Izraelčanky si vyberajú život v osadách kvôli viere aj nižším účtom

Julia Gedlerová je diplomovaná detská zdravotná sestra, ktorá sa špecializuje na intervencie pri astmatických záchvatoch a iných stavoch dušnosti. Tento predmet učí aj budúce diplomované sestry na univerzite. Julia je dcéra Rusky a ukrajinského Žida. Žije v Izraeli 25 rokov, vždy volila ľavicu, židovské náboženstvo vníma skôr ako tradíciu a korene. Napriek tomu je Julia osadníčkou. Žije a učí v meste Ariel, ktoré je podľa medzinárodného spoločenstva ilegálnou osadou.

Pojem osada môže byť trochu mätúci. Z fotografií a televíznych záberov by sa mohlo zdať, že izraelské osady, v ktorých žije takmer pol milióna Židov (vrátane štvrtí vo východnom Jeruzaleme), sú akýmisi nerozvinutými sídliskami uprostred ničoho, kde ľudia žijú v karavanoch alebo unimobunkách. Áno, aj také sú, hlavne tie, čo sú ilegálne aj podľa izraelskej legislatívy. Ariel je však príjemné mestečko s 20-tisíc obyvateľmi s plnou občianskou vybavenosťou, dvomi priemyselnými parkmi a univerzitou s niekoľkými tisíckami študentov.

Inde by nevyžila

Julia tam žije preto, lebo nemá auto, v dohľadnom čase si naň nenašetrí a na univerzitu sa dovezie bicyklom za 15 minút. Za pekný byt platí asi o tisíc šekelov (zhruba 250 eur) nižšie nájomné, ako je v mestách asi 30 kilometrov od Ariela, vnútri Izraela. Nižšia je aj miestna daň (v Izraeli ide o tisícky šekelov ročne).

Pre bezdetnú ženu, ktorá po škaredom rozvode skončila s prázdnymi rukami a niekoľko tisícovým dlhom právnikovi, je život v Arieli do veľkej miery z núdze cnosť. „Žije tu veľa Rusov a dovolím si tvrdiť, že 90 percent z nich preto, lebo si to môžu dovoliť viac ako inde,“ vysvetľuje.  To, že býva na „zakázanom“ či dokonca „ukradnutom“ území, ju až tak netrápi. „Sestričky, ktoré pomáham vychovávať, budú slúžiť všetkým. Aj Židom, aj Arabom, aj deťom z palestínskych území.“

Idana, ktorá nechce zverejniť svoje priezvisko, prišla do Ariela v roku 1978, keď osada vznikla. S dvomi deťmi a manželom spávali v stane, neskôr v mobilnom dome postavenom na udupanej zemi. Vodu im vozila cisterna, elektrinu vyrábal večne sa kaziaci generátor. Neboli tam cesty, ani chodníky. Keď sa v čase zimných dažďov deti vracali z provizórnej školy, rozumej karavanu, kde sedeli na zemi a písali do zošitov, čo držali na kolenách, prišli občas bosé, lebo gumáky im zostali zapadnuté v blate. Idana bola v zime 1978 sedem mesiacov tehotná. Matka ju prišla prosiť, aby sa vrátila domov aspoň porodiť a trochu sa pozviechať a prečkať prvé týždne s novorodencom v normálnych podmienkach. Idana odmietla.

Vždy sme tu žili

Až keď sa po dlhých mesiacoch osadníckym lídrom podarilo vládu presvedčiť , že Ariel má strategický význam, lebo leží na ceste z Jordánska, po ktorej by mohli arabské armády podniknúť útok na Izrael, začalo sa tam investovať a aj podporovať nových obyvateľov napríklad zvýhodnenými hypotékami.

Idana si na rozdiel od Julie život v osade vysnívala. Ona presvedčila svojho manžela, aby sa vzdali skromného, ale v zásade pohodlného a bezpečného života v izraelskom meste Bnei Brak známom  svojou ortodoxnou populáciou. „Som šiesta generácia mojej rodiny v Izraeli, predtým v Palestíne, tam, kde je Ariel, Židia žili tisícročia, mimochodom po boku s Arabmi,“ hovorí. Dnes má 64 rokov, spolu sedem detí, tri z nich žijú s rodinami v osadách, jedna z dcér žije v USA a pracuje pre proosadníckeho lobistu.

