Andrej Bán
[windowtext]
Autor je reportérom časopisu .týždeň
„Hľadáte Perparima? Zavolám mu. O desať minút je tu,“ sľubuje mladý taxikár v okresnom meste Kamenica, pričom vypľúva tekvicové semienka. S čiernou koženou bundou a obstarožnou Nokiou pôsobí roztomilo, asi ako z retrofilmu. Vyťukáva tlačítkami číslo kamoša. Nesmejeme sa. Sme možno krok od rozhovoru s bratom jedného z najznámejších balkánskych džihádistov. Okolostojaci chlapi si nás zvedavo obzerajú. Čosi si šepkajú. Čo, to nezachytí ani tajný filmársky mikrofón na klope môjho kabáta. Režisér Jaro Vojtek to všetko natáča z nášho tridsať metrov vzdialeného auta. Všimli si ho?
Po chvíli prichádza. Na otlčenej astre.
„Ale ja nie som ten, koho hľadáte,“ smeje sa cez otvorené okno svojho auta taxikár Perparim Maliqi potom, ako mu obšírne vysvetľujeme, že nás zaujíma jeho brat, džihádista Alejhim. Dočerta, každý sa tu volá Maliqi?
Perparim nám ale dáva mobil na svojho menovca, takisto taxikára, skutočného brata Alejhima. Ten najprv súhlasí so stretnutím. Chceme vedieť, či džihádista ešte žije a kde je. V Sýrii? V Iraku? Či nebodaj sa tajne vrátil do Kosova? Nie sme naivní a vieme, že odpoveď tak ľahko nezískame. Výraz jeho tváre po položení otázok by som ale videl rád.
O chvíľu Alejhimov brat pošle SMS, že má prácu, radšej sa stretneme niekedy inokedy. Poznám miestnu mentalitu a viem, že to znamená nepriame odmietnutie. Napísať to priamo by bolo neslušné. Má strach? Neviem a ani ma to nezaujíma.
Kde pokračovať v pátraní?
Podľa nedávnych správ z britských médií, ktoré citujú zdroje talianskej tajnej služby, utiekli nedávno zo Sýrie v prestrojení za utečencov aj Kosovčan a jeden z veliteľov ISIS Lavdrim Muhaxheri so stovkami spolubojovníkov.
Od kultu Clintona k džihádu
Podľa správy denníka Die Welt zverejnenej po terore v Berlíne nemecké úrady v tejto krajine s viac ako osemdesiatimi miliónmi obyvateľov registrujú 549 islamistov, ktorí môžu predstavovať vážne nebezpečenstvo.
Na porovnanie: v srdci Balkánu leží Kosovo, malá krajina s dvoma miliónmi obyvateľov, ktorú päť štátov EÚ (medzi nimi aj Slovensko) naďalej neuznáva. Kosovo v roku 1999 zažilo vojnu, po nej oslobodenie od Miloševiča, za ktoré vďačí najmä Američanom. V tamojšom meste Podujevo som asi pred desiatimi rokmi navštívil ateliér sochára, ktorý dokončoval nie príliš vydarenú sochu Billa Clintona v nadživotnej veľkosti. Z vďaky k osloboditeľom – a so zmyslom pre humor – vznikli na rušnej tepne v metropole Priština, neďaleko od miesta, kde dnes táto socha stojí, po vojne aj dva butiky s ošatením. Prvý sa volal Hillary a druhý Monica Lewinsky.
[/windowtext]
Kampaň strany Hashima Thaciho v roku 2007 a kamenárstvo, kde vyrábali aj sochu Billa Clintona. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
Áno, Kosovo s vojenskou základňou Bondsteel je dnes podľa vonkajších znakov „najamerickejšou“ krajinou Európy, no zároveň odtiaľ odišlo od roku 2012 do Sýrie a Iraku viac ako 300 naverbovaných bojovníkov, ktorí nenávidia najmä Spojené štáty. Asi päťdesiat z nich padlo, asi stopäťdesiat sa medzičasom vrátilo.
O čom tieto desivé fakty vypovedajú? Aké príčiny a podoby má inklinácia k džihádu v krajine, ktorá sa v minulosti vyznačovala miernou, liberálnou tvárou islamu ako dominantného náboženstva?
