K Oscarom bolo Slovensko blízko, teraz sa chystajú filmy podľa úspešných kníh
Niekoľkým novým slovenským filmom a dokumentom sa podarilo zaujať v zahraničí a dôvody k optimizmu sú aj v roku 2017.
Niekedy je užitočné bilancovať prešľapy, spomínať na najhoršie a pripomínať zúfalé. V tomto zmysle poteší, že slovenský film bol v roku 2016 pozadu za českým.
Kým Česi sa vlani blysli odpadovým muzikálom Decibely lásky s hudbou Michala Davida a Filip Renč pustil do kín príbeh Lídy Baarovej so slávnou scénou ohnivého súloženia herečky a nacistu pred kozubom, slovenský film nepriniesol nič výrazne zlé. Radovať sa však môžeme z viacerých úspechov.
Minimálne jeden z nich je možné nazvať historickým. Tento mesiac vyhlásia nominácie na Oscary a slovenská Eva Nová medzi nimi nebude, chýba medzi desiatkou favoritov v shortliste. Aspoň šanca tu však bola, akokoľvek teoretická.
Hoci mal hraný debut Marka Škopa premiéru už predvlani, zahraničné festivaly a médiá oň stále javia záujem. The Hollywood Reporter vyzdvihol bravúrny výkon Emílie Vášáryovej, ktorú prirovnal k Meryl Streepovej. Iný významný časopis The Variety uverejnil oscarové predpovede, podľa ktorých Eva Nová „bola v hre“ pri nomináciách na najlepší zahraničný film.
Slovenskí tvorcovia to videli od začiatku realisticky a nemali žiaden problém priznať si, že nie je šanca v tohtoročnej konkurencii výnimočných titulov, faktom však je, že v širšom okruhu sa o Eve Novej v zámorí naozaj hovorilo. Nikdy v ére samostatnosti sme k Oscarom nemali bližšie.
Podobne nečakane bodovala v zahraničí Hřebejkova Učiteľka.
Doma sa dal tento úspech pochopiť. Príbeh z éry normalizácie zarezonoval, lebo zabrnkal na traumy niekoľkých generácií divákov z komunistických učiteliek, trailer sa stal virálom na internete, potom prišla šuškačka po premiére a rekordná sledovanosť tejto snímky v televízii. Málokto však čakal, že trochu škrobená divadelná dráma dokáže zaujať aj v zahraničí, najmä mimo postsocialistických krajín, kde jej téme nemusia porozumieť.
V skutočnosti sa stal opak – film doteraz premietlo viac ako 15 festivalov, vysielacie práva sa predali do 25 krajín vrátane Japonska, na jar čaká Učiteľku premiéra v širšej americkej distribúcii v kinách aj na digitálnych nosičoch. Jan Hřebejk je, samozrejme, český filmár, snímka sa však nakrúcala v Bratislave, v slovenčine a s našimi hercami.
V apríli sa konala bilančná prehliadka Týždeň slovenského filmu Slovenský film 2015. Naše filmy hodnotila s optimizmom a väčšina z toho platí i o ďalšom roku. Situácia sa dlhodobo obracia k lepšiemu. V radoch tvorcov dochádza ku generačnej obmene, výrazne sa zlepšila podpora od inštitúcií.
Filmov jednak vzniká viac, celkovo sú kvalitnejšie aj žánrovo pestrejšie. Nie vždy na to pritom treba veľký objem peňazí. Príjemným prekvapením minulého roku bola road-movie Stanko nakrútená za 100 tisíc eur. Škoda, že program Minimal Audiovizuálneho fondu na podporu nízkorozpočtových projektov je zrušený.
Dôkaz, že domáce kinematografické prostredie sa pomaly štandardizuje, prišiel vlani na jar. Noirovú detektívku Červený kapitán podľa rovnomennej knihy Dominika Dána nakrútil za 2,3 milióna eur Michal Kollár.
Na konte mal hneď niekoľko rekordov. Bol to najvýpravnejší, produkčne najnáročnejší a od čias Jánošíka najdrahší slovenský film s najväčším počtom vizuálnych efektov. Tie na plátne presvedčivo vykúzlili atmosféru Bratislavy v prelomovom období na začiatku 90. rokov, keď sa odohráva temný prípad detektíva Krausza.
Nešlo o to, že sa niekto chce priživiť na knihe. Filmári nám ponúkli uveriteľnú „ušpinenú“ žánrovku, ktorú v kinách za prvý víkend navštívilo 36-tisíc ľudí.
Nebola to náhoda. Snímka bola na domáce pomery až výnimočne producentsky premyslená. Tvorcovia už od začiatku počítali s distribúciou v Poľsku a Česku, na tamojšom trhu vydali Dánov román. Scenár vyvíjali v kontakte so svetovým filmom na zahraničných workshopoch.
Až potom, keď mali niečo hmatateľné v ruke, žiadali o podporu inštitúcie na Slovensku. Jednoducho, išli na vec úplne inak, než doteraz išli filmári, ktorým scenár napíšu kamaráti bez toho, aby to s niekým konzultovali, a potom len čakajú peniaze z Audiovizuálneho fondu, ktorý ich projekt podporí či pochová.
Červený kapitán odkazuje: Bola to zbytočná paranoja
Okrem filmov, ktoré vedia od začiatku, čo komu chcú povedať, vyskytli sa aj opačné prípady. Filmy, ktoré nemajú čo povedať nikomu a nevedia obhájiť, načo vôbec vznikli.
Zlým snom, v ktorom sa späť vrátilo všetko to, o čom sme si mysleli, že domáci film prekonal, bol hraný debut 67-ročného Ondreja Šulaja Agáva. Clivý klavír so sláčikmi, očarenie vidiekom a malomestom, malé verzus veľké dejiny, poetika zaváraninových fliaš, hláškujúce figúrky a Milan Lasica ako glosujúci rozprávač… Nemusíme hovoriť o vyslovenom nepodarku, ale bol to odťažitý, zbytočný a zastaraný film.
Zostáva iba dúfať, že Agáva či Zázračný nos, podobne bezútešný pokus Stanislava Párnického o rozprávku, sú labuťou piesňou nultých rokov. Tej partizánskej éry, keď filmy išli do kín po dlhom produkčnom trápení a najmä preto, že ich bolo trápne nedokončiť.
Je to už pravidlom, že lepšie ako hraným filmom sa darí u nás dokumentom. V Rotterdame mala premiéru experimentálna road-movie Martina Kollára 5. október. Na festivale v Amsterdame s nálepkou „dokumentaristické Cannes“ súťažil Hotel Sunrise Márie Rumanovej. O tejto talentovanej filmárke ešte budeme počuť.
Dobrý rok mal Robert Kirchhoff. S Filipom Remundom dokončil trojportrét džezmenov Para nad riekou, v Jihlave odpremiéroval Dieru v hlave, výnimočný dokument o holokauste Rómov. Zaobišiel sa bez hovoriacich hláv, archívov, nechcel v ňom moralizovať a na nikoho apelovať. Je to tichý, až meditatívny film o zabúdaní.
Celkom iný holokaust, než čakáte
Búrlivú debatu vyvolal pred koncom roka Miro Remo. Najprv s filmom Cooltúra, ktorý nešiel pre nesúhlas respondentov do kina a televízie, premietal sa alternatívne študentom na školách a vzápätí unikol na internet. Potom s filmom Richard Müller: Nespoznaný, ktorého vznik poznačili neprehľadné ťahanice s manažérmi speváka.
Okrem Zuzany Piussi asi žiaden dokumentarista nevyvolal na Slovensku takú silnú debatu, že prenikol až na stránky bulváru. To je dobré, dokument je totiž na to, aby vzbudil debatu. Rýchlo sa však ukázalo, že tá má svoje limity.
Sociálne siete chrlili rozhorčené statusy užívateľov s minimálnym povedomím o filmovej forme a dokumentaristickej etike. Prevládali čierno-biele, veľmi hrubé názorové protiklady. Mladý filmár bol buď „zakázaná obeť cenzúry“, alebo „trápny pozér, ktorý sa na cenzúru len hrá“.
V skutočnosti citlivý a vrstevnatý portrét speváka kolísal medzi výkladom „filmári-hyeny zneužili legendu“, alebo „šoubiznis zneužíva speváka“. Nehovoriac o tom, že nie každý, kto mal na ne názor, tieto filmy videl, alebo bol od nich schopný odfiltrovať nie vhodné očakávania (autorský film nie je monografia).
Prečo je to dôležité spomínať? Pretože to dosť nešťastne nastavuje, čo máme od kritického dokumentu očakávať.
Aby sme sa o niekoľko desaťročí nečudovali, čo za filmy nám to z dneška zostali. Prečo máme také množstvo dokumentov o Rómoch a bezdomovcoch na okraji spoločnosti a len málo odvážnych a kritických pohľadov na ich pravý protipól. Teda ľudí na výslní – politikov, oligarchov, spevákov či celebrity.
Aké slovenské filmy uvidíme v roku 2017
Maroš Kramár má, ale aj nemá byť Vladimírom Mečiarom, Ján Greššo hrá a nehrá Michala Kováča, Milan Ondrík nestvárnil Ivana Lexu, ale nemenovaného šéfa tajnej služby.
Únos Marianny Čengel-Solčanskej bude pravdepodobne najdiskutovanejší slovenský film roka 2017, ale to, čo chce, si nedovolí povedať naplno. Politika nepustí. Na Slovensku stále platia Mečiarove amnestie a prezidentovho syna do Rakúska v roku 1996 oficiálne nezavliekla SIS. Scenár sa „inšpiruje skutočnými udalosťami“.
Prvý teaser zverejnili tvorcovia na počesť Michala Kováča v deň jeho úmrtia. Začiatkom marca, keď temný príbeh príde do kín, uvidíme, ako ho zvládla autorka rozprávok a historizujúcej fikcie (Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Láska na vlásku).
V polovici marca má premiéru Piata loď podľa úspešného románu spisovateľky Moniky Kompaníkovej. Režisérka Iveta Grófová sľubuje snímku pre dospelých aj pre deti, titulnú pesničku zložila Katarzia. Mohol by to byť jeden z „artových“ filmov roka.
Ešte predtým uvidíme ďalší príbeh podľa knihy úspešnej autorky Evity Urbaníkovej v romantickej komédii Všetko alebo nič. Príbeh tridsiatničiek a gaya hľadajúcich pravú lásku, nakrútila Marta Ferencová.
V januári príde do kín unikát: domáci celovečerný animák pre rodiny. Lichožrúti českej animátorky Galiny Miklínovej sľubujú riešenie záhady, „prečo žiadne ponožky nikdy nemajú pár“. Slovensko má v koprodukcii menšinový podiel.
Posledná známa premiéra z prvej polovice roka je Cuky Luky Film. Petra Polnišová a Zuzana Šebová využili postavičky z televíznej šou Kredenc. Novodobé zlatokopky cestujú po Slovensku a komentujú, čo vidia. „Cuky Luky sú fenomén doby, odrážajú realitu konzumného života a plytkosť každodenných hodnôt. Chceme na to upozorniť hravou, nevtieravou a hlavne humornou formou,“ sľubuje distribútor.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
