Denník N

Úradníčka na ministerstve vnútra: Kaliňák by mal odstúpiť, je toho už príliš

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Monika Filipová je šéfkou odboru na ministerstve vnútra. Pracuje tam už štyri roky. Opisuje, prečo je z práce pre štát frustrovaná, aké sú na ministerstve vzťahy a ako vníma Zuzanu Hlávkovú.

Prečo mladý človek so zahraničnou školou, ktorý by mohol pracovať v súkromnom sektore alebo v zahraničí, začne pracovať pre štát?

Toto sa ma pýta každý. Táto práca ma baví, vidím v nej zmysel. Aj počas školy som tušila, že verejná správa bude niečo pre mňa. Študovala som právo aj sinológiu, v zahraničí som študovala diplomaciu. Vyskúšala som súkromný sektor aj taiwanské zastupiteľstvo u nás. Ale keď pracujem pre štát, mám pocit užitočnosti. Nevnímam to tak, že pracujem pre šéfa, ale pre ľudí a im sa snažím pomáhať. Na odbore, kde pracujem, som často v kontakte s ľuďmi z regiónov a zo samosprávy. Radím im a snažím sa ich prepojiť na miesta, kde sa môžu vyriešiť ich problémy.

V týždenníku .týždeň ste zverejnili otvorený list na podporu štátnych úradníkov. Aké ste mali reakcie?

Kolegovia, ktorých poznám, mi napísali a poďakovali mi. Niektorí ma chválili, že aj oni to tak vidia. Je veľmi náročné pracovať v tomto prostredí, pri všetkých kauzách, ale my v našej práci vidíme zmysel, máme ju radi a snažíme sa ju robiť čo najlepšie. Z ministerstva vnútra sa mi ozvali asi len traja alebo štyria ľudia. Ale bolo to pozitívne.

A nadriadení?

Nemám od nich žiadnu reakciu. Absolútne nič. Neviem, či to nevideli, alebo to nebrali ako podstatnú vec.

List začínate tým, že ho píšete z frustrácie, sklamania a zúfalstva. Ste frustrovaná?

Veľmi. Ale nepísala som to, aby som sa vyventilovala. Chcela som podporiť ľudí ako ja. Viem, že frustráciu musím prekonať, a možno toto je jeden zo spôsobov.

Z čoho ste frustrovaná?

Skúsim príklad: venujem sa samospráve. Veľká časť mojej práce je vysvetľovanie zákonov – to je bežná práca. A popritom sme gestorom zákonov, ktoré sa nás týkajú. Niektoré sú z roku 1990, sú dosť zastarané. Treba tam zmeny. Ale napriek tomu to nie je prioritou a neviem, kedy sa to ňou stane. Za štyri roky som sa u môjho šéfa viackrát snažila pretlačiť niektoré zmeny v zákonoch. Alebo aspoň zorganizovať seminár, kde by sme si aj so starostami niektoré veci vysvetlili. Doteraz sa mi to nepodarilo.

Prečo?

Nie je to priorita. Minulý rok sme žili predsedníctvom, niektoré veci sme odsúvali. Ale ani predtým, ani teraz nevidím, že by to v dohľadnom čase mala byť priorita. S týmto bojujú viaceré odbory. Nechcú len vysvetľovať zákony, ale aj iniciovať zlepšenia. Nemusí  ísť o obrovskú reformu, hovoríme skôr o menších zmenách, ktoré by v praxi ľuďom pomohli. Myslela som si, že keď ste vedúcou odboru, tak už viete veci ovplyvniť. Ale nefunguje to tak.

A ako to funguje?

U nás rozhodne najvyšší, čo je priorita, a urobí sa to tak, ako povie. Chýba mi aspoň diskusia medzi riaditeľmi. Máme vynikajúcich riaditeľov, ktorí ovládajú agendu, majú dlhoročné skúsenosti, ale nik s nimi nediskutuje. Som frustrovaná, že tam len hasím problémy alebo vykonávam niečo podľa pokynov.