Bezpečnostní analytici organizácie Soufan Group z New Yorku vydali správu, podľa ktorej sa v Sýrii a Iraku nachádza asi 27- až 31-tisíc džihádistov z 86 krajín sveta. Z toho identifikovali 875 ľudí pôvodom z Balkánu.
Kosovo je dlhý, no mimoriadne výpovedný príbeh. Prelomom bola vojna so Srbskom v roku 1999. Po nej sa bohaté saudskoarabské a iné dobročinné organizácie z oblasti Perzského zálivu pod pláštikom charity usilovali, často úspešne, infiltrovať do zničenej krajiny. Opravovali zničené a stavali školy (aj islamské medresy), mešity či „vzdelávacie centrá“.
Sám som taký pokus zažil ako predseda organizácie Človek v ohrození v dedinke Glavičica na západe Kosova, kde sme opravovali školu. Saudská mimovládka tam chcela čosi postaviť, po našich protestoch odtiaľ vycúvali.
Nielen vojnou zdecimované kosovské autority, ani medzinárodné štruktúry OSN (UNMIK), NATO či neskôr EÚ (EULEX) nedokázali účinne reagovať na šírenie vahhábizmu a iných radikálnych verzií islamu. Keď sa k tomu neskôr pripočítal vplyv internetu, najmä sociálnych sietí na mladých ľudí, ktorí sú v krajine s 30-percentnou mierou nezamestnanosti – čo je zrejme podhodnotený oficiálny údaj – bez perspektívy, indoktrinácia džihádom nemohla byť neúspešná.
[/windowtext]
Napriek masívnej prítomnosti jednotiek KFOR sa v Kosove začal rozmáhať islamský extrémizmus. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
Balkánske stránky ako al-hayat či jihadology presne uvádzajú aj návody a spôsoby, ako uskutočniť teroristický útok na „neveriacich“. Nožom či výbušninou. Alebo nákladným autom.
Kradol hrušky. A čo?
Začiatok decembra 2016. Neskorá jeseň v teplých hnedých farbách, po zime a snehu v zvlnenej prázdnej krajine východného Kosova ešte ani stopy. Listnaté lesy, políčka, pasienky. S tlmočníkom Ľuborom Králikom a filmárom Jarom Vojtekom míňame na serpentínach priehradnú nádrž ako zásobáreň pitnej vody pre Prištinu. Nedávno tu údajne zmarili pokus o teroristický útok – páchatelia sa pokúšali otráviť vodu.
Smerujeme do dedinky Busavata. Tá takmer nie je na mape ani v navigácii. Je nedeľa ráno, a tak nás zdrží prejazd trhom vo vedľajšej obci. Kúpite tu čokoľvek; aj živé sliepky, kozy či ovce. Busavata s osemsto dušami nie je výnimočná vôbec ničím, iba faktom, že tu vyrastal Alejhim Maliqi. Dnes je tento tridsiatnik jeden z najznámejších kosovských džihádistov.
Kde sa nachádza? Čo robí? A žije ešte? Naliehavé otázky bez odpovedí.
A práve v Busavate si podávali kľučky, obrazne povedané, domáce aj zahraničné médiá. Alejhimov strýko Fehmi im povedal, že mladí tu nemali nič na robote. Jediným zdrojom vytrhnutia zo všeobecnej nudy boli pre nich návštevy tunajšej mešity ako jedinej novej stavby v obci.
[/windowtext]
V odľahlej dedine Busavata žije asi 800 ľudí. Vpravo nádvorie školy, kde chodil aj Alejhim Maliqi. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
Vchádzame do obce, Fehmi neklamal. Bieda sa tu dá krájať. Ak, pravda, to, čo vidíte, nehodnotíte ako rurálnu krásu. Príbeh Alejhima ma zaujíma čoraz viac. Možno aj viac ako pomerne známe príbehy dvoch krutých kosovských džihádistov – Zeqirju Qazimiho, radikálneho imáma a násilníka, ktorý si dnes v Kosove odpykáva desaťročný trest, či Lavdrima Muhaxheriho, ktorý vo videu na youtube popravuje v Sýrii muža. Prvého z nich „preslávil“ výrok, že pre moslima je najlepším nápojom krv neveriacich. Ešte o ňom bude reč.
