Denník N

Miroslav Kusý: Vďaka Charte som stratil pocit beznádeje a menejcennosti

Miroslav Kusý (1931). Filozof, politológ, publicista, pedagóg, jeden z prvých signatárov Charty 77. Absolvoval pražskú Karlovu univerzitu, v rokoch 1967 až 1970 pôsobil ako profesor marxistickej filozofie na UK v Bratislave. Počas normalizácie bol politicky prenasledovaný, po novembri 1989 bol poslancom, šéfom kancelárie prezidenta Havla v Bratislave a rektorom Univerzity Komenského. Foto - TASR
Miroslav Kusý (1931). Filozof, politológ, publicista, pedagóg, jeden z prvých signatárov Charty 77. Absolvoval pražskú Karlovu univerzitu, v rokoch 1967 až 1970 pôsobil ako profesor marxistickej filozofie na UK v Bratislave. Počas normalizácie bol politicky prenasledovaný, po novembri 1989 bol poslancom, šéfom kancelárie prezidenta Havla v Bratislave a rektorom Univerzity Komenského. Foto – TASR

Filozof a politológ Miroslav Kusý bol jedným z mála slovenských signatárov Charty 77.

Svoj podpis pod vyhlásenie Charty 77 MIROSLAV KUSÝ spočiatku chápal ako pripojenie sa k občianskej iniciatíve, ktorá predstavovala premyslený taktický ťah disentu proti Husákovmu normalizačnému režimu. Veľmi rýchlo si však uvedomil, že jej princípy sa stali trvalým životným postojom chartistov.

Vo svojom známom texte z roku 1979 ste okrem iného napísali, že Charta 77 je absurdnou reakciou na absurdné pomery. Absurdnosť pomerov ľudia pociťovali, v čom však – veľmi zjednodušene – spočívala absurdnosť reakcie chartistov?
Absurdné bolo zdanie, že s režimom sa dá diskutovať.

Charta sa zrodila na prelome rokov 1976 a 1977. Kedy ste prvý raz počuli o aktivitách Havla, Kohouta, Vaculíka a spol., ktoré sa týkali sa vyhlásenia Charty?
Počul som to z vysielania Rádia Slobodná Európa. Ale niečo som o tom už vedel, pretože ešte v novembri 1976 ma navštívil Zdeněk Mlynář, ktorý naznačil prípravy zásadne novej iniciatívy.

Ako, kde a kedy ste sa zoznámili s textom, kto vám ho sprostredkoval a za akých okolností ste ho podpísali?
Text mi priniesol Milan Šimečka a podpísal som ho v januári 1977 v Bratislave v prístavnej kaviarni na Dunaji.

Stotožnili ste sa s textom bezvýhradne, považovali ste za dobrý taktický ťah vychádzať zo záverov helsinskej konferencie 1975?
Áno, bol to dobrý ťah, ako tlačiť na režim, aby plnil to, čo podpísal.

Podpis Charty značne zintenzívnil diskrimináciu vašej osoby. Neľutovali ste niekedy, že ste sa stali signatárom? Nakoniec boli prípady, že niektorí signatári odvolali svoj podpis…
Svoj podpis som nikdy neoľutoval, dostal som sa vďaka nemu do skvelej spoločnosti, stratil som pocit beznádeje a menejcennosti.

Mali ste predstavu, že by ste ponúkli podpísať Chartu niekomu zo svojho okolia?
Áno. Vyzýval som ľudí, ktorým som veril, že k nám patria.

Chartu však na Slovensku podpísalo len veľmi málo ľudí. Čo považujete za hlavné príčiny tohto faktu?
Špecifická slovenská problematika a aj fakt, že tu nebol žiadny známy spoluautor vyhlásenia Charty.

Ako prebiehala komunikácia medzi signatármi a hovorcami, ktorí vlastne predstavovali takmer jedinú „štruktúru“ určujúcu rotovanie hovorcov i tvorbu dokumentov Charty? Písalo sa, telefonovalo, stretávalo sa?
Najčastejšie sme komunikovali prostredníctvom kuriérov, pošte a telefónu sme totiž neverili.

Nemali ste ambíciu byť hovorcom Charty, alebo to ani nebolo reálne?
Viackrát sa o tom diskutovalo, ale prekážkou bola nemožnosť účinnej operatívnej komunikácie medzi Prahou a Bratislavou.

Charta nemala žiadne klasické organizačné štruktúry. To bolo výhodné preto, že moc ju nemohla rozmetať, ale na druhej strane okrem aktívneho jadra sa možno „pasívna väčšina“ nedostala k slovu. Pociťovali ste vo fungovaní Charty nejaké rezervy?
Najväčším problémom bol obmedzený vzájomný styk chartistov, Štátna bezpečnosť nás v tomto ohľade prísne strážila.

Pri 10. výročí v roku 1987 sa Charta veľmi pozitívne hodnotila ako najstaršie hnutie za ľudské práva v sovietskom bloku a stále živý organizmus. Ako ste po desiatich rokoch hodnotili jej činnosť vy?
Bolo skvelé, že Charta prežila, získala si autoritu a dôveru. To pre mňa znamenalo veľmi veľa.

Dnes, po štyridsiatich rokoch od jej vzniku a po vyše štvrťstoročí od pádu režimu, sa niekedy zvykne bagatelizovať jej význam a vôbec pôsobenie disidentov. Ako sa s tým vyrovnávate a v čom vidíte jej odkaz pre dnešok, ktorý je síce slobodný, ale zďaleka nie bezproblémový?
Je mi ľúto, keď sa Charta znevažuje, bola to pre mňa veľká životná škola. Spočiatku som ju chápal ako výborný taktický manéver voči komunistickému režimu. S Václavom Havlom na čele sa stala stelesnením občianskeho postoja a mravným záväzkom na celý život.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie