Denník N

Placid a Sára

O humanizme a solidarite nestačí iba rečniť, ale v príhodnej chvíli treba podľa nich aj konať.

Otec Placid hovorí, že bol najšťastnejším väzňom gulagu. Kto je otec Placid? Maďarský benediktínsky mních. V zinscenovanom politickom procese ho odsúdili za „antibolševickú propagandu” a strávil desať rokov v sovietskych pracovných táboroch. S úsmevom, lebo väznenie chápal ako službu Kristovi. Ako poslanie. „Bola to moja životná úloha, udržať v mojich spoluväzňoch nádej.”

Keď v mínus 35-stupňovej zime prišiel do lágra, dal si štyri zásady prežitia:

1. Utrpenie netreba dramatizovať, bedákaním sa nič nevyrieši, bedákanie nás iba oberá o sily.

2. Všímať si a tešiť sa z maličkostí, to je umenie života.

3. Nemyslieť si, že sme lepší ako iní, no vo vhodnej chvíli dokázať, že to tak je.

4. Kto má oporu, tomu je vždy ľahšie. My, veriaci, sa opierame o Boha, vďaka jeho pomoci dokážeme prežiť akékoľvek pozemské peklo.

Otec Placid prežil gulag. Po desiatich rokoch sa vrátil domov. Hoci mal tri diplomy, mohol pracovať len v práčovni. Nedávno oslávil sté narodeniny. Na nikoho sa nehnevá. Ani na udavačov, ktorí o ňom písali hlásenia. Ani na svojho niekdajšieho dozorcu z lágra, ktorého v roku 1989 v Medžugorí požehnal. „Mal som šťastný život“, vraví.

A o Sáre Salkaházi z Košíc ste už počuli? Jej starý otec dal v centre Košíc postaviť hotel Schalkház (neskôr ho volali Hotel Slovan, dnes Double Tree). Keď Trianonskou zmluvou Košice pripojili k Československu a štátni úradníci museli zložiť sľub vernosti novému štátu, Sára Salkaházi – ktorá bola vtedy učiteľkou – to odmietla a musela zo školy odísť.

Dostala sa do Komárna, kde viedla charitatívnu misiu, učila náboženstvo, mala dozor nad kuchyňou pre deti a pracovala aj vo štvrti pre najchudobnejších. Počas druhej svetovej vojny sa ako mníška postavila na stranu prenasledovaných, pomáhala tisíckam Rusínov – a budapeštianskym Židom, lebo verila, že kresťanstvo sa nedá skĺbiť s nacizmom a s protižidovskými zákonmi.

„Nie dynamit, nie ekrazit a nie bomby búrajú a ničia, ale presvedčenie, ktoré ich riadi: nenávisť. Nenávisť nás vrhá do smútku a bolesti. Stavia hranice a spúšťa závory, durí proti sebe národy… Láska suší slzy, utešuje. My chceme lásku,“ napísala v jednom zo svojich článkov. Na tretí deň po Vianociach v roku 1944 Sáru Salkaházi zastrelili nyilašovci na brehu Dunaja. Mala 45 rokov.

Poučenie z týchto dvoch životných osudov je, že o humanizme a solidarite nestačí iba rečniť, ale v danej chvíli treba podľa nich aj konať. Musíme ostať ľuďmi aj vtedy, keď to nie je príliš bezpečné.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie