Denník N

Poviedky z roku 2016: Strach. Naša národná pohroma

Oslovili sme 12 spisovateľov, aby pre nás napísali poviedky na témy tohto roka. Objavuje sa v nich premiér Fico, minister Kaliňák, dvojica Danko – Bugár, Procházka, ale aj Trump, Babiš či Petra Vlhová. Príjemné čítanie a všetko dobré v roku 2017!

Písal sa rok 1984. V noci som opäť nemohol zaspať. Spoza sídliskových okien som počul čudný hluk. Poznal som tie zvláštne ťahavé, dunivé zvuky. Neďaleké fabriky Meopta a Istrochem často potme vypúšťali škodliviny. No tentoraz to znelo skôr ako lietadlá. Alebo balistické rakety? Akoby sa pod tlakom roztvárala obloha. Už som nevydržal ležať. Pritlačil som tvár na studený oblok a pokúšal som sa v čiernote niečo zbadať. Nič, len sivé mraky a súvislé temné hučanie. Neupokojilo ma to, vedel som, že úder môže prísť ako z jasného neba. S rozklepanými kolenami som zašiel do rodičovskej spálne. Začína sa tretia svetová vojna? Dnes určite nie, ubezpečovali ma ospanliví rodičia. Rýchlo do postele! Choď spať!

To sa ľahko povie. Nemohol som oka zažmúriť. Tak som – v obave, že ma prídu skontrolovať – použil svoj obľúbený trik. Slinami som si prilepil viečka. Vyzeral som ako spáč, no v hlave mi vírili strašidelné myšlienky.

Poviedky z roku 2016:

Bonus: Tomáš Janovic: Smutné anekdoty

V škole mi denne tvrdili, že neodvratný konflikt s USA je na spadnutie. O Pershingoch II som toho vedel prekvapivo veľa. Učiteľka vysvetľovala, že Američania do najmenších podrobností plánujú ničivý útok na nás aj ZSSR. Priznám sa, mal som z tej predstavy strach. Priam hrôzu. Pred tabuľou mi súdružka ukazovala mapu, na ktorej viaceré hlavice stredného doletu dopadali aj na Bratislavu a okolie. Doletia k nám z Bavorska. Prstom som nasledoval oblú, prerušovanú čiernu čiaru dráhy. Na jej konci som bol aj ja.

Videl som veľa čiernobielych katastrofických dokumentov o jadrovej hrozbe. Bizarné učebné osnovy pre sedemročných, ale taká bola doba. Strach mal motivovať, no skôr ma paralyzoval. Veľkú časť detstva som prežil vystrašený ako osika.

Pamätám si, že hoci som mal len trinásť, po Nežnej revolúcii som azda najsilnejšie vnímal vytúžený koniec strachu. Aké oslobodenie a úľava! Už som doma nemusel hovoriť potichu a rodičia mi nepripomínali, že vedľa je eštebácky byt. Toľko vecí sa zrazu smelo. Ani v škole ma už nestrašili! Každý deň odvahu – môj najmilší film novej vlny a heslo dňa.

Dospelý som zistil, že rozbor strachu a odvahy tvoril jednu z hlavných tém disidentskej spisby, ktorá éru môjho detstva rozoberala: Havlova Moc bezmocných (1978), Vaculíkove Poznámky o statečnosti (1978), Šimečkovo Společenství strachu (1979) a Kusého esej O občianskej statočnosti (1980).

Už Kierkegaard v Pojme strachu napísal, že minulé nešťastie alebo trauma v nás môžu vzbudzovať strach nie preto, že patria do minulosti, ale preto, že sa môžu zopakovať a tvoriť budúcnosť.

Milan Šimečka ukázal, že skúsenosťou existenčného strachu si v Československu prešli tri generácie, aj preto ho označoval za „našu národnú pohromu“. Počas normalizácie do spoločnosti prenikol „pach strachu“, prebudila sa „stará, zabudnutá, živočíšna úzkosť zvieraťa, ktoré sa nemá čím brániť“. Tam sa skrýva príčina „strachuplnej nehybnosti“, ktorá charakterizovala epochu. Bude lepšie? pýtal sa Šimečka v decembri 1985.

Nebude, odpovedám mu v decembri 2016. Strach zostáva všeobjímajúci a všemocný. Príčiny sa zmenili, ale dôsledky sú rovnako ochromujúce.

Hoci vláda aj opozícia u nás strašia najmä migrantmi a terorizmom, Slováci sa oveľa viac boja finančnej tiesne a chudoby (69 %, prieskum Pioneer Investments, júl 2016). Vo vekovej skupine 45 až 60 rokov počíta so zlepšením svojej finančnej situácie len šesť percent ľudí. Prevratnú zmenu už neočakáva 44 % opýtaných.

Francúzsky ekonóm Pierre Dockes nazýva súčasnú podobu kapitalizmu systémom organizovanej chamtivosti. Nerovnosť narástla tak, že sa už priblížila k úrovni pred sto rokmi. Utečenecká kríza Slovákom na vlastné oči ukázala globalizáciu a pripomenula, koľko ľudí sa nachádza v oveľa horšej situácii ako my. Slobodný trh je silnejší ako štát, Európska únia či Spojené štáty. Lenže trh by nemal určovať spoločenské ciele, to je úloha občanov a ich zákonných zástupcov. Vyspelá Európa sa bojí o svoj majetok, pokoj, spokojnosť, tá chudobnejšia sa bojí o to málo, čo má.

