Denník N

Vzbura sudcov?

Radoslav Procházka. Foto N – Tomáš Benedikovič
Radoslav Procházka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sudcovia z povahy svojej funkcie nesmú byť glosátormi politického života v krajine, ktorá im okrem iného zverila aj nezávislú kontrolu tohto politického života.

Roman Pataj po tom, čo sa súdna rada oficiálne dozvedela, že Radoslav Procházka nemá „dostatočnú integritu“ na výkon funkcie luxemburského sudcu, vytýka „nedostatok integrity“ aj celému sudcovskému stavu. Dôvodom je v podstate to, že je opäť ticho.

Niežeby ticho, ktoré sa často rozhostí po niekedy až apokalyptických krokoch súvisiacich s justíciou (aj z jej vnútra), nebolo dôvodom na lamentovanie, ale že by neodobrenie Radoslava Procházku zo strany európskych štruktúr malo byť dôvodom na „vzburu slušných sudcov“, ako píše pán Pataj, to si nemyslím.

Dôvodov je niekoľko, a ak niekomu budú pripadať ako „klišé“, nič sa s tým nedá robiť. Tak hovorí zákon. A s tým sa nedá tiež nič robiť, pokiaľ sa nezmení.

V prvom rade (nepíšem to prvý raz), sudcovia z povahy svojej funkcie nie sú a ani nesmú byť glosátormi politického života v krajine, ktorá im okrem iného zverila aj jeho nezávislú kontrolu formou svojich rozhodnutí.

Mlčať zo zákona

Tak ako sa nesmieme vysmievať z práce polície či prokuratúry a ostatných mocí v štáte (hoci v okruhu vymedzených vecí tú „prácu“ môžeme nielen kritizovať, ale jej výsledky aj rušiť a meniť), nemali by sme sa ani mediálne „búriť“ pri každej personálnej či inej avantúre nášho parlamentu, vlády alebo súdnej rady.

Z veľmi jednoduchého dôvodu – nie sme tu na to a zákon nám káže byť zdržanlivý. Zaklínadlo, že my sme tu na to, aby sme súdili, možno znie trápne, ale aj ja sa ním riadim.

Ak teraz niekomu napadne – tak načo vypisuješ, načo Združenie za otvorenú justíciu (ZOJ), ktorého som členom, vydáva stanoviská, chytí ma za slovo. Ale len naoko. Ja osobne a obvykle aj ZOJ vypisujeme predovšetkým preto, aby sme vysvetľovali – aj to len vtedy, keď to považujeme za dôležité a potrebné.

Nemyslíme si totiž, že vyššie opísaný modus operandi sudcu znamená zalezenie do kúta a úplné ignorovanie prostredia, v ktorom súdy fungujú. Chce to však mieru hodnú sudcu.

Nie je nám sympatické búriť sa krikľúnskym prezentovaním toho, koho mali či nemali zvoliť, ja ani moji kolegovia v ZOJ si nemyslíme, že našich názorových oponentov (aj ohľadne Procházku) máme právo nazývať iuris, či iné „tútky“, a preto píšeme radšej o zrejme menej zaujímavých a nudných veciach, ktoré zvyknú byť nudne nazývané „systémové opatrenia“ (napr. potreba širšieho diskurzu aj v personálnych veciach, potreba konkretizovania etických štandardov a pod.).

Viem, že Roman Pataj nemyslel druh buričstva, ktorý opisujem vyššie, ale nerozumiem, prečo práve v tejto veci očakáva záplavu kritiky súdnej rady aj zo strany sudcov a viaže to na zachovanie integrity sudcovského stavu.

Nič menej, nič viac

Áno, z Európy sme opäť (a opäť v súvislosti s justíciou) dostali výprask. Situáciu nechcem v žiadnom prípade bagatelizovať, ale nestalo sa nič menej a nič viac než to, že po luxemburskom neúspechu profesorky Patakyovej (čisto z dôvodu slabšej znalosti francúzštiny) kandidovali dvaja – advokát a skrachovaný politik menom Procházka a sudca Najvyššieho súdu menom Rumana.

Nevšimol som si, že by niekto z médií tvrdil, že Rumana mal postúpiť (hoci v odbornej komunite je akceptovaným odborníkom na správne právo), len všetkým je jasné, že nemal postúpiť Procházka.

Ten zo sedemnástich hlasov nedostal sedem a dostal desať. To všetko v situácii, keď už vtedy chýbajúci člen súdnej rady, profesor Kľučka, majúci za sebou vskutku úctyhodnú kariéru akademika i sudcu, z nej znechutený odchádza, súdna rada má za sebou viacero neúspešných volieb do rôznych inštitúcíí a vláda minimálne už dve neúspešné nominácie, pričom profesora Mazáka odmietla zo vskutku prapodivného dôvodu výrazného vyčnievania z nominovaných.

Hrozné? Hrozné. Napraviteľné? Napraviteľné. Asi tak, ako sú veci napraviteľné voľbami, čiže nami. Do súdnej rady totiž nominuje nami zvolený prezident, nami zvolený parlament, nami spoluvytváraná vláda a polovicu (čo je minimálny medzinárodný štandard) jej členov volia sudcovia.

P. S.: Radovi Procházkovi som v Banskej Bystrici pred niekoľkými rokmi „krstil“ jednu z jeho knižiek. Bola a je dobre napísaná. Podobne ako dobre boli napísané jeho diskusné vstupy v rámci podujatí, ktoré sme spolu s vtedajším riaditeľom Paľom Žilinčíkom ešte v rámci predchodcu Via Iuris (aj pre sudcov) organizovali.

Na integrite knižky ani diskusných príspevkov (redukovali sme mu v nich cudzie slová) posledné udalosti nič nezmenili, hoci na integrite Radoslava Procházku sa nepochybne zmenilo mnohé.

Mnohí si to všimli – aj viacerí členovia súdnej rady zvolení sudcami a menovaní prezidentom. A to je dobre. Nedá mi však neskončiť myšlienkou spisovateľa Jaroslava Rumpliho, uverejnenou tiež v tomto denníku a tiež v súvislosti s Procházkom: Obrovské nároky, ktoré máme na druhých, akosi nekorešpondujú s tým, čo svetu ponúkame my…

Mimochodom, ak nám Luxemburg to miesto nezoberie, hľadá sa morálne a odborne bezchybne integrovaný právnik, ktorý vie minimálne po anglicky a po francúzsky. Že takí nie sú? Ale sú, len treba hľadať aj medzi mladšími ročníkmi a medzi tými, čo sa nepchajú.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie