A čo si urobil ty s odkazom Charty 77?
Charta aj po štyridsiatich rokoch dáva návod, ako nútiť štát robiť to, čo deklaruje a nie vždy dodržiava.
Autor je ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime
Tí, ktorým sa nepáči, kam krajina a ich osudy smerujú, majú v súčasnosti na rozdiel od zimy 1976-77, keď sa sformovala Charta 77, veľa možností, ako sa s tým vyrovnať.
Môžu sa vyventilovať krčmovými rečami. Väčšina tak robí podobne ako v minulosti. Dnes akurát oveľa hlasnejšie, lebo sa už nemusia obávať postihu zo strany diktatúry.
Môžu voliť nohami a slobodne odísť z domova hľadať svoje šťastie v lepšie spravovaných, bohatších a slobodnejších krajinách. Takmer päť percent Slovákov (280-tisíc) tak za posledných 15 rokov urobilo a zatiaľ sa nevrátilo, a ani tak podľa všetkého väčšina z nich neplánuje. Je to viac než dvakrát toľko ľudí, ako zo Slovenska emigrovalo počas celej štyridsaťročnej vlády komunistov.
Môžu sa politicky angažovať v politických stranách od miestnej až po celoštátnu úroveň. Počet existujúcich a vznikajúcich strán mylne naznačuje, že záujem o veci verejné je u nás značne rozšírený. No nízka volebná účasť svedčí o opaku. Zároveň môže však vypovedať o rozsahu vnútornej emigrácie vytesňujúcej politiku a správu vecí verejných z bežného života, tak populárnej za čias minulých.
No a v neposlednom rade sa ľudia môžu občiansky angažovať a organizovať v správe vecí verejných. Táto možnosť v normalizačnom Československu hádam s výnimkou tajnej cirkvi nebola do vzniku Charty praktizovaná.
Mohlo by sa zdať, že Charta je historický fenomén doby. Síce prispela k pádu komunizmu v Československu, ale stačí si ju pripomínať pri okrúhlych výročiach stĺpčekom v novinách, prípadne pri ďalšom úmrtí jej kľúčovej postavy.
Opak je pravdou. Zo všetkých dejinných udalostí, na ktoré môžeme byť hrdí, je to práve Charta, ktorá dáva návod, ako sa nielen vyrovnať, ale aj ako riešiť nespokojnosť so smerovaním našej vlasti a životov.
Nie sme vo vojne a hrdinstvo vo forme atentátu na Heydricha alebo SNP nie je aktuálne. Ani spolupatričnosť a súdržnosť spoločnosti z Augusta 68 či Novembra 89 nedávajú praktický návod, ako nasmerovať vývoj spoločnosti.
Práve Charta 77 aj po štyridsiatich rokoch taký návod dáva. Sila Charty spočívala práve v jej naoko minimalistických nárokoch. Jej približne 2000 signatárov zastupujúcich hádam všetky povolania a pozadia chcelo len, aby štát dodržiaval to, k čomu sa na poli ľudských práv zaviazal.
Chartistický recept pre súčasnosť proti podľahnutiu dezilúziám, bezvýchodiskovosti a hnevu je rovnaký. Akurát na rozdiel od normalizačnej reality žijeme napriek všetkému v demokracii a slobode, a tak musíme žiadať oveľa viac než len dodržiavanie ľudských práv a slobôd. Neustále a neochvejne upozorňovať a nútiť štát na všetkých jeho úrovniach od miestnej až po celonárodnú robiť to, čo deklaruje v zákonoch a pri ich uplatňovaní nie vždy dodržiava. Tento recept nás nabáda nielen k väčším nárokom na štát, ale aj na nás samých.
Za uvedené aktivity v súčasnosti prevažne hrozí nanajvýš označenie za člena kaviarne, pravdoláskára či slniečkara. Ale to ste potom v dobrej spoločnosti stroskotancov a samozvancov, ako v prvej reakcii režimu na Chartu z 12. 1. 1977 častovalo chartistov Rudé právo.
Historicky podkutý pochybovač by mohol tvrdiť, že na Chartu nemôžeme byť na Slovensku hrdí. Veď chartistov a ich podporovateľov bolo u nás neveľa. Do Novembra 89 žiaden Slovák nebol jedným z tridsiatich piatich hovorcov Charty. A Charta sa ani v jednom zo stoviek oficiálnych dokumentov nevenovala Slovensku.
No aj nemecká protinacistická skupina Biela ruža mala len šesť hlavných členov a pár desiatok podporovateľov. A napriek tomu patrí Biela ruža k základným kameňom historickej pamäti nemeckého protinacistického odporu. Lebo v prítomnosti nejde ani tak o minulé počty, ako skôr o to, čo s ich odkazom urobíme.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