Nedávna veľká európska štúdia nemeckej Bertelsmannovej nadácie označila globalizáciu za hlavný dôvod, prečo sa v Európe rozmáhajú populistické a antidemokratické strany. Až 54 percent sympatizantov týchto hnutí sa vyjadrilo, že sa v spoločnosti cítia prehliadaní a marginalizovaní. 53 percent vníma migráciu ako najväčšiu hrozbu najbližších rokov – pričom, paradoxne, vyše polovica z nich priznala, že s cudzincami vôbec neprichádza do kontaktu… No strach z neznámeho patrí k najsilnejším.

Slovenskí konšpirátori a populisti využívajú sociálne siete na naháňanie strachu. Lenže k trendu sa pridali aj vládni a opoziční politici. Ľudí ešte viac vyľakali, či dokonca šírili paniku.

Na Slovensku, kde toľko ľudí vníma uplynulé štvrťstoročia ako porážku a zápasí s existenčnými problémami, to ešte chápem. Ľahko toho strašiť, kto sa bojí. Ale v USA, v najbohatšej krajine sveta?

Áno, pretože zároveň patrí k najnerovnejším.

Kampaň Donalda Trumpa prekonala v šírení hrozieb všetky medze. Kandidát sústavne posilňoval strach voličov klamstvami. Počas dvadsiatich piatich dní, od 15. septembra do 24. októbra 2016, klamal Trump najmenej 378-krát, ako vynikajúco zdokumentoval Daniel Dale pre Politico. Počas jedinej televíznej debaty vychrlil tridsať falošných správ. Migrantov neustále hádzal do jedného vreca a označoval za znásilňovačov, dílerov drog, gangstrov. Obamu obviňoval, že založil Islamský štát, vyzýval na mučenie, zákaz niektorých náboženstiev, postavenie múru na hraniciach s Mexikom. Jeho viceprezident odporúčal liečenie gejov. S touto rétorikou Trumpov tím uspel. Ako je to možné?

Sociológ Barry Glassner, autor kultovej knihy Kultúra strachu, dokazuje, že „väčšina Američanov žije na najbezpečnejšom mieste v najbezpečnejšej dobe v dejinách“. Podľa analýz časopisu The Atlantic bol rok 2015 „najlepší v histórii priemerného človeka“.

A napriek tomu sa šíri panika? Podľa Glassnera totiž zároveň žijeme v ére, keď sa „produkuje toľko strachu ako nikdy predtým. A hlavný dôvod je ten, že moc a peniaze majú indivíduá a organizácie, ktoré tento strach riadia“.

Strach je hodný miliardy aj volebné hlasy, dá sa vďaka nemu bohatnúť aj vládnuť. Andrew Huberman, profesor neurobiológie na Stanforde, dospel k poznaniu, že „čím dlhšie poznávame ľudský mozog, tým je jasnejšie, že tento ľudský orgán nemá za úlohu robiť nás stále šťastnými. V skutočnosti je to stroj, ktorý reaguje na stres. Jeho hlavnou úlohou je udržať nás nažive. Preto dokážete hocikedy tak ľahko a v toľkých ľuďoch vyvolať strach“.

Slovenský premiér Fico toho roku strach nielen šíril, ale aj analyzoval, ale v opačnom garde ako kedysi Milan Šimečka. V Bratislave 30. júna 2016, keď otvoril slovenské predsedníctvo v Rade EÚ, pripomenul citát slovenského politika z devätnásteho storočia: „Môžeme sa zľaknúť, ale nesmieme sa báť. Nesmieme sa jednoducho báť pomenovať veci správnymi slovami.“ Čím sa začal jeho boj proti novému neexistujúcemu nepriateľovi – politickej korektnosti na Slovensku. Vyvrcholilo to na sneme strany 10. decembra, kde sa dokonca nechal počuť, že „korektnosť zabíja“, a pustil sa do Rómov. Osemdesiat percent Slovákov (1 275 respondentov, Polis pre SITA) súhlasí s premiérovým názorom, že „v rómskych osadách vyrastá ďalšia generácia, ktorá nechce pracovať“.

Strach sa preorientoval inam, najnovšie sa u nás vyvoláva prostredníctvom Rómov. Maďari, Česi, gejovia, utečenci ani „protislovenské novinárske prostitútky“ už tak nedesia. Čo so silnejúcou hrôzou? Kto príde na rad ďalší?

Strach má veľké oči. Postavíme okolo všetkých osád múry? Stavím sa, že by s návrhom súhlasilo aspoň 70 percent ľudí. Zavrieme hranice? Číslo podpory radšej nechcem hádať. Zbavíme isté osoby občianstva, alebo radšej celé etniká? Vybudujeme si geto spokojnosti so sebou, zdanlivého bezpečia a seriálovej pohody? Rozostavíme dobrovoľnícke i policajné hliadky, budeme nonstop kontrolovať seba aj iných a počkáme, kým pri televízoroch neumrieme?

Strach sa smrti rovná. Ľudia, ochromení strachom, sa správajú ticho a úctivo ako na cintoríne, viac mŕtvi ako živí. Preberú sa, až keď sa nájde niekto, kto nájde dosť intelektuálnej aj mravnej statočnosti, vzdá sa výhod aj pohodlia davu a pôjde odvážne vlastnou cestou. Nebojte sa.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie