a otvára ho množstvu ľudí. Je to príbeh o odvahe a chuti robiť veci dobre a nielen pre seba, ba často proti sebe a svojmu pohodliu. A je skvelé, že takýchto miest neustále pribúda.

Umenie s názorom

Sen verzus skutočnosť v Slovenskej národnej galérii, to je aj správa o tom, že umenie nie je iba neškodná výzdoba nad gaučom a voľnočasové rozptýlenie.

Umenie má špecifický jazyk, a preto sa môže zdať, že je len pre malú skupinu ľudí, ktorí tento jazyk ovládajú. Lenže práve táto výstava ukazuje, že jej ide o viac, než len o hŕstku „milovníkov umenia“. Zdanlivo tým ide proti sebe, lebo ukazuje aj to, ako umenie dokáže, hoci niekedy takmer nevedome, pomôcť budovať štát zodpovedný za smrť desaťtisícov ľudí. Pokračovanie výstavy v Kunsthalle s dielami súčasných umelcov reagujúcich na fašistickú minulosť/prítomnosť, je však nádejou, že kým máme umelcov, ktorí dokážu ostať ostražití a vnímaví, vystavujúc nás nepríjemným obrazom skutočnosti, tak to tu nie je úplne márne.

Nadácia otvorenej spoločnosti tento rok na odovzdávaní Ceny Oskára Čepana pre mladých umelcov ocenila za angažovanú tvorbu Petra Kalmusa. Jeho prejav na slávnostnom večeri v banskobystrickom Múzeu SNP bol zimomriavkový. Práve teraz má v bratislavskej Open Gallery ďalšiu výstavu, na ktorej spolupracoval s Jánom Benčíkom, tohtoročnou Bielou vranou. Ešte som ju nevidela, ale pôjdem.

Tento rok sa mi možno viac ako inokedy zdalo, že písať o umení je naozaj to posledné, čo nám treba. Na pozadí správ o Aleppe, potápajúcich sa člnoch, tisícoch ľudí bez domova a nádeje, správ o rozhnevaných bielych mužoch Ameriky a o britských odporcoch Európy sa zdalo, že žiadna správa o umení predsa nemôže pomôcť. S odstupom sa mi zdá, že to vôbec nie je až také zlé. Minimálne tieto tri správy sú totiž jasným signálom záujmu, odvahy, odhodlania a zodpovednosti. A to je na začiatok nového roka celkom dobré východisko.