Idana je pobožná, verí v zasľúbenú zem a hovorí, že kompromisy sa nevyplácajú. Jej sestra žila v osade Necarim v pásme Gazy. V roku 2005 ich odtiaľ vysťahovali. Ešte stále nemajú poriadne bývanie, hoci vláda im sľúbila pomoc. Nepodarilo sa dosiahnuť ani to, aby Gaza nepredstavovala bezpečnostné riziko. Po odchode Izraelčanov pásmo ovládol Hamas.

Idana a mnohé iné osadníčky sa pri obrane osád neboja ísť nielen do slovnej, ale ani fyzickej konfrontácie. Kým bol Ariel v „primitívnom“ štádiu, spávala so zbraňou pri posteli, zúčastnila sa viacerých pomerne ostrých potýčok pri demonštráciách. „Nikdy by som však neposielala mužov z mojej rodiny, aby išli Arabom ničiť majetok, ako to robia niektorí osadníci. Je to zbytočná provokácia. Mali by sme všetci pochopiť, že my odtiaľto neodídeme a budeme musieť spolu žiť,“ vysvetľuje. Je to žena líderských kvalít, hoci vyrástla v prostredí, kde sa od dievčat a žien očakáva skôr pokora a poslušnosť.

„Hoci ľudia majú pocit, že medzi pobožnými Židmi je žena vždy pasívna a mimo verejného života, v prípade osadníkov to neplatí. V mojej knihe, ktorá vyšla v Spojených štátoch, popisujem celkom iné situácie. Strávila som veľa času rozhovormi s pomerne radikálnymi ženami. A to nielen teoreticky či deklaratívne. Sú napríklad osadníčky, čo si pridŕžajú malé deti na boku a druhou rukou sácajú vojakov alebo policajtov pri likvidácii osád alebo pri demonštráciách. Prísne vzaté, je to okrem toho, že vystavujú svoje deti riziku zranenia a citovo vydierajú verejnosť aj vojakov, čo zasahujú, aj zásadné porušenie pravidla, že ortodoxná žena sa nemá dotýkať cudzieho muža. Je veľmi zaujímavé, ako si vedia osadnícki aj náboženskí  lídri zracionalizovať tento priestupok, ako ho vedia ignorovať  s tým, že ide o akýsi vyšší princíp,“ hovorí izraelská politologička Lihi Ben Šitritová, ktorá sa venuje napríklad aj fenoménu arabských žien podporujúcich militantov.

Osadníčky ako terče

Izrael nepatrí medzi práve bezpečné krajiny a v osadách je život ešte nebezpečnejší. Sú na ťažko chránených miestach, často ide o pár domov v otvorenom teréne či medzi palestínskymi dedinami, prístup útočníkov k nim je ľahší, lebo ich nemá kto zastaviť.

Za niekoľko desaťročí osadníctva sa stalo množstvo prípadov, keď palestínski teroristi zabili osadníčky alebo ich deti buď v ich domovoch, alebo na ceste domov. Minulý rok Izrael hlboko zasiahol príbeh 38-ročnej Dafny Meirovej, ktorú v jej dome v osade Otniel pred očami troch z jej šiestich detí (z toho dvoch adoptovaných) pobodal 16-ročný palestínsky mladík a spôsobil jej smrteľné zranenia. Žena bránila svojím telom deti, bojovala do poslednej chvíle. Útočník, ktorý dostal doživotie, priznal, že dom Meirovcov dlhšie pozoroval a vybral sa tam, keď videl, že otec rodiny odišiel na aute. Za dôvod útoku označil to, že sa mu nepáčilo, ako sa izraelskí vojaci správali k mladej Palestínčanke.

V Otnieli sa stalo niekoľko teroristických útokov, ale ani táto vražda neodradila nové rodiny, aby sa prisťahovali do osady. Minulý rok sa tiež mnoho rodičov v osadách rozhodlo dať svojim čerstvo narodeným dcéram meno Dafna.