Monika Filipová (32)

Od mája minulého roku je riaditeľkou odboru miestnej štátnej správy, samosprávy a zahraničných vzťahov na ministerstve vnútra. Od roku 2013 bola vedúcou oddelenia územnej samosprávy a zahraničných vzťahov na ministerstve. Na ministerstve pracovala aj v roku 2012 na sekcii verejnej správy.

V roku 2012 niekoľko mesiacov pracovala v Taipejskej reprezentačnej kancelárii v Bratislave.

Vyštudovala právo na Univerzite Komenského v Bratislave, popritom aj čínsky jazyk a medzikultúrnu komunikáciu na tej istej univerzite. Na Taiwane vyštudovala medzinárodné vzťahy na fakulte diplomacie. Od roku 2012 robí externe doktorát na Filozofickej fakulte, katedre východoázijských štúdií, Univerzite Komenského.

Komunikujete s ministrom Robertom Kaliňákom?

Niektorí vyvolení riaditelia sa k nemu dostanú, ale ja som sa s ním za štyri roky nestretla ani raz. Nebol na to dôvod. Komunikujem so štátnymi tajomníkmi. Zabezpečujeme aj cezhraničnú spoluprácu s okolitými krajinami – štátny tajomník predsedá medzivládnym komisiám a ja som ich tajomníčkou.

Prečo ste si vybrali ministerstvo vnútra?

Kým som sa niekam dostala, bola som asi na pätnástich pohovoroch. Skúšala som úrad vlády, lebo tam bola legislatíva a európske právo. Skúšala som aj rôzne odbory na ministerstve vnútra, aj opakovane. Bola to skôr náhoda, že som sa dostala sem. K samospráve mám špecifický vzťah – som z malej obce, otec bol poslancom v obecnom zastupiteľstve asi 30 rokov. Politiku som mala doma.

Robert Kaliňák je po kauze Bašternák najviac medializovaným ministrom, viacerí ho vyzývajú na odchod. Ako vnímate, že pracujete pod takýmto ministrom? Vplýva to na vašu prácu?

Má to na mňa veľký dosah. Bol to aj jeden z dôvodov, prečo som napísala ten list. Už som sa extrémne hanbila.

Za čo?

Za to, že si ľudia zvonka myslia, že sme všetci toho súčasťou. Aj Zuzka Hlávková v jednom texte povedala, že robiť pre ministra Lajčáka stále nie je ako pracovať pre Kaliňáka. To už bol pre mňa vrchol. Mala som morálnu dilemu, čo robiť. Nikdy som ho nevnímala ako niekoho, pre koho priamo pracujem, keďže väčšinu svojej agendy vykonávam pre ľudí. Dostávali sme od neho príkazy, ale nebolo to priamo. Aj mnohí priatelia, ktorí robia v súkromnom sektore, ma kritizovali.

Čo vám vyčítali?

Hovorili mi, že chápu, že tam robím, ale nerozumejú, ako môžem robiť pre takého šéfa. Snažila som sa im vysvetliť, že to nevnímam tak, že robím pre Kaliňáka, ale že robím pre ľudí. Snažím sa im zlepšovať situáciu. Ale túto kauzu som už aj ja zle znášala. Nielen z pohľadu, že je šéf rezortu, kde pracujem, ale aj ako občianka. Bolo to pre mňa náročné, že máme takého ministra na jednom z najdôležitejších ministerstiev a nevie vyvodiť politickú zodpovednosť alebo to vysvetliť. Bolo to pre mňa ťažké obdobie. Teraz sa viac hanbím za to, kde pracujem. Doteraz som to neriešila, robila som prácu najlepšie, ako som vedela. Brala som to tak, že kým nebudem musieť prekročiť svoje morálne hodnoty, nie je to problém a budem tam pracovať. Ale potom, čo sa teraz deje, mám problém vysvetliť, prečo sa nezbalím a neodídem.

Čo vás presvedčilo, že ste neodišli?

Nič ma nepresvedčilo. O tom, že odídem, uvažujem každý deň. Ale nie je to len pre ministra, ale aj pre manažment a to, že nemôžem nič zmeniť. Pracovala som tam už pred voľbami a mala som pocit, že všetko stojí. Rok pred voľbami sa nič nerobí, lebo budú voľby a nemôžeme vyrobiť žiadny problém. Prišli voľby, zostavovala sa vláda – to boli ďalšie štyri mesiace. Potom prišlo predsedníctvo. Ani nevidím možnosti, že by som mohla niečo meniť. A nechcem tri roky sedieť a vysvetľovať ľuďom zákony a hasiť problémy. Chcela by som robiť aj niečo konštruktívne. Druhá vec je minister a jeho pozadie a kauzy. Ale aj keby som odišla, vidím zmysel robiť pre štát, našla som sa v tom a veľmi ma to baví. Odchod by ma veľmi mrzel.

Mal by Robert Kaliňák odstúpiť?

Mal, bolo toho už príliš veľa.

Ako si vysvetľujete, že je stále minister?

Asi je príliš dôležitý na to, aby ho prinútili odísť, a sám zjavne neodstúpi. Ale spôsobuje len to, že ľudia, ktorí dúfali, že tu je spravodlivosť a funguje tu vyvodenie zodpovednosti, strácajú nádej a dôveru. Ľudia sú extrémne frustrovaní. Majú pocit, že sa tu už môže udiať všetko. Nik nevyvodí zodpovednosť, žiadne vyšetrovanie sa nedokončí. Pred voľbami tu boli kauzy každý deň, nestíhali sme to ani sledovať. Prišla kauza, tri dni sa o tom hovorilo a potom sa odhalila ďalšia. Ľudia to už berú ako normálnu vec.

Zmenila sa po kauze Bašternák nálada na ministerstve?

Komunikácia medzi sekciami je náročná a ľudia si nedôverujú. Aj ja si dávam pozor, s kým sa o tom rozprávam. Medzi mojimi najbližšími spolupracovníkmi sme z toho boli veľmi frustrovaní a hanbili sme sa za to. Čakali sme, že minister odstúpi, alebo to niekto vysvetlí. Na ministerstve bolo napätie, ale viac to bolo cítiť po voľbách, lebo boli prekvapivé výsledky. Keď sa zverejnila kauza Bašternák  ľudia sa mali o čom pri káve rozprávať, možno čakali, či odstúpi, alebo nie a či to ovplyvní ľudí na sekcii, či riaditeľov. Ale nebolo to tak cítiť ako tesne po voľbách.

Hovoríte o svojom šéfovi, že by mal odstúpiť. Čo sa podľa vás stane, keď si to na ministerstve prečítajú? Nebojíte sa reakcie?

Nepovedala by som, že sa bojím. Asi to bude náročnejšie ustáť. Predpokladám, že sa so mnou budú chcieť porozprávať. Ale nemám sa čoho báť, stratiť môžem len prácu. Na druhej strane chápem ľudí, ktorí sa nevyjadrujú, lebo majú hypotéky, rodinu. Ja som v slobodnej situácii, ešte môžem povedať, čo si myslím, a preto to robím. Po otvorenom liste som mala pocit, že sa ma niektorí kolegovia stránia a nechcú, aby ma s nimi spájali. Možno sa to po tomto rozhovore ešte zhorší a budú sa mi vyhýbať.

Čiže čo sa môže s vami teraz diať? 

