Denník N

Cesta k masovému násiliu je známa. Ako ďaleko sú Slováci?

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Najviac dnes k pokojnej budúcnosti Európy prispievajú tí, ktorí dokážu vnútorne spracovať a s pokojom prijať bolesť, bezmocnosť a stratu, ktorú vyvolávajú ohavné teroristické útoky v európskych metropolách.

„Posielať ľudí do plynu, hoci len na internete, je jednoducho neprípustné,“ povedal vo svojom novoročnom prejave prezident Andrej Kiska. Čo vedie jedného z najvyšších činiteľov nášho štátu, aby sa zaoberal zväčša anonymnými prejavmi nejakých zúfalcov na sieti? To nemá dosť inej, podstatnejšej, dôležitejšej práce?

Nie, nemá. Môže sa to zdať zvláštne, ale naozaj nemá. Základnou úlohou štátu je chrániť všetkých ľudí na svojom území, postarať sa o to, aby ich životy, majetok a deti boli v bezpečí. A presne to prezident Kiska ako vedúci predstaviteľ štátu robí. Zo všetkých síl ťahá za núdzovú brzdu vlaku, ktorý by nás mohol odviezť od pokoja k násiliu.

Cesta k násiliu je známa, všímajme si varovné signály

Cesta od pokojnej, tolerantnej spoločnosti k tomu strašnému momentu, keď jedna časť ľudí v krajine vraždí inú skupinu obyvateľstva, bola bohužiaľ v minulosti prešliapaná mnohokrát. Táto cesta je pomerne dlhá a má svoje vývojové štádiá, ktoré sociológovia a iní vedci popísali s veľkou mierou presnosti. Násilie jednoducho nepadá len tak z neba. Je dôsledkom celého radu rozličných udalostí. Je preto veľmi dôležité, aby varovné znaky blížiaceho sa násilia poznali politici, ale aj my všetci.

K tomu nám môže dopomôcť krátka štúdia 8 štádií genocídy, ktorú v roku 1996 predstavil Gregory H. Stanton. Ponúka v nej pomerne presný popis toho, ako sa genocída nenápadne začína, ako postupuje a ako sa končí. Túto klasifikáciu potom v roku 2013 rozšíril o dve ďalšie štádiá.

Aby som uviedol veci na pravú mieru: Nie, samozrejme si nemyslím, že na Slovensku bezprostredne hrozí etnické násilie. Riziko, že k nemu v najbližších rokoch dôjde, je isto relatívne malé. Avšak cena, ktorú by sme v podobe mnohých ľudských životov museli zaplatiť, je taká obrovská, že stojí za to minimalizovať i takto malé riziko. Etnické násilie je na súčasnom Slovensku málo pravdepodobné, rozhodne však nie je nemožné. Musíme s ním počítať. Keď nič iné, dlžíme to obetiam pogromu, ktorý sa odohral v roku 1945 v Topoľčanoch.

Taktiež si nedovolím tvrdiť, že ktokoľvek v našom regióne má za svoj cieľ masové vraždenie, alebo ho nedajbože vedome pripravuje. Strach a hnev sú však dobrými nástrojmi na ovládanie ľudí, a mnohí tieto nástroje zneužívajú. Nesú preto spoluzodpovednosť za to, že riziko násilia na Slovensku a v strednej Európe rastie. Človek, ktorý rozdá deťom nože a zápalky a teší sa z ich vďačnosti, že im dovolil hrať sa s takými zaujímavými predmetmi, je spoluzodpovedný za prípadné zranenia, i keď tie neboli jeho cieľom.

Popretie je znakom, že sa masakry budú opakovať

Keď napríklad česká speváčka Olívia Žižková vo svojej piesni Evropo dýchej spieva, že migranti sú „zver“, robí (i keď takmer určite nevedomky) to, čo celkom vedome robia vodcovia pripravujúci etnické násilie: dehumanizuje (odľudšťuje) obete. Pre útočníkov je potom jednoduchšie im ublížiť. Dehumanizácia je podľa Gregoryho Stantona jedným z významných varovných signálov blížiaceho sa násilia.

