Denník N

Neľahká úloha prijať svoj vlastný nepríjemný obraz

Carrasco napísal silnú knihu o vyrovnávaní sa s dedičstvom totalitnej krutovlády. Nie však z pohľadu obete, ale z pohľadu kata.

Debut Jesúsa Carrasca Na útěku bol európskou literárnou udalosťou. A ani jeho druhá kniha, Neznámý v zahradě (obe vydal Akropolis), nezostala bez povšimnutia širokej verejnosti. Vedľa seba tu stoja dve výnimočné a silné knihy toho istého autora. V niečom sú si veľmi blízke, no v konečnom dôsledku je každá z nich úplne iná.

Zatiaľ čo v knihe Na útěku sledujeme malého chlapca a starca pri putovaní nehostinnou krajinou v zúfalej snahe zachrániť si holý život, v knihe Neznámý v zahradě sa postavy pohybujú po záhyboch pamäti a pokúšajú sa zrekonštruovať vlastnú i cudziu minulosť, meniac a otáčajúc pritom vlastné zakorenené postoje a názory. Obe knihy však spája Carrascova silná vizualita a výnimočne vyvinutý zmysel pre rozprávanie cez detail. Čítať Carrasca je slasť.

Iný svet

Dej knihy sa odohráva v polovici dvadsiateho storočia v španielskej Extremadure. Čas ani presný topografický údaj tu však nehrajú nijakú rolu. Podstatné je, že v tejto alternatívnej minulosti vládne celému kontinentu neobmedzený imperátor, ktorému sa podarilo podmaniť si všetky národy a kolonizovať celú Európu. Je to svojím spôsobom úvaha o tom, čo by sa mohlo stať so svetom po roku 1945, keby sa situácia vyvíjala diametrálne odlišne, keby zvíťazili sily, ktoré chceli ovládnuť svet, keby sa tisícročná ríša stala realitou aj v povojnovom čase.

Hlavnou hrdinkou príbehu je Eva Holmanová, ktorá žije spolu s manželom na vidieckej usadlosti. Podstatný je tu práve jej manžel Iosif, bývalý dôstojník imperiálnej armády, ktorý má nemalé bojové zásluhy na súčasnom usporiadaní sveta. Dnes už imobilný starý muž trpiaci inkontinenciou je predstaviteľom štátu, ktorý vykazuje všetky znaky totalitnej diktatúry s kolóniami a rozdelením obyvateľstva na „našich“ a podradných „divochov“ bez občianskych práv.

Aj jeho manželka Eva si o nich svojho času myslela svoje: „Jsou bídní, špinaví a proradní a nezasluhují si ani vzduch, který dýchají.“ Veta ako vystrihnutá z učebnice o procesoch genocídy.

Jesús Carrasco však vo svojom rozprávaní výrazne zahmlieva a cez pootvorené dvere vpustí vždy len toľko informácií, aby v čitateľovi vyvolal silnú emóciu. Predstava o usporiadaní sveta i o tom, čo sa dialo ešte niekoľko rokov pred tým, ako sa začal samotný príbeh, tak prichádza postupne.

Návštevník a jeho príbeh

V záhrade Evy Holmanovej sa jedného dňa objaví tajuplný cudzinec. Mlčanlivý muž len nehybne sedí opretý o plot záhrady a nereaguje dokonca ani na zvuk nabíjania brokovnice. V tej chvíli Eva ešte netuší, že cudzinec, ktorého by najradšej okamžite vyhodila zo svojho pozemku, jej otvorí celkom nepoznané kapitoly histórie sveta, v ktorom doteraz žila spokojným a utiahnutým životom.

Neznámy sa volá Leva a od chvíle, ako prekročí prah záhradnej bránky, sa pred čitateľmi (no najmä pred Evou) začne odvíjať jeho komplikovaný životný príbeh. Pochádza z neďalekej dediny a teraz sa do nej vracia po dlhom čase z ďalekých severných krajín poznačený rokmi vyhnanstva. Masové transporty, pracovné tábory, ťažká robota a všadeprítomná smrť v extrémnych podmienkach severnej Európy z neho spravili ľudskú trosku. „Spřáhli se proti osamocenému muži, což věští nové časy. Časy, kdy bude vláčen a zbaven všeho.“

Paralelne s jeho príbehom sa mení pohľad na svet aj Eve Holmanovej. Odrazu je prinútená prehodnocovať svoj dovtedajší život. Úspechy, ktoré prežila s manželom pri obsadzovaní kolónií, zrazu vidí optikou zlomeného a zničeného muža, ktorý prišiel o svoju rodinu a nezostalo mu absolútne nič. Všetky jej dovtedajšie istoty sa trieštia na prach. Chápe, že jej blahobyt a spokojný život dôchodkyne sú vydláždené vraždami a ponižovaním celých národov, ktorých príslušníci boli považovaní len za „kusy mäsa“. Hoci ona sama nikoho nezavraždila, prvý raz cíti zodpovednosť a spoluvinu.

Carrascova kniha je o otváraní zaslepených očí, o neľahkej úlohe prijať svoj vlastný nepríjemný obraz, ktorý sme sa rozhodli vyzliecť, a teraz musíme prijať fakt, že nás nemilosrdne straší.

Dedičstvo smrti

Kniha je skvelým príkladom toho, akú silu má rozprávanie cez detail. Záhrada na samote je totiž zároveň celým svetom, Eva Holmanová a jej manžel Iosif sú zároveň celým ľudstvom. On, ktorý by najradšej vraždil, pretože neznámeho návštevníka denne vidí z verandy, no nedokáže vstať a konať, ona, ktorej vnútorný svet sa radikálne zmení, keď z masy nezmerného množstva mŕtvych zrazu vystúpi jeden živý a mlčiaci žalobca.

Sama hrdinka veľa riskuje. Tým, že prijala príslušníka pôvodného obyvateľstva, hrozí jej trest odňatia slobody. V tých chvíľach sú však jej myšlienky už oveľa ďalej, už sa nezaoberá len sama sebou. Keď navštívi kostol, už v ňom nevidí chrám, ale miesto, na ktorom boli ľudia pred odtransportovaním koncentrovaní a zadržiavaní v neľudských podmienkach. A do toho všetkého znejú myšlienky kňaza, morálnej autority: „Vyzývá mě, ať se nepohoršuji, že to přece nestojí za to. Že kdyby mnozí z těch mužů nebyli zadrženi, spřáhli by se proti Impériu. – Přinesli jsme jim pokrok. Buďte si jistá, že bez nás by žili dál jako divoši.“

Hoci je kniha fikciou a vychádza aj z fiktívnej minulosti, všetky procesy a myšlienky sú nám až príliš dobre známe. Vysoko však treba vyzdvihnúť aj jej literárne kvality. Román sa vyznačuje mimoriadne presným a úderným rytmizovaním kratučkých kapitol, dokonale načasovanými filmovými strihmi a pozoruhodnou kompozíciou samotného príbehu. Levov príbeh sa začína transportom v nákladiaku, pokračuje v tábore pri ťažbe stromov cez milosrdné oslobodenie, ktoré malo v skutočnosti znamenať smrť, až sa napokon oblúkom vracia na úplný začiatok, do chvíle tesne pred odchodom z rodnej obce, keď v masovom hrobe objíma mŕtve telo svojej dcéry. A stále mlčí. Pred všetkou tou hrôzou a utrpením. Jeho mlčanie má totiž rozvíriť myšlienky v hlavách niekdajších katov.

Román Jesúsa Carrasca je predovšetkým obrazom minulej Európy, ktorá sa z druhej svetovej vojny mohla vyhrabať aj úplne opačným smerom, ako sa to v skutočnosti stalo. Ale možno je to aj úvaha o relativite vojnového víťazstva, o krehkosti tohto pojmu. V konečnom dôsledku je však aj o dnešnom svete, ktorý vyrástol (a ďalej rastie) na koreňoch všadeprítomnej smrti. Niet tu hádam ani štvorcového metra, na ktorý nedopadli kvapky krvi. Pri pohľade na Levovu zničenú telesnú schránku človeku nevdojak prídu na um napríklad viaceré slovenské železničné tunely stavané v časoch druhej svetovej vojny. Ale aj cesty, koľajnice, mosty. Alebo aj letisko Mokraď pri Liptovskom Petre. Kto to všetko asi tak staval?

Teraz najčítanejšie