Alejhim je však, zdá sa, iný prípad. Hľadáme jeho bývalého učiteľa a riaditeľa tunajšej málotriedky Abedina Maliqiho. Azda to nebude znieť v kontexte ďalších udalostí nepatrične, ale Alejhim bol, aspoň podľa výpovedí jeho blízkych, jemný, vnímavý chudobný chlapec. No dobre, kradol susedom hrušky, aby mal na školské pomôcky. A čo? Dôležité je čosi iné. Po absolvovaní duchovnej školy v neďalekom meste Gjilan sa Alejhim vrátil do Busavaty, kde sa stal dedinským imámom. Ako hodža, teda islamský duchovný, pôsobil šesť rokov. Vtedy strýko údajne začal pozorovať zmeny v jeho správaní. Alejhim zapustil dlhú bradu, v dedine prednášal ostré kázne v mešite, hovoril o šaríi, o úplnom zákaze alkoholu a nutnom zahaľovaní sa žien. Pred tromi rokmi Alejhim žiadal o pomoc svojho otca, aby mohol odcestovať do Egypta na ďalšie štúdiá. Ten predal jedinú kravu ako jediný majetok rodiny – za 900 eur. A pomohol synovi.
Z Egypta sa už Alejhim do Kosova nevrátil.
Všetci sme tu vlažní moslimovia
Neveľká mešita je viditeľné centrum Busavaty. „Učiteľ Abedin? Za zákrutou doľava, tam je jeho dom,“ vraví nám chlap, čo píli drevo. Zvoníme pri vchode. Päťdesiatosemročný učiteľ aj jeho manželka sú doma, ochotne nás pozývajú. Na stole sa objavuje tradičný malý pohár silného čierneho čaju a jabĺčka zo záhrady.
Čo je zvláštne, učiteľ si síce na svojho „neslávne slávneho“ žiaka spomína ako na reprezentanta školy v rôznych vedomostných súťažiach, dvadsať rokov starý príbeh je však zahalený zabúdaním. Alebo mlčaním? Na moje viaceré otázky, kedy bol Alejhim jeho žiakom či kedy odišiel z dediny, iba krúti hlavou: „Neviem teraz presne, bolo to po vojne…“ Nič to. Čo učiteľ určite vie, je to, že ho tu naposledy zhliadol pred tromi, štyrmi rokmi.
[/windowtext]
Miestna mešita v Busavate, kde sa stretávajú najmä mladí. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
„Cestou do školy sme sa stretli na ulici, iba sme sa pozdravili. Nie, nič som sa ho nevypytoval. Aj keď som vedel z médií, že sa pridal k džihádistom. Viete, matka mu zomrela veľmi mladá, mal ešte troch bratov a jednu sestru. Boli takí chudobní, že u lekára sa odvďačili iba jablkami,“ hovorí.
Maliqi učil Alejhima najmä zemepis. Vraj ho zaujímali všetky krajiny, necítil k nijakej z nich a k nikomu nenávisť. Zmenila ho až medresa v Gjilane, potom univerzita Al Azhar v Káhire.[/windowtext][windowtext]
[windowtext]„Mal ťažké podmienky, bez pomoci by medresu neabsolvoval. Aj dnes hovorím, že to bolo pokojné dieťa. Neviem si ho predstaviť ako zločinca, za akého ho teraz označujú. Nemohol sa narodiť ako kriminálnik. Tu sú všetci moslimovia, aj ja, takí vlažní. Nikdy tu nijaký extrémista nežil. Alejhim sa mohol stať dobrým lekárom, architektom. Nezaslúžil si dostať sa tam, kde je teraz,“ vraví sklamaný učiteľ a na otázku, kde teraz Alejhim vlastne je, dodáva: „Neviem, naozaj neviem. Ani to nechcem vedieť. Medzi nami Albáncami rôznych konfesií nebola nikdy vzájomná nenávisť. Máme také motto. Nehľaďte na kostoly a mešity, náboženstvom Albánca je jeho albánskosť.“
[/windowtext]
Učiteľ Abedin Maliqi – v škole, doma s manželkou a pred svojím domom. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
Učiteľ Maliqi nám potom napriek tomu, že je sviatok, ochotne ukáže malú školu. Dnes sem chodí 109 žiakov, v časoch Alejhima ich bolo dvakrát viac. Hľadáme aspoň jeho fotografiu. V kronike či na stene. „Nijakú nemáme,“ povie starší pán a ťažko si vzdychne. Na ihrisku medzitým behajú asi desaťroční chlapci s loptou. Koľkí z nich sa asi tak vydajú v Alejhimových stopách?
Pátranie po príbuzných
Dostupný obraz Alejhimovej džihádistickej „kariéry“ mnohé objasňuje. Školy vyštudoval vďaka finančnej a materiálnej pomoci. Napokon, saudské a iné arabské organizácie rady podporujú peniazmi, jedlom a ošatením chudobných chlapcov aj v Kosove. Jeho medresa Alaud-Din (v preklade Sláva náboženstva) v Gjilane, ktorej študijný program schvaľuje oficiálna Islamská obec Kosova, pôsobí pod správou ministerstva školstva a údajne sa nachádza na prvom mieste v rebríčku „top 10“ verejných i súkromných škôl v krajine.
To je síce pekné, ale jej absolventom bol aj istý Ridvan Haqifi, v súčasnosti zrejme veliteľ Albáncov v ISIS. A ten chodil, podobne ako Alejhim, aj do miestnej mešity, v ktorej kázal radikálny, dnes odsúdený imám Zeqirja Qazimi. Stopy indoktrinácie sú teda očividné, začínajú sa tu, v Gjilane.
V roku 2014 kosovské inštitúcie zatvorili štrnásť radikálnych organizácií. V tom istom roku „vynikajúci žiak“ Alejhim, vtedy už mal 27 rokov, oznámil rodine, že získal štipendium, aby mohol študovať na známej káhirskej univerzite Al Azhar. Zobral manželku aj dve deti a odišiel z krajiny. Potom sa už neozval, jeho mlčanie vzbudilo podozrenie blízkych, či náhodou nebojuje v Sýrii. Zopár videí na youtube a fotografií na internete – to sú jediné stopy po ňom. Znepokojenie sa umocnilo, keď kosovské úrady teraz v máji na neho vydali medzinárodný zatykač. Podľa nového zákona môže Kosovo odsúdiť svojich občanov až na pätnásť rokov straty slobody, ak sa zúčastňujú na vojnách v zahraničí. Zatiaľ bolo podľa novely obvinených málo ľudí, Alejhimov prípad by bol asi precedens. Ak, pravda, ešte žije.
[/windowtext]
Učiteľ ukazuje na mape Kosova polohu dediny, kde sa nachádzame. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
V pol hodiny vzdialenom, takmer stotisícovom Gjilane žije Alejhimov chudobný otec. Máme jeho fotografiu. Taxikári záporne krútia hlavou, dedka nepoznajú. Podobne nepochodíme na polícii, kde s nami urobia zápis, pretože sme natáčali bez povolenia. Máme však šťastie. Starostom v tomto meste je môj „starý známy“ Lutfi Haziri, ktorý kedysi pôsobil v strane LDK, blízkej dnes už nežijúcemu umiernenému prezidentovi Ibrahimovi Rugovovi. Po vyhlásení nezávislosti Kosova v roku 2008 bol vicepremiérom. Robil som s ním vtedy väčší rozhovor, zaujala ho najmä Ľuborova spisovná albánčina. A skutočne, Haziri nás bez ohlásenia prijíma. Presnejšie, uvádza nás k nemu jeho zdvorilý tajomník, ktorý sa predstaví ako Tony. Podľa prízvuku Američan, v skutočnosti albánsky emigrant, čo žil v Kanade. Usadzuje nás za veľký stôl. Každá stolička je pokrytá vlajkou jednej z krajín, ktoré uznali Kosovo. Slovenská tam, pochopiteľne, nie je.
