Alexandrovovci sú najprv vojaci, až potom umelci. Sú spievajúcou zbraňou

Za zrodenie legendy Alexandrovovcov môže do istej miery Adolf Hitler. Jeho vojská nečakane napadli 22. júna 1941 Sovietsky zväz a dovtedajšie spojenectvo sa razom premenilo v nepriateľstvo na život a na smrť. Dva dni po štarte operácie Barbarossa vyšla v novinách Izvestija a Červená hviezda báseň, ktorá burcovala sovietsky ľud k obrane vlasti. Krátky text začínal veršami: „Povstaň, obrovská krajina, povstaň na smrteľný boj! S fašistickou temnou silou, s prekliatou hordou.”

Noviny si prečítal aj Alexander Alexandrov. Hudobný skladateľ, autor vojenských i národných piesní a šéf armádneho súboru piesní a tancov, ktorý založil v roku 1928. Za štyri hodiny napísal na vlastenecký text hudbu. Rázny pochod s výraznou melodickou zvukomalebnosťou. V zhone dorazil na skúšku orchestra a noty napísal kriedou na tabuľu. Na tlač notového záznamu nebol čas. Prví vojaci sa už chystali na cestu na front a Alexandrov ich chcel odprevadiť piesňou, ktorá im dodá guráž, odvahu a zbaví strachu. Na druhý deň sa Alexandrovovci zoradili pred Bieloruskou stanicou v centre Moskvy, odkiaľ odchádzali špeciálne vlaky s vojakmi ústrety Wehrmachtu.

Prvýkrát verejne zahrali Svätú vojnu. „Keď doznel posledný tón, bolo absolútne ticho. Dedko si myslel, že sa skladba nepodarila, že sa ľuďom nepáči, že to je prepadák. Ľudia len stáli a nijako nereagovali. Až zhruba po minúte sa spustil nekončiaci aplauz a nasledovalo päť opakovaní. Svätá vojna sa v tej chvíli stala symbolom, legendou,“ spomínal v dokumente ruskej štátnej televízie Jevgenij Alexandrov, vnuk slávneho skladateľa.

Svätá vojna síce vyprevádzala vojakov na front, ale verejnosť ju veľmi nepoznala. V texte sa neveštilo rýchle víťazstvo, ale smrteľný, ťažký boj preliaty krvou. To nechcel nikto počuť. Všetko sa zmenilo v októbri 1941, keď sa sovietskej armáde nedarilo odraziť postup Nemcov. Bolo jasné, že Veľká vlastenecká vojna bude dlhá. Svätá vojna v podaní Alexandrovovcov sa začala vysielať denne v štátnom rozhlase po doznení zvonov z Kremľa. Stala sa vojenskou hymnou a mala za cieľ držať ducha a morálku vojakov.

Alexandrovovci ju spievali naživo v zákopoch, v kasárňach, dvakrát ju nahrali na vinylovú platňu. Dnes bez nej nemôže byť jediný ich koncert. Ak vystupujú v Rusku a spustia Svätú vojnu rozpoznateľnú už po prvých tónoch, ľudia v hľadisku sa bez vyzvania zdvihnú zo sedadiel.

Podmanivá hudba má až magickú silu, ktorá v Rusoch oživuje spomienky. Skoro každá ruská rodina je poznamenaná vojnou, tragickou smrťou predkov a tiež hrdosťou z „veľkého“ víťazstva. Táto skladba sa stala súčasťou genetického kódu ruskej spoločnosti a novým a novým generáciám pripomína, ako kedysi sovietska ríša bojovala s Nemcami. Aj preto sa potom ťažko Rusi zbavujú stereotypného pohľadu na svet zaťaženého minulosťou a delenia na my a oni.

V sídle NATO

Svätá vojna si pripísala aj najväčšie nevojenské víťazstvo v dejinách Ruska. A to, keď ju Alexandrovovci v roku 2007 zaspievali priamo v centrále NATO v Bruseli. V mieste, kde nikdy žiadny ruský umelec nevystúpil. Nápad vznikol spontánne počas belgického turné súboru. Vtedajšie vzťahy Ruska a Západu boli zrovna v tej lepšej fáze, a tak stačila bezpečnostná previerka, pár rýchlych povolení a umelecký súbor ruskej armády sa ocitol priamo v srdci niekdajšieho najväčšieho protivníka.

Sálu pre pár stoviek ľudí zaplnilo dvetisíc divákov. „Vedeli sme, že v hľadisku sú aj ľudia, ktorí majú veľmi negatívny postoj k Rusku. Ale všetkých nás spojila hudba. Tlieskali v stoji a v tej chvíli zabudli na ideológiu, politiku, rozpory. Kričali bravó,“ povedal mi pred rokmi dlhoročný člen Alexandrovovcov Viktor Kadinov.

Ľudia z NATO si brali po koncerte zadarmo cédečká Alexandrovovcov a v belgických novinách vyšli v nasledujúci deň články s titulkami: Rusi bez jediného výstrelu dostali NATO!

Misia splnená, mohli si povedať ruskí generáli doma v Moskve. Cudzinci podľahli kúzlu Alexandrovovcov rovnako ako v roku 1945 Winston Churchill. V Jalte sa práve končilo zákulisné politické rokovanie Stalina, Roosevelta a Churchilla. Sféry vplyvu v Európe boli viac-menej podelené a štátnikov čakal na konci Jaltskej konferencie zábavný program. Na pódium nastúpili Alexandrovovci. Britský premiér, očarovaný kúzlom mužského speváckeho zboru, po ich vystúpení vyhlásil: „Spojenci nemali otvárať druhý, západný front, ak mali Rusi tento tajný arzenál. Veď to je spievajúci zbraň,“ povedal doslova Churchill a zrodil sa tak prívlastok, ktorý si Alexandrovovci nesú dodnes. Spievajúca zbraň.

Hymna

Okrem piesne Svätá vojna sa Alexandrovovci zapísali do histórie a sŕdc Rusov ešte raz veľmi dôležitou skladbou. Štátnou hymnou. Melódiu, ktorá zostala v nezmenenej podobe dodnes (menil sa iba text), zložil opäť Alexander Alexandrov. Na príkaz Stalina sa nad konečnou podobou hymny pracovalo niekoľko mesiacov počas ešte stále vojnového roku 1943. Premiéra bola v pláne na Nový rok 1944.

Alexandrovovci cvičili v utajení a nahrávku mal národ počuť prvýkrát z rozhlasu. S napätím počúval aj sám Stalin, ktorý sa ale okamžite po doznení hymny rozbehol do rozhlasového štúdia za Alexandrovom. „Takto si ja hymnu nepredstavujem. Chcem, aby ju ľudia vnímali ako pri speve v chráme,“ sťažoval sa podľa archívnych prameňov vodca sovietskej ríše.

Alexandrov si trúfol na nesúhlas, ktorý ho mohol stáť život. „To ja som bol posledným vedúcim cirkevného chóru v Chráme Krista Spasiteľa. To ja poznám duchovnú hudbu a viem, ako má znieť hymna,“ oponoval Stalinovi a ten napodiv v diskusii nepokračoval. Alexandrovovci a ich šéf sa stali počas vojny nedotknuteľnými. Na fronte odohrali pre ruských vojakov viac ako tisíc živých koncertov. Boli pre nich hudobným dopingom. Spojencov rozveseľovala a bavila počas vojny zvodná Marlene Dietrich, ruskí vojaci dostávali rozptýlenie v podobe Kalinky alebo Kaťuše – dvoch nesmrteľných hitov v podaní Alexandrovovcov.

Amerika

Vojna sa blížila ku koncu a v júni 1945 dorazil do Kremľa list z najvyšších miest USA. Oficiálne pozvanie na turné Alexandrovovcov do Spojených štátov. Stalin súhlasil. „Nech idú k spojencom,“ rozhodol a na zahraničnú cestu armádnych spevákov, tanečníkov a hudobníkov vyčlenil mimoriadne prostriedky. Tvrdú valutu – doláre.

Aby dôstojne reprezentovali Sovietsky zväz dostali tiež nevídanú materiálnu podporu. Z historických dokumentov je zrejmé, že sa myslelo na najmenšie detaily. Na ušitie uniforiem a oblečenia vydelil Kremeľ 1500 metrov tej najlepšej vlny, 2000 metrov bavlny, 330 párov spodnej bielizne a 220 kusov pyžám. Toto rozhodnutie schválili na najvyšších miestach, pretože pod objednávkou je podpísaný vtedajší minister zahraničia Vjačeslav Molotov.

Krajčíri teda začali šiť, diplomati pripravovať turné a čas bežal. Skôr než ale Alexandrovovci odišli za oceán, niekdajšie spojenectvo Moskvy a Washingtonu zmrazila studená vojna. Americký prezident Harry Truman zrušil všetky vystúpenia ruských umelcov a zákaz sa vzťahoval aj na Alexandrovovcov. Biely dom im odkázal, že môžu prísť, ale iba ako civilisti.

„Vo vojenských uniformách nevystúpi na americkej pôde žiaden umelecký súbor zo Sovietskeho zväzu,“ podporil prezidentovo rozhodnutie aj Senát. A reakcie Alexandrovovcov? Bola jednoznačná. „My sme armádny súbor víťaza vojny. Bez uniformy nech si vystupujú súbory krajiny, ktorá kapitulovala,“ odkázali do Ameriky, pyžamá zložili do skrine a nikam sa nešlo. Do Bieleho domu dorazili až o 45 rokov neskôr za Georgom Bushom starším. V uniforme.

Mierová invázia

Na Západ však Alexandrovovci vyrážali aj počas studenej vojny. Vypredané sály, rady na lístky a nekonečné potlesky ich čakali v 60. rokoch napríklad v kultúrnom Francúzsku. Moskva si veľmi dobre uvedomovala hodnotu a význam armádneho súboru. Bola to čistá propaganda, ktorá mala pod zámienkou piesní a tancov tie najčistejšie alibi.

Po jednom parížskom koncerte prišiel do zákulisia zagratulovať Alexandrovovcom vtedajší sovietsky veľvyslanec vo Francúzsku, ktorý sformuloval pravdu platnú dodnes: „Ani sto diplomatov nezvládne za rok to, čo vy ste dnes dokázali za pár hodín,“ zložil spevákom, tanečníkom a hudobníkom poklonu.

A potom sa k šéfovi súboru otočil predseda francúzskych komunistov a požiadal Borisa Alexandrova (syna pôvodného zakladateľa), aby si vypočul jednu mladú, talentovanú speváčku z chudobnej rodiny. Ruským umelcom učarovala natoľko, že ju pozvali k spoločnému vystúpeniu. O pár rokov ju poznal celý svet. Bola to Mireille Mathieu.

Slávnych i menej významných spevákov, ktorí sa objavili s Alexandrovovcami na pódiu počas ich fungovania, je nespočetné množstvo. Ale málokto urobil pre ich celosvetovú propagáciu viac ako bláznivá fínska skupina Leningradskí kovboji. Tá si ich pozvala k spoločnému projektu Total Balalaika Show, ktorý mal premiéru v júni 1993 na hlavnom námestí v Helsinkách. Sedemdesiattisíc divákov sa prizeralo na prapodivnú, ale strhujúcu zmes rocku, popu a ruskej vlasteneckej piesne.

O rok neskôr si koncert zopakovali v Berlíne, a to už sa prenášal naživo do celého sveta. Sex, drogy a rokenrol v spojení s ruskou balalajkou – šialený kokteil, ktorý však Alexandrovovcov vrátil do hry. „Bol to pre nás veľký zážitok. Nacvičili sme svetové hity a s kovbojmi sme boli v Európe, v Amerike a všade to malo úspech. Zrazu sme videli, ako sa správajú na pódiu rockeri bez zábran. To viete, my máme predsa len iné, prísne vojenské pravidlá,“ priznal sa mi pred rokmi sólista Alexandrovovcov, národný umelec Ruska Vadim Ananev. Ten, ktorého zachránilo pred smrťou v zrútenom lietadle narodenie tretieho dieťaťa. V súbore je už tridsať rokov a je jeho najväčšou hviezdou.

Turné Alexandrovovcov s fínskymi pankáčmi zásadne nakoplo v tom čase upadajúci armádny súbor. Po rozpade Sovietskeho zväzu nemal nikto o vlastenecké piesne zo sovietskych čias záujem. Rusi vtedy žili sľubmi Borisa Jeľcina o nástupe demokracie, voľného trhu a prosperity. Na Kalinku a Svätú vojnu nemal nikto náladu. Alexandrovovci symbolizovali staré časy, na ktoré chceli Rusi zabudnúť. Armáda ich chcela zrušiť a rozpustiť do iných vojenských súborov. „Boli to naozaj ťažké časy. Skoro sme nekoncertovali. Doma o nás nebol záujem, ale koncerty s Leningradskými kovbojmi nám dodali energiu,“ spomínal Ananev.

K tomu sa pridala dezilúzia Rusov z chaosu, korupcie a biedy. Nostalgia po sovietskych časoch silnela a toľko prehliadané vlastenectvo sa opäť vrátilo na scénu. Aj v podobe Alexandrovovcov a ich piesní o veľkých víťazstvách, o obetovaní sa národa, o boji proti nepriateľovi a o láske k vlasti.

Alexandrovovci opäť začali jazdiť po kasárňach, k ruským vojakom v službe. Aj do bojov v Čečensku. „Tam to bolo vtedy nepokojné a nebezpečné. Spievali sme a za nami bola kanonáda ruského delostrelectva. Bol to veľmi zvláštny pocit.“

A to nemôžete odmietnuť cestu do takej nebezpečnej oblasti? „Nie, nemôžem, pretože som v prvom rade vojak, až potom umelec. To je jednoducho povinnosť armádneho súboru. Naši predchodcovia jazdili hrať na front počas druhej svetovej vojny. My jazdíme do konfliktov aj dnes. V Čečensku priviezli nákladné auto, postavili nás na korby a ani nepriestrelné vesty sme nechceli. Spievali sme ako kdekoľvek inde na svete, len sa pritom strieľalo,“ povedal mi Ananev.

Spev a guľky

V roku 2014 vystúpili s kolegami tiež na Kryme, kde prvýkrát verejnosti predviedli novú pieseň zo svojho repertoáru pod názvom Zdvorilí ľudia. Je venovaná takzvaným „zeleným mužíkom“, ktorí boli najskôr počas anexie Krymu podľa ruského prezidenta Vladimíra Putina len dobrovoľníkmi, aby sa z nich nakoniec vykľuli príslušníci ruských špeciálnych jednotiek.

Postarali sa o „bezpečnosť“ počas referenda o pripojení Krymu k Ruskej federácii. Oslavný text o ich zdvorilosti napísal Anton Gubankov, šéf kultúrneho oddelenia ministerstva obrany a Alexandrovovci ho pekne zaspievali. Umierajú civilisti a ruská armáda k tomu posiela svojim vojakom na pozdvihnutie ducha a morálky armádny súbor.

Ale tak to bolo vždy. Hrali aj v Podnestersku, v Tadžikistane, v Juhoslávii alebo v Afganistane. „Vystupujete v tých najhorších i najkrajších miestach. V krásnych sálach aj tam, kde by nás nikto nečakal. To je náš paradox,“ zveril sa mi Viktor Kadinov, ktorý strávil v súbore pol storočia.

Rovnako ako ostatní členovia súboru musel chodiť ako vojak na streľby, rozobrať a zostaviť AK-47 – kalašnikov.

„Koncert v mieste bojov je pre civilistu len ťažko predstaviteľný. Spievate, sústredíte sa na koncert a nad vami lietajú lietadlá, bombardéry, vrtuľníky a v mnohých prípadoch aj guľky. Neďaleko vybuchujú bomby a nikam utiecť nemôžete.“

Alexandrovovci, ktorí cvičia tri hodiny denne, nemajú v repertoári len ruské vlastenecké piesne a pochody. Zo zásoby viac ako tisícky skladieb môžu vytiahnuť aj súčasné hity, preverené šlágre, cirkevné chorály alebo operné árie. Patria k najlepším mužským speváckym zborom na svete. Preto sa poslucháčom mimo Ruska tak páči.

Tajomstvo spočíva vo výbere hlasov, v striedaní ticha a mohutného nástupu. Tklivé melódie, ktoré dojímajú, však nemožno oddeliť od obsahu a poslania, ktoré Alexandrovovci majú. Bez ohľadu na nespornú mimoriadnu umeleckú kvalitu je to však armádny súbor, súčasť ruských ozbrojených síl.

Kto nad tým mávne rukou, tomu to pripomenie Anton Gubankov. „Koncerty Alexandrovovcov sú pre Rusko diplomatickou misiou, mierovým výsadkom. Ich repertoár je potom učebnicou histórie našej krajiny.“

Riaditeľ Alexandrovovcov Leonid Malev k tomu dodáva: „Vychovávame divákov k tomu, aby si vážili Rusko. Keď nám tlieskajú, cítite hrdosť na Rusko, na našu armádu. Tí ľudia totiž tlieskajú ruským ozbrojeným silám.“

Ako to hovoril Winston Churchill? Spievajúca zbraň.

Petr Vavrouška pracuje v mmcite+, štyri roky bol spravodajcom Českého rozhlasu v Rusku. Text uverejňujeme so súhlasom magazínu Reflex