nedeľa

Izraelčanky si vyberajú život v osadách kvôli viere aj nižším účtom

Izrael nepatrí medzi práve bezpečné krajiny a v osadách je život ešte nebezpečnejší. Sú na ťažko chránených miestach, často ide o pár domov v otvorenom teréne či medzi palestínskymi dedinami, prístup útočníkov k nim je ľahší, lebo ich nemá kto zastaviť.

Osada Ariel. Foto – TASR/AP

Julia Gedlerová je diplomovaná detská zdravotná sestra, ktorá sa špecializuje na intervencie pri astmatických záchvatoch a iných stavoch dušnosti. Tento predmet učí aj budúce diplomované sestry na univerzite. Julia je dcéra Rusky a ukrajinského Žida. Žije v Izraeli 25 rokov, vždy volila ľavicu, židovské náboženstvo vníma skôr ako tradíciu a korene. Napriek tomu je Julia osadníčkou. Žije a učí v meste Ariel, ktoré je podľa medzinárodného spoločenstva ilegálnou osadou.

Pojem osada môže byť trochu mätúci. Z fotografií a televíznych záberov by sa mohlo zdať, že izraelské osady, v ktorých žije takmer pol milióna Židov (vrátane štvrtí vo východnom Jeruzaleme), sú akýmisi nerozvinutými sídliskami uprostred ničoho, kde ľudia žijú v karavanoch alebo unimobunkách. Áno, aj také sú, hlavne tie, čo sú ilegálne aj podľa izraelskej legislatívy. Ariel je však príjemné mestečko s 20-tisíc obyvateľmi s plnou občianskou vybavenosťou, dvomi priemyselnými parkmi a univerzitou s niekoľkými tisíckami študentov.

Inde by nevyžila

Julia tam žije preto, lebo nemá auto, v dohľadnom čase si naň nenašetrí a na univerzitu sa dovezie bicyklom za 15 minút. Za pekný byt platí asi o tisíc šekelov (zhruba 250 eur) nižšie nájomné, ako je v mestách asi 30 kilometrov od Ariela, vnútri Izraela. Nižšia je aj miestna daň (v Izraeli ide o tisícky šekelov ročne).

Pre bezdetnú ženu, ktorá po škaredom rozvode skončila s prázdnymi rukami a niekoľko tisícovým dlhom právnikovi, je život v Arieli do veľkej miery z núdze cnosť. „Žije tu veľa Rusov a dovolím si tvrdiť, že 90 percent z nich preto, lebo si to môžu dovoliť viac ako inde,“ vysvetľuje.  To, že býva na „zakázanom“ či dokonca „ukradnutom“ území, ju až tak netrápi. „Sestričky, ktoré pomáham vychovávať, budú slúžiť všetkým. Aj Židom, aj Arabom, aj deťom z palestínskych území.“

Idana, ktorá nechce zverejniť svoje priezvisko, prišla do Ariela v roku 1978, keď osada vznikla. S dvomi deťmi a manželom spávali v stane, neskôr v mobilnom dome postavenom na udupanej zemi. Vodu im vozila cisterna, elektrinu vyrábal večne sa kaziaci generátor. Neboli tam cesty, ani chodníky. Keď sa v čase zimných dažďov deti vracali z provizórnej školy, rozumej karavanu, kde sedeli na zemi a písali do zošitov, čo držali na kolenách, prišli občas bosé, lebo gumáky im zostali zapadnuté v blate. Idana bola v zime 1978 sedem mesiacov tehotná. Matka ju prišla prosiť, aby sa vrátila domov aspoň porodiť a trochu sa pozviechať a prečkať prvé týždne s novorodencom v normálnych podmienkach. Idana odmietla.

Vždy sme tu žili

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 82831 z vás dostáva správy e-mailom