[/windowtext]
Dnes do školy chodí o polovicu menej detí ako v časoch Alejhima. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
„Rád by som vám pomohol v pátraní po otcovi Alejhima, no nemáme tu ani poriadnu matriku a evidenciu obyvateľstva,“ myká plecom starosta Haziri. Sľúbi, že urobí, čo je v jeho silách. To v preklade znamená, že otca džihádistu nenájdeme. Čosi také prozaické ako telefónny zoznam tu takisto nemajú. A nemajú tu ani vlastného operátora, donedávna nemali ani vlastnú medzinárodnú predvoľbu, iba srbskú – používali preto monackú.
Identifikovali ste džihádistov?
Sme ľahko deprimovaní, ale nevzdávame sa. V temnej nevykúrenej miestnosti na prízemí mestského úradu je iba jedna pozoruhodná vec: busta Adema Jashariho. Legendárneho veliteľa Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) už rok pred vojnou spoločne s piatimi desiatkami príbuzných včítane starých ľudí a malých detí vystrieľali po troch dňoch bojov na jeho farme v Prekaze špeciálne srbské policajné jednotky. Dnes je v susednom meste Skënderaj jeho socha v nadživotnej veľkosti. Dostrieľaný dom je pamätné miesto, kam chodia delegácie a školy. Nuž a letisko v Prištine nesie jeho meno.
A práve pri Jashariho buste si sadáme do kožených kresiel s päťdesiatnikom Muhametom Hysenim. Diplomovaný právnik, za vojny bojovník UÇK, sa stal teraz v apríli zástupcom okresného predsedu čohosi, čo znie krkolomne: referenčný mechanizmus s cieľom prevencie extrémizmu a identifikácie džihádistov. Na jeho čele stojí, pochopiteľne, starosta Haziri. V „mechanizme“ pôsobia aj imámovia, psychológovia, sociálni pracovníci či učitelia.
Zaujímajú nás výsledky. Identifikovali džihádistov? Podarilo sa im odhovoriť ich, prekaziť im plány odísť na Stredný východ?
Ibaže Hyseni je tak trochu tajnostkár. Buď nevie, alebo vie a konkrétne nepovie. Hovorí, že ich zaujímajú ľudia, ktorých ešte nemá v rukách polícia. Najmä mladí. „Mali sme stretnutia na školských riaditeľstvách. Každý učiteľ, ak uvidí na niektorom žiakovi náznaky radikalizácie, informuje školské riaditeľstvo. Zastavili sme tak mnohé prípady na začiatku,“ hovorí Hyseni. Spomína výraz „zastavenie infiltrácie“. Fajn, pozná však prípad Alejhima? Vraj iba z médií, o jeho otcovi nič nevie. Tvrdí, že v Gjilane, kde od apríla, odkedy „mechanizmus“ funguje, za extrémizmus ešte nikoho neodsúdili, nepôsobia už dnes nijakí nelegálni imámovia.
Zato v Prištine takí pôsobia. Podľa medializovaných informácií z polovice marca tam polícia zatkla Fatosa Rizvanolliho, blízkeho kolegu a donora najznámejšieho kosovského džihádistu Lavdrima Muhaxheriho. Okrem iného mal požičovne a umyvárne áut, predával aj „halal“ hamburgery. No najmä prevádzkoval súkromnú mešitu, mimo rámca kosovskej islamskej komunity.
Keď bieda vyhodí človeka zo správnej cesty
V hoteli v centre mesta, ktorý ešte pamätá časy socialistickej Juhoslávie, stretávame tajomníka rady islamskej obce v Gjilane Agima Hyseniho (48). Nižší akčný chlapík s očkami, ktoré všetko monitorujú, študoval islam v Saudskej Arábii. Aj on je členom „mechanizmu“ a ďakuje nám za všetko, čo robíme „v mene dobra“.
Imám Hyseni hovorí najprv o Kosove ako o mieste náboženskej tolerancie. To bolo. Mladých dnes na internete láka džihád, o tom niet pochýb.
„Vytvára sa tu základ pre nenávisť v tejto krajine. Všetko je na internete ľahko dostupné. Keď naši ľudia videli, čo sa deje v Sýrii, pobúrilo ich to,“ hovorí Hyseni a pokračuje: „A obyčajne tí, čo sú nezamestnaní, majú čas na sledovanie rôznych filmov, videí, strašných scén na sociálnych sieťach. V islame existujú určité pravidlá. Ľudia ich nepoznajú, ale chcú spoluvercom v Sýrii pomôcť, aj prostredníctvom násilia. Pokúšali sme sa tieto veci premyslieť, pochopiť, čo ľudí na džihád motivuje. Nenašli sme jeden faktor, je ich veľa. Čo viem, tak do Sýrie odtiaľto väčšinou odišli ľudia bez práce, časť z nich uvažovala, že bude mať z toho materiálny prospech, zarobia si. Niekedy bieda vyhodí človeka zo správnej cesty. Aj z mojej štvrte odišli ľudia do Iraku a Sýrie. Necítime sa za to vinní. Pretože my sme ich takto neučili. Veľmi dobre vieme, čo je to vojna, aké zlé veci prináša.“
[/windowtext]
Nedeľné popoludnie na ihrisku školy v Busavate. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
Znie to pekne, ibaže predchádzajúcim imámom v tej istej mešite, kde dnes káže Hyseni, bol už spomínaný, dnes uväznený Zeqirja Qazimi. Bol to on, kto na kázňach naverboval najmenej štrnásť ľudí, čo odišli bojovať na Stredný východ. A bol to on, kto v roku 2004 ako mladý vahhábista vtrhol do mešity, kde kázal umiernený imám Enver Rexhepi. Ten tam mal albánsku červenú vlajku s čiernym dvojhlavým orlom. To však fundamentalistom prekážalo, zobrazenie akejkoľvek živej bytosti je pre nich neprípustné. Qazimi albánsku vlajku – okrem iného symbol boja Kosova za nezávislosť – nemilosrdne strhol. A onedlho maskovaní muži imáma Rexhepiho uniesli a kruto v lese zbili. Vyšetrovanie k ničomu neviedlo. A práve za Qazimiho sa stalo mesto Gjilan, spoločne s Kaçanikom na macedónskej hranici, centrom indoktrinácie džihádom v Kosove. V povestných drevených domčekoch sa tu na utajených seansách stretávali so svojimi imámami mladí, v lesoch absolvovali bojovú prípravu.
Pýtam sa imáma Hyseniho priamo. Mal prípad džihádistu, ktorý chcel z Gjilanu odísť do ISIS? Ako ho riešil?
„Áno, pracovali sme na tom spoločne v našej komunite v mešite. Išlo o 20-ročného muža. Spolu s políciou a príbuznými sme dosiahli, že sa odvrátil od zlej cesty. Spočiatku som si myslel, že sa pokúšam o zmenu márne. Až neskôr som začal vnímať, že tento človek sa mi približuje; niečo hľadá, niečo chce. Hľadal celkom malú slobodu, aby sa mohol modliť tradičné islamské modlitby, a rodina mu to odopierala. Umožnili sme mu to. Chýbal mu poznatok, že môže byť moslimom bez toho, aby nenávidel iných. Vôbec, mladým džihádistom chýbajú základné vedomosti o islame,“ dodáva na záver imám Hyseni.
[/windowtext]
Typické prostredie kosovskej kaviarne s mešitou, kde sa šíria aj myšlienky radikálneho islamu. Foto – Andrej Bán
[windowtext]
Potom, pri asi piatej silnej káve, mám povie, že ak zabiješ jedného, akoby si zabil celé ľudstvo. A ak jedného zachrániš, akoby si zachránil celé ľudstvo. Vravím mu, že tieto slová poznám. Z filmu, ktorý on ešte nevidel. Volá sa Schindlerov zoznam.
Pri odchode z hotela v Gjilane, kde som bol naposledy v roku 2012, na súde s „naším“ drogovým dílerom Bakim Sadikim, mi imám vraví, aby som mu poslal odkaz na Spielbergov film. Alebo odkaz na tú časť Talmudu, kde sa myšlienka, ktorú doteraz považoval za súčasť islamu, nachádza. Usmejem sa.
[/windowtext]
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