Keď ĽSNS vo svojom oficiálnom (!) programe používa pre Rómov hanlivé označenie Cigáni, zbytočne tým ohrozuje túto skupinu obyvateľstva. Vnucovanie pomenovaní a symbolov (tzv. symbolizácia) je jedným z raných štádií možného budúceho násilia. A ďalej, keď ĽSNS hovorí o Rómoch ako o „teroristoch“ a „parazitoch“, manipuluje Slovákov do roly obete a Rómov do roly vinníka. No a vo všeobecnosti platí, že človek, ktorý má pocit, že je obeťou, sa k násiliu uchýli omnoho jednoduchšie ako človek, ktorý si nemyslí, že mu bolo ublížené.

Keď Slovenskí branci nielen behajú po lesoch s expanzívnymi zbraňami, ale dokonca chodia na školy učiť deti strieľať zo samopalu, vytvára to podmienky pre budúce násilie. Hromadné násilie nie je možné bez organizovaných skupín, ktoré vedia zaobchádzať so zbraňou.

Kto vie, či si je poslanec Mazurek vedomý, že svojím spochybňovaním holokaustu zvyšuje riziko, že by sa podobná tragédia stala v budúcnosti znovu. Popretie vrážd je podľa Stantona záverečným štádiom genocídy. „Popretie je jedným z najistejších znakov, že masakry sa budú opakovať,“ píše Stanton.

A naopak: Keď Konferencia biskupov Slovenska a Ústredný zväz židovských obcí na Slovensku vydali spoločné vyhlásenie kritizujúce rasizmus, významne tým prispeli k pokojnej budúcnosti našej krajiny. Prispel k nej i prezident Kiska, keď vo svojom novoročnom prejave povedal: „Tvrdiť, že každý Róm je príživník, alebo že každý moslim potenciálny terorista, je hlúpe a nepravdivé.“

Mier je ako zdravie, nevnímame ho, kým nie je neskoro

Najviac však dnes k pokojnej budúcnosti Európy prispievajú tí, ktorí dokážu vnútorne spracovať a s pokojom prijať bolesť, bezmocnosť a stratu, ktorú vyvolávajú ohavné teroristické útoky v európskych metropolách. Pokoj a umiernenosť, s ktorými napríklad Nemci prijali útok na vianočných trhoch v Berlíne, je obdivuhodný. Postup nórskych úradov voči Breivikovi – spravodlivý súd, väzenie v humánnych podmienkach – je tiež obdivuhodný; Nóri sa nedali strhnúť nenávisťou, ktorú by im v tomto prípade asi ťažko niekto mohol vyčítať.

Ale pozor: Pokoj nie je nečinnosť. Breivik i páchateľ útoku v Berlíne boli potrestaní. Zachovávanie pokoja nie je slabosť. Je to odmietnutie nadmernej reakcie, odmietnutie pomsty, odmietnutie špirály násilia. Pokoj je sila.

Mier je podobný zdraviu. Ani jedno nevnímame, berieme ich ako samozrejmosť. Sú takmer neviditeľné, nemajú žiadnu chuť. Obklopujú nás ako ovzdušie. Práve preto, že sú tak životne potrebné ako vzduch, ktorý dýchame, nevnímame ich. Vie ryba, že pláva vo vode? Pokým mier a zdravie trvajú, žijeme si s nimi nevedomky, blažene ako v raji.

Preto je napríklad ľahké riskovať vlastné zdravie. Ak by fajčiari dostali možnosť čo i len na jediný deň prežiť si takpovediac nanečisto utrpenie spojené s rakovinou pľúc, tabakový priemysel by rýchlo skrachoval.

Až ex post, vo vojne či v chorobe, prežívame, o čo sme prišli. Choroba či vojna sú totiž veľmi viditeľné. Skutočným umením politikov a ich voličov je však oceňovať mier vtedy, keď ešte trvá.

Želajme si na rok 2017 mier. A aby bol mier, želajme si aj umiernenosť a zmierlivosť. Na tento a ďalšie roky nás čaká ťažká výzva: ako sa zmieriť s násilím a nespravodlivosťou bez toho, aby sme sa sami stali nespravodlivými a násilníkmi.

Komentáre

Teraz najčítanejšie