Denník N

Martin Veselovský z DVTV: Novinári už sú v kontakte s politikmi výrazne sebavedomejší

Foto – Pavel Bielik
Foto – Pavel Bielik

V Českej republike patrí k novinárskej špičke, žurnalistiku pritom nevyštudoval. Po rokoch práce vo verejnoprávnom rozhlase a televízii odišiel a s niekoľkými kolegami založil nový projekt.

Nachádzame sa v priestoroch mediálneho domu v Prahe, odkiaľ sa pravidelne prihovárate divákom DVTV. Rozdiel je však v tom, že tentoraz na otázky odpovedáte vy. Aký je to pocit, byť na druhej strane?

Ja ho nemám veľmi rád. Mám pocit, že by za mňa mala hovoriť moja práca, teda to, čo viem najlepšie. To vysvetľovanie, čo robím, ako to robím a prečo to robím, akosi kazí podstatu veci. Takže sa necítim úplne dobre.

Otázka „Co vlastně umíte?“ patrí medzi vaše obľúbené. DVTV má približne 120-tisíc fanúšikov na Facebooku a vy sám sa na Twitteri blížite k 190-tisíc sledovateľom, máte množstvo novinárskych cien. „Co teda vlastně umíte?“

Myslím si, že sa viem pýtať. Za relatívne krátky čas viem o človeku zistiť veľa vecí. A pokiaľ je konkrétny rozhovor na to stavaný, dokážem z témy vytiahnuť dôležitú podstatu a ponúknuť uhol pohľadu, cez ktorý sa na neho veľa iných ľudí nepozrelo.

V televízii moderujete od roku 2004. Ako vás poznačili tie roky v médiách?

Dnes som o čosi pokornejší človek. V roku 2004, ktorý spomínate, som bol presvedčený, že to viem robiť úplne skvele. A vôbec, tých dvanásť rokov je z profesijného hľadiska čistá skúsenosť, ktorá sa nedá ničím nahradiť. Keď si to spätne premietam, tie roky sa nedajú skrátiť do šiestich. Nech by som toho robil viac alebo menej, zabralo by to zrejme rovnako veľa času, kým by som sa dostal tam, kde som. Stovky, možno tisíce rozhovorov, ktoré mám za sebou, nesú určitú istotu, ktorú ak človek cíti, vedie to k relatívne dobrým výsledkom. Prax je extrémne dôležitá. Nadobúdam ňou zručnosti a zároveň sa mi v hlave ukladajú informácie a skúsenosti tak, že neskôr sa na podobnú tému nemusím pripravovať úplne od základu.

Vďaka tomu viete reagovať rýchlejšie?

Presne tak. O tom je tých dvanásť rokov. Keď som pracoval v rozhlase, niekoľko rokov sa to prekrývalo s reláciou Udalosti a komentáre v ČT. A vtip je v tom, že to obdobie bolo zásadné pre moju kariéru. Zistil som, ako robiť pod časovým tlakom, ktorý u mňa viedol k rýchlemu posunu.

Odísť z prestížnych pozícií v televízii a „na kolene“ založiť publicistický videokanál s výlučne internetovým obsahom nie je bežné. Prečo práve internet?

Prvé úvahy, ktoré sme mali s kolegom Janom Rozkošným, boli niekedy na konci roka 2013. Mobilní operátori vtedy začínali s naozaj rýchlym pripojením na internet. Bolo to len o tom, aby sa znížili ceny dátových tarifov a všetci budú môcť všetko pozerať na mobile. Cítili sme obrovskú šancu a potenciál. Televíziu síce pozeráte, no nevenujete jej toľko pozornosti, kým mobil máte neustále po ruke. Zároveň sme vedeli, že nechceme byť súčasťou inej televízie. Presunúť sa ku konkurencii, pozmeniť názov a pritom hrať rovnakú hru, to by nebolo ideálne.

Internetový divák sa od televízneho líši a pravidelné sledovanie publicistiky na webe je skôr výnimkou. V tomto odvetví vás na českom trhu môžeme označiť za priekopníkov. Do akej miery ste sa museli obsahovo prispôsobiť online publiku?

Znížili sme podiel čistej politiky. Na začiatku sme uvažovali nad podielom 70/30. Teraz mám pocit, že sa podiel obrátil.

Aj vedenie v ČT sa vám snažilo pozmeniť podiel politiky.

To je dobrá poznámka. Bolo niekoľko pokusov v Udalostiach a komentároch zmeniť podiel politiky. Vtip je v tom, že v televízii politika fungovala. Ak sme sa venovali politike, sledovanosť bola vynikajúca. Pri iných témach sledovanosť klesala. A na internete je to naopak. Prvého decembra sa v Čechách začala elektronická evidencia tržieb, preto pozvať do DVTV ministra financií dáva zmysel, je to totiž aktuálne. Prístup, ktorý sme uplatňovali v televízii, že sme napríklad do detailov diskutovali o jednotlivých čítaniach zákonov – to našich súčasných divákov vôbec nezaujíma.

V DVTV ste za necelé tri roky absolvovali enormné množstvo rozhovorov. Nakrúcate aj tri rozhovory denne. Nemávate pri takomto tempe problémy s únavou?

Kolega Filip Horký ide vo vlastnom rytme a s Danielou Drtinovou sa striedame po týždni, takže každý z nás má priestor dobre sa pripraviť. Určitý časový tlak tam je, ale mne to vyhovuje. Až na nejaké výnimky nemám dôvod pre únavu strácať pozornosť.

Ako prebieha príprava na tri rozhovory denne?

Kým Daniela celý týždeň nakrúca, ja mám čas na prípravu. Už dnes viem, aké rozhovory budem robiť na budúci týždeň, a s editorom pracujeme na zameraní a zacielení, teda akým smerom rozhovor viesť. Finálna príprava však prebieha až tesne pred rozhovorom. Ak by som ju robil už večer predtým, zrejme by som dovtedy na niektoré veci zabudol.

maxresdefault
Foto – archív DVTV

Snažíte sa nedávať najavo vaše sympatie, prípadne antipatie?

Som neutrálny, až na rozhovory, ktoré sú vyslovene lifestylové. S respondentmi sa pred nakrúcaním nerozprávam. Podáme si ruky a prehodíme dve vety, kým sa usádzame. To je všetko.

Aby vás neovplyvňovali?

O to sa už ani nepokúšajú. Časy, keď sa o to niektorí politici snažili, sú preč. Na 44-ročného chlapa so šedivými vlasmi budete zbytočne niečo skúšať.

S vašou kolegyňou a spoluzakladateľkou DVTV Danielou Drtinovou si po mnohých rokoch spolupráce stále vykáte. Je to súčasť vašej pracovnej filozofie?

Nie. Vykám si ešte s Filipom Horkým. A vlastne, ak sa nad tým zamyslím, vykám si s pomerne veľa ľuďmi. Ale ak už sme pri tom, ona mala navrhnúť tykanie! (smiech) Vzťah to nijako neovplyvňuje, nesnažíme sa držať si od seba odstup.

Ste priatelia?

Vzhľadom na spomínané týždenné striedanie sa veľmi nevídame. Ja vlastne ani neviem, či dnes Daniela príde na veľkú poradu, ktorej sa tiež zvykneme občas nezúčastňovať vinou nakrúcania. Priateľstvo v tom zmysle, že sa s daným človekom delíte o časť svojho súkromného života, môže byť príliš silné slovo. Mimo profesijného hľadiska nemáme veľa spoločného, ale prechovávame k sebe úctu. Vykanie s Danielou je len pekná nadstavba.

A ak by o týždeň prišla a tykanie navrhla?

Samozrejme by som to neodmietol!

V novembri ste na Twitteri napísali: ČSSD zbabrala voľby a klesajú jej preferencie, tak vymení troch ministrov. Pretože tí traja za to môžu alebo čo?“ Obmedzuje profesia novinára aj vaše vystupovanie na verejnosti?

Neviem presne, ako vyzerajú kódexy slovenských verejnoprávnych médií, ale u nás máme presné inštrukcie, ako sa vyjadrovať, respektíve nevyjadrovať na verejnosti.

Na Slovensku je to veľmi podobné – Kristínu Kormúthovú, moderátorku RTVS, v minulosti prepustili za nenávistný príspevok na sociálnej sieti.

Pre mňa sa otvorilo pole a veľký priestor po tom, čo som z ČT odišiel, ale zároveň sa mi prieči veci príliš verejne komentovať. Príspevok, ktorý ste vybrali, bol z tých ostrejších.

Sú vaše súkromné vyjadrenia na sociálnych sieťach do určitej miery aj súčasťou značky DVTV?

To sa nedá oddeliť. Ja a Daniela sme DVTV. Všetko, čo na sociálnych sieťach píšem, robím s vedomím, že nesmiem poškodiť DVTV. A niekedy sa to dostáva do konfliktu. Napríklad, keď sme nedávno so ženou vydali knihu Odvrácená strana matky, sa na mojich profiloch, kde bežne píšem veci súvisiace s prácou, odrazu objavilo niečo čisto súkromné, čo s DVTV nemá nič spoločné. Myslím si, že sa vo vzťahu k sociálnym sieťam chovám skôr inštinktívne, a to možno vedie k tomu, že ich nepoužívam tak, ako by som mal.

V rozhovore s Leošom Marešom ste sa rozprávali práve o budovaní jeho vlastnej osobnej značky. Budujete si niečo podobné?

Nie. A ak áno, nie som si toho vedomý. To, čo píšem na sociálnych sieťach, je len úzky výrez toho, s čím som ochotný sa s ostatnými podeliť.

Ostaňme ešte pri vlastných názoroch. Mal by novinár prichádzať do diskusie so svojimi vlastnými alebo byť úplne nestranný?

To je zrejme jeho osobné rozhodnutie a zároveň to súvisí s tým, aký typ diskusie vedie, kde a pre koho pracuje.

Povedzme, že vedie politickú diskusiu.

V politickej diskusii je šikovnejšie byť neutrálny. Viete, v momente, keď v diskusii s ministrom financií poviem, že nie je správne zvyšovať dane, odrazu tam s ním sedí Martin Veselovský a on automaticky reaguje na mňa osobne – a to ja nechcem. Potrebujem, aby odpovedal na otázky, nie reagoval na moje názory.

Často sa počas rozhovoru opierate o to, že otázky nesúvisia s vaším postojom.

To sú dôležité momenty. Spomeniem záver rozhovoru s profesorom Kohákom, ktorý je skvelý. Odrazu mi hovorí, že by som si mal naštudovať viac informácií o odboji. Cítil som, že si myslí, že otázky kladiem za seba. Odvetil som, že by bolo mylné zamieňať si moje názory za otázky, ktoré kladiem. Je dôležité, aby ľudia vedeli, že otázky nekladiem za seba – hrám len odrazovú dosku, ktorá pomáha niekomu vyargumentovať, čo tvrdí.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že oproti predošlým rokom sú dnešní novinári s politikmi rovnocennejšími partnermi. Sú novinári dôkladnejší a odvážnejší, alebo politici prívetivejší? Čo zapríčinilo túto zmenu?

Novinári sú v kontakte s politikmi výrazne sebavedomejší. Uvedomujú si, že sú to ľudia platení z našich peňazí. Nejaké kľučkovanie a uhýbanie či postoje, že na niečo ako novinár nemáte právo, sú hodné úplného zavrhnutia.

Je práve toto rozhodujúci aspekt, vďaka ktorému vystupujete tak suverénne a tvrdo v politických diskusiách?

Jeden z dvoch. Ten druhý je príprava. Ak presne viem, čo od rozhovoru očakávam a čo mi ten politik bude približne schopný povedať, som na rozhovor pripravený. Z toho následne vyplýva ten pokoj.

Pozývate si do DVTV hostí, pri ktorých sa primárne snažíte dokázať, že klamú?

Niekedy sa to stáva a nemusí to byť priamo spojené s klamstvom. Politici majú všeobecne veľkú schopnosť robiť sa lepšími či inými, než v skutočnosti sú. Určite je to podobné s mnohými inými ľuďmi, ale opakujem, politici fungujú z verejných peňazí, preto je opodstatnené klásť im otázky a odkrývať ich motivácie.

Spomínate si na nejaký konkrétny prípad, v ktorom politik počas rozhovoru evidentne klamal?

Stále mi zostáva v hlave Danielin rozhovor s juhomoravským hajtmanom Michalom Haškom, po posledných snemovných voľbách, kde v rozhovore jedenásťkrát zaklamal.

Dokázateľne?

V tej chvíli nie. Týkalo sa to nejakej schôdzky u prezidenta. Jedenásťkrát povedal, že tam nebol, že sa žiadna schôdzka nekonala. Neskôr sa však ukázalo, že klamal.

„Lžete, pane mluvčí?“ bola prvá otázka, ktorú ste v novembrovom rozhovore položili hovorcovi českého prezidenta, Jiřímu Ovčáčkovi.

Zaujímala ma jeho reakcia. Celá debata o jeho osobe je vlastne o tom, či je stále „len“ prezidentov hovorca, alebo už do určitej miery ten, kto ovplyvňuje veci.

A ako pôsobí na vás?

V niektorých veciach preukázateľne klame, ale tú prácu vykonáva presne podľa pokynov zamestnávateľa. Mám totiž veľkú pochybnosť, že by český prezident zamestnával niekoho, kto by nepracoval presne tak, ako to od neho on sám vyžaduje.

Ako sa dá z rozhovorov dostať to, čo ste si vopred naplánovali?

Ten prostriedok je veľmi jednoduchý. Ak viete, že sa chcete dozvedieť jednu konkrétnu vec, tak zároveň viete, že k nej vedie jedna otázka. A ak je ten človek, ktorého sa tú otázku pýtate, politik, prípadne niekto platený z verejných peňazí, tak je úplne opodstatnené trvať na jej zodpovedaní tak dlho, až kým ju zodpovie alebo bude úplne zjavné, že na ňu odpovedať nechce. Potom je už len na vás, aby ste to jasne skonštatovali.

Rozhovory sú plné vypätých okamihov, vy však pôsobíte nad vecou. Ako sa učíte takéto situácie zvládať?

Dôležitá je prax. Čo také sa môže stať, aby vás to rozhodilo? Že na vás bude niekto útočiť? Nech útočí, celé je to nahrávané. Môže sa stať, že niečo neviete. Bolo pre mňa veľkým zistením, že nemusím vedieť všetko. Nedávno mi počas rozhovoru vypadla nejaká informácia, tak som jednoducho mimo kamery nášho editora poprosil, aby mi ju našiel. Je, samozrejme, výborné mať kvantum informácií, ideálne viac ako váš hosť – to sa však stane len v malom množstve tém a rozhovorov. Treba si uvedomiť, že na domácej pôde ste vy a stať sa môže maximálne nejaká trápna situácia.

Zrejme ste zaregistrovali vyjadrenia Roberta Fica na adresu slovenských novinárov, ktorých nazýva „špinavými protislovenskými prostitútkami“; niektoré médiá označuje za protivládne.

Pozrite sa, my máme takého prezidenta. Robil som s ním jeden rozhovor ešte v čase volebnej kampane, v ktorom sa tiež dopúšťal urážok na adresu novinárov a myslím, že aj mňa osobne. Je to ich boj, niečo to o tých ľuďoch vypovedá.

Nijako ste na to nereagovali?

Ak na to zareagujete, je to pre nich veľké zadosťučinenie, pretože to by padlo na úrodnú pôdu. Ak to necháte bez odozvy, jednoducho to opadne.

Akým spôsobom by prebiehal váš rozhovor s Robertom Ficom v DVTV?

Na rozhovor s vaším premiérom som sa, samozrejme, nepripravoval, ale určite by som presne vedel, na čo sa ho chcem opýtať a čo sa od neho chcem dozvedieť. Ak by sme sa k odpovediam nevedeli dostať, pravdepodobne by sme sa zasekli a tam by sa ten rozhovor možno skončil.

Ukončili by ste rozhovor, keby neodpovedal na otázky?

Niekedy už päť minút stačí na demonštráciu toho, že to nepôjde. Pre mňa je každé cúvnutie a nezodpovedaná otázka moje zlyhanie. Na otázku chcem dostať odpoveď. Super postup v takýchto – musím však podotknúť: hraničných – situáciách je povedať: „Teraz úplne nerozumiem, čo sa deje, pán premiér: päťkrát som vám položil jednu otázku, ani raz ste na ňu neodpovedali. Pochopil som, že na ňu odpovedať nechcete.“ Takýmto spôsobom to treba uzavrieť pri každej otázke, na ktorú nedostanete odpoveď. Jemu by možno praskli nervy a odišiel by. V niektorých momentoch nemôžete dosiahnuť viac a všetci, ktorí nie sú do Roberta Fica zamilovaní, už z takéhoto typu rozhovoru pochopia, že niečo nie je v poriadku.

Neuvažovali ste o tom, že si ho do DVTV pozvete?

Áno, ale on nechce.

Takže pozvanie odmietol?

Neviem, či pozvanie odmietol priamo on alebo niekto z jeho tímu.

Do DVTV si pozývate pomerne veľa slovenských hostí. Ako prebieha výber?