Nemyslím si, že ma vyhodia, možno budem ako riaditeľka persona non grata. Ak by som mala podriadeného, ktorý ma otvorene skritizuje, neviem, či by som mu vedela dôverovať. Chápem hierarchiu aj lojalitu, ale keď už je systém v takom zlom stave a tak ťažko sa tam pracuje a nevypočujú nás, čo mám robiť. Vnímam to tak, že pracujem pre ľudí a vnímajú to tak viacerí kolegovia. Ale neviem, čo sa mi stane.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Diskusia o štátnych úradníkoch sa začala zverejnením informácií o akciách ministerstva zahraničných vecí. Ako ste vnímali informácie od Zuzany Hlávkovej?

Je veľmi odvážne, že s tým vyšla. Takto by to malo fungovať. Na druhej strane viem pochopiť aj ľudí, ktorí sa k nej nepripojili. Robili svoju prácu. Nemôžem povedať, že som bola extrémne prekvapená. Verejné obstarávanie je kliatba. Najmä odkedy sme zaviedli elektronické trhovisko. Nemám s tým dobré skúsenosti a dosť nám to sťažilo prácu. Nemám pocit, že je spravodlivé, lebo sa tam nehľadí na kvalitu a je to veľmi komplikované. Mali sme napríklad problémy s tlmočníkmi. Pred zavedením elektronického trhoviska sme robili prieskum trhu a oslovili sme tých, o ktorých sme vedeli, že poskytnú dobré služby. A nebol s tým problém.

Časť verejnej mienky akoby rozdelila štátnych úradníkov na tých, čo sa neboja prehovoriť, a tých, čo ostávajú na ministerstve a kryjú nekalé veci. Vnímate to tak?

Cítila som to tak. Ale niektorí úradníci nepracujú s peniazmi, nestretli sa s niečím takým. Myslím, že táto kauza ovplyvnila mnohých mladých ľudí, ktorí pracujú alebo by chceli pracovať pre štát. A teraz uvažujú, či to má vôbec zmysel. Aj ja som sa morálne cítila veľmi zle. Pritom som sa s ničím takým nestretla. Snažím sa robiť si svoju prácu poctivo.

Kde je vaša hranica, kde by toho už bolo príliš a odišli by ste?

Ak by som mala robiť niečo v rozpore so zákonom, tak by som to neurobila. Alebo ak by som musela upravovať verejné obstarávanie.

Dokedy vás bude práca na ministerstve baviť?

Drží ma tu agenda a moji kolegovia, tých je 12. Ale takto by práca v 21. storočí nemala vyzerať. Niekedy sme radi, že máme toaletný papier. Nehovorím, že nám majú postaviť novú budovu, ale trochu by sa o nás mohli starať.

Hľadáte si inú prácu?

Nehľadám. Keby som hľadala, chcela by som si nájsť niečo v štátnej správe. Ale niečo, na čo je daná priorita.

Funguje štátna správa dobre?

Veľa ľudí nadáva, že je príliš veľa štátnych zamestnancov, lebo aj tak nič nerobia a celý deň len pijú kávu. Prišla som do kontaktu s extrémom – nie je tam práca, ale sú tam ľudia. Nefunguje to tak, že by sa ľudia flexibilne presunuli na odbory a sekcie, kde sú práve potrební – napríklad preto, že sa tam pripravuje reforma, alebo skrz predsedníctvo. Niektoré odbory  sú naddimenzované a sú odbory, ktoré sú poddimenzované. Tak som vnímala cez predsedníctvo aj môj odbor.

V otvorenom liste píšete, že musíte vašu prácu pre štát obhajovať aj pred priateľmi a dokonca aj pred mamou. Podporuje vás v tom, naopak, otec. Napísali ste, že vaša mama si myslí, že by ste radšej mali odísť pracovať do zahraničia. Prečo?

Nie je proti tomu, aby som pracovala pre štát. Ale vníma, koľko energie do toho dávam a veľmi sa snažím. Rozprávam sa s nimi o tom, keď veci nefungujú, a som frustrovaná. Mama to vníma tak, že za to nie som ohodnotená. A nejde o peniaze. Ale o reakciu spoločnosti aj mojich nadriadených.

Myslíte to tak, že vás nielen spoločnosť nepochváli, ale ani šéfovia?

Vidia, ako sa trápim a koľko do toho dávam, ale neocenia ma za to. Ak mám spätnú väzbu, tak je to od ľudí, s ktorými priamo pracujem, alebo od ľudí zo zahraničia. Možno to na ministerstve vnímajú tak, že niečo robím, a ak nevyrobím problém, tak je jedno, ako to je urobené, či to je kvalitné. Nemám pocit vďaky či ocenenia. Moja mama si myslí, že by ma v súkromnom sektore hodnotili viac a bola by som užitočnejšia. Aj moji rodičia pracovali v štátnej správe dlhé roky, sú geodeti. Po páde režimu začali s otcom podnikať a sú živnostníci.

Ako dlho pracovali pre štát?

Otec asi 15 rokov. Keď som nastúpila na ministerstvo, pýtala som sa ich, aké mali skúsenosti. Pamätám si, že keď som za nimi chodila na kataster, bola tam úplne iná atmosféra – živá, ľudia medzi sebou komunikovali.

Na ministerstve vnútra to tak nie je?

Atmosféra je tu veľmi zlá. Ľudia komunikujú len s najbližšími kolegami. Komunikácia medzi ľuďmi zo sekcie tu chýba. A nielen komunikácia, ale aj úprimnosť a dôvera. Pozdravíme sa a spýtame sa, ako sa máme, ale neporozprávame sa.

Prečo to tak je?

Štátni zamestnanci sú vnímaní, že ak už robia pre štát, tak preň budú robiť vždy. V minulosti to tak aj bolo. Najmä referenti a ľudia na nižších pozíciách tam pracovali 15 aj 20 rokov. Bola tam istota a neboli ohrození zmenou šéfa či vlády. Teraz začína fungovať iný systém  ľudia sa menia aj na nižších pozíciách, aj keď rodinkárstvo stále funguje. Ale prichádzajú aj mladší ľudia a dochádza ku generačnej výmene. Staršia generácia sa cíti byť asi mladými ohrozená. Pracovať so staršou generáciou je pre mňa jedným z najväčších problémov.

Zvonku to vyzerá tak, akoby bola štátna správa rozdelená na dva tábory – mladí ľudia, ktorí chcú pracovať pre štát, a potom skupina úradníkov, ktorí pracujú pre štát už dlho a sú možno už aj rezignovaní, ale práca pre štát je pre nich istota. Je to tak?

Môžem hovoriť len na základe mojich skúseností a takto to funguje. Chýba mi úprimný vzťah so staršou generáciou a prirodzené odovzdávanie skúseností. Ich znalosti a vedomosti sú dôležité, ale ak chceme zjednodušiť a zefektívniť fungovanie štátu, tak sa musíme spoliehať aj na mladých, lebo nepracovali v starom systéme a režime. Ale keď sa s naším systémom stretnú, tak po čase snahy, ktorá nenachádza reakciu, začnú byť apatickí a ľahostajní. Aj preto som napísala ten list. Lebo po dvoch či troch rokoch aj šikovní ľudia začnú uvažovať, prečo pre štát robia. Chcela som ich osloviť, aby vyšli z ulity, musíme robiť veci navyše toho, čo máme v náplni práce. Inak sa nikam neposunieme. Môj odbor funguje tak, že keď sa niečo nedá, ideme klopať na iné dvere, a keď nás všetci na konci už neznášajú, tak sa to podarí. Ale som smutná, že si to musím s tými ľuďmi vyhádať. Aj keď sa to nakoniec podarí.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na ministerstvo ste prišli do vedúcej pozície. Mali ste menej ako 30. Aký ste mali tím?

Nebola som hneď vo vedúcej pozícii. Ja som pracovala na ministerstve už predtým, ale odišla som v roku 2012.

Prečo ste odišli?

Mala som veľmi úzko profilovanú náplň práce a nudila som sa. Mohla by som svoju prácu urobiť za pár hodín a pripadalo mi, že som ešte mladá na to, aby som v práci čítala knihy. Chcela som byť využitá. Nie robiť päť dní to, čo by som stihla za deň.

Na ministerstvo ste sa vrátili. Prečo?

Zavolali ma, keď sa im uvoľnila pozícia. Práca mi už pripadala rôznorodá a nová, tak som sa vrátila. Mala som šťastie, že na mojom oddelení boli traja alebo štyria ľudia, ktorí boli veľmi milí a akceptovali ma. Je to mladé oddelenie, preto je to ľahšie. Ale aj u mňa sa menili ľudia, niektorí odišli na vedúce pozície, niektorých som aj prijala, ale potom som s nimi nebola spokojná.

Prečo?

Mladí ľudia dnes majú skvelé veci v životopisoch, máte pocit, že to musí byť hotový človek, ale po dvoch týždňoch zistíte, že nič poriadne nevedia.

Hovorili ste o rodinkárstve – ako to vyzerá?

Napríklad ak je niekde voľné tabuľkové miesto, tak ľudia, ktorí majú známych, alebo ich známi majú známych, sa začnú pýtať, koho potrebujú. Potom prichádzajú ponuky: „Mám bratranca, sesternicu, brat má dcéru a nepozriete si ich životopis?“ Ja ich preverujem, aj som pár návrhov prijala, ale nik sa u mňa osobne neosvedčil. Mala som najvtipnejšie pohovory: napríklad som sa jedného mladého človeka pýtala, či hľadá aj inú prácu, a on mi povedal, že prišiel na pohovor len preto, aby sa, citujem, doma nesušil na gauči. Ale neznamená to, že sa o ponuke práce u nás ľudia nedozvedia. Keď som hľadala, dávala som inzeráty na všetky možné siete, poslala som to aj do škôl. Dostalo sa ku mne veľa ľudí z FSEV na Univerzite Komenského, odtiaľ sa našli šikovní ľudia.

Chcú mladí ľudia pracovať pre štát?

Keď som mala pohovory, tak niektorí len hľadali prácu. Hocijakú. V štátnej správe sú dobrí tí, ktorí majú presvedčenie a majú aj predstavu, ako táto práca vyzerá. Neprihlásia sa mi na pozíciu tridsiati, ale nájdu sa mladí, ktorí tu chcú robiť.

Pre .týždeň ste povedali, že ste zvažovali, že ostanete na Taiwane, kde ste študovali. Nad zahraničím teda neuvažujete?

Zvažovala som aj prácu v iných krajinách, len Taiwan je pre mňa pozitívny príklad a strávila som tam dva roky. Pred voľbami som mala dilemu a viackrát som sa v hlave pobalila, že odídem do zahraničia. Aj preto, aby som sa viac naučila, pozrela sa, ako to funguje inde, aby som potom mohla priniesť veci k nám. Potom prišli výsledky volieb, ktoré ma veľmi nahnevali, a ja som si povedala, že ak teraz odídem, tak sa už nevrátim. Často to tam funguje lepšie a zlé veci vás tam tak nerozčúlia ako u nás, lebo k tomu nemáte vzťah. Aj keď som žila v zahraničí, neriešila som ich politiku, ale stále som sa venovala tomu, čo sa deje doma. A teraz mám pocit, že by som viac vedela byť užitočná na Slovensku ako v zahraničí.

Nepáči sa vám systém a práca úradníkov u nás, ako by to malo vyzerať? Máte dobrý príklad?

Napríklad by to mohlo fungovať ako v Holandsku. A verím tomu, že sa to raz môže stať aj u nás. Nepoznám ten systém úplne, určite má aj svoje chyby, ale napríklad všetky ministerstvá sídlia v troch prepojených budovách. Mali veľmi príjemné pracovné prostredie. Nemali tam vlastné kancelárie, stoličku. Hovorili mi, že to bolo komplikované presadiť, lebo ľudia boli zvyknutí mať vlastný stôl a tam fotku rodiny, ale zvykli si na to. Bolo to efektívnejšie, lebo spoločne využívali konferenčné miestnosti, ale najväčšia pridaná hodnota je, že sa ľudia z rôznych ministerstiev viac stretávajú. Majú aj aplikáciu, že ak niekoho hľadáte, ukáže vám, kde presne sedí, aby ste si ho mohli nájsť.

Ako je to u nás?

Keď sa chcem stretnúť s niekým, koho nepoznám, z iného ministerstva alebo úradu vlády, tak musím pomaly poslať oficiálny list a čakať, kedy mi dajú kontaktnú osobu. Je to veľmi rigidné. Medzi ľuďmi, ktorých poznáme, je to neformálne, a tak by to podľa mňa malo fungovať.

Štyri roky pracujete na ministerstve vnútra. Na čo ste za ten čas najviac hrdá?

Najväčší úspech sa nám podaril asi v zahraničných vzťahoch, ale veľa ľudí v tom nevidí veľkú pridanú hodnotu. Je to často o výmene informácií, spravíme seminár, kde hovoríme o reforme verejnej správy, a chápem, že pre niektorých ľudí to nemá pridanú hodnotu. Rovnako podľa mňa vníma veľa ľudí aj predsedníctvo.

Skúste príklad.

Máme dlhoročnú spoluprácu s bavorským ministerstvom vnútra, s ktorým sa navštevujeme 20 rokov. Fungovalo to tak, že sme zobrali primátorov a starostov a išli sme do Bavorska na štyri dni, kde nám ukazovali, ako fungujú niektoré dediny či mestá. Konkrétne sme riešili, ako u nich funguje odpadové hospodárstvo. Pred dvomi rokmi sa nám to podarilo rozšíriť a zaujali sme aj bavorskú stranu a prišli sem. Išli aj do domova sociálnych služieb v Trenčianskom kraji. Boli tam deti s rôznymi stupňami mentálneho postihnutia. Nevyzeralo to tam ako v 21. storočí. Ale pani riaditeľka sa snažila presadzovať deinštitucionalizáciu. Zobrali ju na štyri dni do Bavorska, kde ju vyškolili a ukázali jej, ako to funguje u nich. Pre mňa to bol dôkaz, že aj zahraničné vzťahy fungujú a môžu pomôcť. Bola som hrdá aj na to, čo sa nám podarilo počas predsedníctva. Aj preto, že z ministerstva vnútra sme mali minimálnu podporu. Pomohlo nám ministerstvo zahraničných vecí.

O čo išlo?

Na medzinárodné vzťahy mám len dve kolegyne. Mali sme trojčlenný tím a mali sme päť podujatí. Najväčšie bolo pre 200 ľudí, menšie boli pre 90. Dve boli len pracovné pre 15 či 20 ľudí. Ale my sme mali na starosti všetko – zabezpečenie dopravy, registráciu, vymýšľali sme program, zháňali sme rečníkov a moderátorov, zabezpečovali sme miestnosti. Bolo to veľmi náročné a nakoniec som to musela aj moderovať. Robili sme z domu, cez víkendy, kolegyňa mala za mesiac 20 až 30 hodín nadčasov. Rozmýšľali sme tiež, či to vzdáme, bolo to aj zdravotne náročné. Ale chceli sme, aby to bolo dobré.

Koho ste volili v posledných voľbách?

Volila som SaS. Pre mňa ako Maďarku to bolo veľmi ťažké rozhodnutie. Mám stále silnú kultúrnu identitu. Som z dedinky pri Veľkom Krtíši. Pozerala som sa na to, akí sú tam ľudia, program a šéf, a uvažovala som nad SaS, Sieťou a Mostom. Ale ani jedna strana nemala v poriadku všetky tri veci, tak som potom kompromisne volila SaS.

Robert Kaliňák

Teraz najčítanejšie