Ukážu slovenskú národnú neresť – alkohol v umení

„Je možné vizualizovať alkoholizmus? Pijú muži a ženy inak a sprostredkuje nám o tom nejakú skúsenosť umenie? Je krčma vo všetkých médiách rovnako fotogenická? Zaujíma umelcov alkohol? V akom zmysle? Obohacuje tvorivosť? Alebo ju skôr hatí?“ Tieto a množstvo ďalších otázok priviedli kurátorku Slovenskej národnej galérie Petru Hanákovú k skúmaniu témy alkoholu a vizuálnej kultúry v zbierkach a archívoch domácich galérií.

Od piatku je v Národnej galérii výstava Tekutá múza. Je na nej vyše dvesto diel – ale nie sú to len maľby, kresby či grafiky, ale aj ukážky z kultových filmov, v ktorých hrá krčma jednu z hlavných úloh, „pijačky“ z fúkaného skla z Gemeru z polovice 19. storočia aj fľašky domácej produkcie borovičky či tuzemského rumu z prvej polovice 20. storočia.

Nemožno však povedať, že by kurátorka zobrala tému alkoholu na ľahkú váhu. To by tu nemohol byť drsný cyklus fotografií Jozefa Ondzika z protialkoholickej liečebne, mäkké sochy opitých dievčat Vlasty Žákovej, či séria protialkoholických plagátov, ktoré síce dnes pôsobia skôr úsmevne, no všetci predsa vieme, že až taká zábava to s alkoholom nie je, ak je už v kategórii -izmu.

Kurátorka Petra Hanáková však zároveň objasňuje, že názov výstavy trochu „klame telom“ – alkohol tu nie je ani tak v pozícii vnútornej múzy, ako vonkajšej inšpirácie. „Umelci, ktorí pili, na tejto téme zväčša nepracovali. Nie sú tu teda diela, ktoré by vznikali v opojení alkoholom. Sú to skôr pohľady zvonka na opilcov a alkohol, ako objekt záujmu,“ hovorí Hanáková.

Vzápätí však dodáva, že tých umelcov, čo by vôbec nepili, u nás nebude zasa až tak veľa. „Umelci, ktorí nepijú, takmer neexistujú. Veď nepiť u nás – to je ako v pesničke, ktorá nám bude znieť aj na vernisáži. Spieva sa v nej – v našej obci všetci pijú, iba Ďuro nie. A Ďuro je problém, lebo u nás je skôr problém nepiť, ako piť.“

Azda iba pri jedinom z umelcov, ktorých diela môžete vidieť na výstave Tekutá múza, sa o tom, či sa alkoholom viac než len inšpiroval, nedá pochybovať. Anton Podstraský bol známou bratislavskou postavičkou – prehľad jeho fotografických kontaktov, ktoré zachytávajú takmer všetky kultové bratislavské výčapy, krčmy, reštaurácie, kaviarne a putiky, je viac než vyčerpávajúci, a Podstraský v nich neraz ide až „na dno“. Ešteže je tu aj objekt Júliusa Kollera – Pohár čistej vody. Padne vhod!