Nedávno to bol práve spolupracovník Denníka N (Tomáš Forró – pozn. red.), ktorý písal o ukrajinských žoldnieroch. Ten rozhovor bol zaujímavý a týkal sa aj Čechov. Výber hostí všeobecne je svojím spôsobom organická záležitosť. Máme facebookovú skupinu, ktorú plníme návrhmi a potom o nich debatujeme.

Je pri výbere dôležitá popularita hostí v Česku?

Pri rozhovoroch, ktoré nepatria medzi aktuálne, sa zameriavame na to, čo je zaujímavé pre nás dvanástich z tímu. Máme výhodu, že sme generačne rôznorodí, takže z toho vychádzajú zaujímaví ľudia, pre rôzne cieľové skupiny. Dôležitý je aj spomínaný presah hosťa na český trh. Primárne sa však, samozrejme, na slovenský trh nezameriavame. Ak nás povedzme deväťdesiat percent divákov sleduje z Česka, nemôžeme nejaký zásadný priestor venovať reáliám slovenskej politiky.

Takže na Slovensko sa neplánujete výraznejšie zameriavať ?

Mali sme záujem o rozhovor s vaším prezidentom. Pochopil som však, že je to trochu komplikovanejšie, pretože vraj veľmi nechce robiť videorozhovory. Máme však rozplánované rozhovory s ľuďmi, ktorí mu pripravovali prezidentskú kampaň, vzhľadom na to, že nás to v Česku čaká tento rok. Preto na Slovensko v blízkom čase plánujeme cestu. Malo by to vyjsť zhruba na deň nakrúcania v Bratislave a okolí.

img_8695upr

Vydavateľstvo Economia podpísalo s DVTV na začiatku spolupráce trojročnú zmluvu na dodávanie videoobsahu, ktorá sa čoskoro končí. Budete spolupracovať ďalej?

Už sme podpísali novú zmluvu na ďalšie tri roky, hoci sme sa rokovali s rôznymi subjektmi na českom trhu. Po určitom čase sme si však aj tak uvedomili, že najlepšie bude pokračovať v spolupráci s mediálnym domom. Prvýkrát mám v profesijnom živote úplnú voľnosť. Zmluva sa týka dodávky videoobsahu a to, s kým, kde a ako budú videá nakrúcané, záleží iba na nás, na DVTV.

V rámci DVTV ste vyskúšali live vysielanie, zamestnali ste „lietajúceho reportéra“ Filipa Horkého, inovatívny je aj spôsob nakrúcania rozhovorov. Môžeme v DVTV očakávať nejaké ďalšie zásadnejšie novinky?

Od februára sme začali s novým formátom. Chceme dvakrát do týždňa vysielať živý, interaktívny rozhovor s hosťom, ktorý bude moderovať Filip Horký a ktorý bude spojený so sociálnymi sieťami. Zatiaľ to vyzerá na hodinový formát. V zálohe máme aj formát akýchsi krátkych správ, ktoré by mohli ísť dvakrát denne – v rannej a dopoludňajšej internetovej špičke – a boli by robené trochu inou formou ako štandardné televízne správy. Formátov máme naozaj dosť, chceme ich v postupnom slede rýchlo pridávať do obsahu.

Nedávno ste s manželkou krstili spoločnú knihu Odvrácená strana matky. Ako vznikala?

Naši najbližší kamaráti začali pred tromi rokmi vydávať časopis, a keďže manželka výborne píše, poprosili ju, či by im neprispievala fejtónmi na mesačnej báze. Súhlasila a spýtala sa ma, či by som k tomu nechcel niečo nakresliť. Keďže kreslenie je moje celoživotné hobby, tri roky každý mesiac v tom časopise vychádzali jej fejtóny aj s kresbami. Moju ženu potom oslovilo vydavateľstvo s ponukou vydať to. Vyzerá to tak, že kniha má zatiaľ úspech. Už je vonku aj prvá dotlač.

Ako sa dá skĺbiť kariéra úspešného novinára a moderátora s rodinným životom otca dvoch dcér?

Ako každá iná. (smiech) Rozdiel je možno len v tom, že nám občas v reštaurácii prinesú panáka a povedia, že si veľmi vážia prácu, ktorú robíme v DVTV. Pri jednej takejto príležitosti sa na mňa staršia dcéra pozrela a hovorí: „Oci, ja viem, že robíš skvelé veci, ale vieš, čo ma na tom štve? Že napríklad hasičom nikto panáky nenosí.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie