sobota

Súmrak jednej idey

Péter Esterházy si v opätovných vyrozprávaniach geometrie vzťahov života a smrti, vojny a mieru, bytia a nebytia nikdy nevolil zo Starého zákona známe „zub za zub a oko za oko“, ale zakaždým sa riadil Novým zákonom: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“

Péter Esterházy a Martin M. Šimečka v apríli 2016. Foto – archív

1.

Zábrany, ktoré ma hatia v tom, aby som písal o Maďaroch, by sa asi najvýstižnejšie dali vyjadriť pojmami cudnosť a odpor. Keď ma Martin M. Šimečka oslovil, aby som napísal čosi osobné o Maďarsku alebo o maďarsko-slovenských vzťahoch, ohlásili sa tie zábrany nezvyčajne nástojčivo. Priznávam, že nie je príjemné, keď mi ešte aj najbližší priatelia ponúkajú možnosť vyjadriť názor výlučne na základe mojej etnickej príslušnosti.

2.

„Potvorsky ťažké je klamať, keď človek nepozná holú pravdu.“ O prvej vete románu Pétera Esterházyho Harmonia cælestis by sa dali napísať celé štúdie, no vystačme si teraz len dvoma alúziami. Prvou z nich je varovanie z desatora, že lož neostane bez následkov. Druhá je, že bez poznania pravdy niet ani lži, a keby sa predsa ozvala, jej prostredníctvom bude znieť hlas vyprahnutej duše.

Verejný digitálny priestor zaplavili kavalkády lží, ktoré poznajú pravdu, ktoré nepoznajú alebo len sčasti poznajú pravdu. A tam, kde sa pravda, lož a polopravda, nádej i beznádej umiestňujú na rovnaké priečky hodnotového rebríčka, tam všetko stráca platnosť. Tam vládne zákerná prázdnota ducha.

Po druhej svetovej vojne bol Adorno tým, kto ako prvý prišiel k záveru, že v 20. storočí zásluhou vývoja modernej informačnej spoločnosti obrovsky vzrástol kultúrny priemysel a jeho formy sa vkradli do každej domácnosti, vyprázdnili ľudské duše, zničili ideu vzdelanosti. Jej miesto zaujala idea polovzdelanosti, presnejšie polovzdelanci.

Polovzdelanosť sa dnes stala neoddeliteľnou súčasťou politického, mediálneho, cirkevného, spoločensko-kultúrneho vedomia euroatlantického regiónu. Jej legitimitu upevňuje duch masovej demokracie takisto ako digitalizovaná spoločnosť. A zatiaľ čo poznanie človeka o sebe samom a empatia voči iným sa nijako neprehlbuje, rôzne formácie digitálneho priestoru pradú siete okolo univerza ľudského bytia. Ako nebezpečný prídavok tohto priestoru vznikol raj všetkých proti všetkým. Vražedný raj, ktorý oživením foriem kmeňového, feudalistického myslenia vypustil z fľaše ducha občianskych vojen a náboženských sporov.

Stále vzbudzuje nemalé obavy, či digitalizovaná spoločnosť preferujúca vládu umelej inteligencie povedie spoločnosť k jej sebazdokonaľovaniu, alebo sebazničeniu. Akú kvalitu života a chápanie slobody, aké blaho a bezpečie môže vytvoriť duch polovzdelanosti, ktorý postavil človeka samého proti sebe? Človeka moderny, ktorý celé storočia zápasil a opojený svojou slobodou sám sa pripravil o to, čo ho oslobodilo: o ideu vzdelanosti.

3.

Viem, že v neistých časoch je luxus mlčania alibizmom, ale ako by som mohol napísať čosi osobné o Maďaroch alebo hoci o Slovákoch, keď si myslím, že pojem národný charakter je jedovatá abstrakcia?

Našu mentálnu kultúru, povahu sčasti dedíme, sčasti ju nadobúdame socializáciou. Materinskú reč dostávame, a hoci nie je jedno, s akou slovnou zásobou, aj bohatej slovnej zásobe sa nie vždy darí preklenúť priepasť medzi subjektom a jazykom. Bezodnosť tej priepasti sa stáva mučivou vtedy, ak sa nám nedarí nachádzať objektívne pojmy na pomenovanie vecí.

Ako dospievajúci chlapec som sa nazdával, že môj vzťah k materčine neformovali len životné situácie, ale aj hrozby asimilačného tlaku zo strany všade prítomnej slovenskej úradnej moci. Začlenil som sa do slovenskej spoločnosti, no predsa som si od nej udržal istý odstup, štipku vzdoru, ktorý nepripustil stratu môjho maďarského ja a zároveň ma nabádal, aby som moc i samého seba pozoroval kritickým okom. Celý život som práve toľko stál voči slovenskému svetu, koľko som v ňom žil. Preto som sa neasimiloval. No rovnaký postoj som si vytvoril aj voči maďarskému svetu. Preto som sa nestal nacionalistom.

Radosť z tohto dvojsmerného kritického myslenia sa vo mne nikdy nespájala s pohŕdaním. Jestvovanie „v kruhu i mimo neho“ živilo empatiu a toleranciu, a dobrodružstvo tohto zdvojeného nazerania udržiavalo môj intelekt v neustálom strehu. Zvrátenosť slovenskej asimilácie a nacionalizmu som prežíval ako násilie voči mojej cudnosti. Rovnako aj maďarský obranný nacionalizmus a ducha ubíjajúci revizionizmus. Prenikali do mojej podstaty a zaväzovali ma k neuveriteľnej bdelosti. To všetko, samozrejme, nesvedčí o tom, kto som, len dovoľuje nahliadnuť do toho, aké roly som bol nútený prijať v zovretí politiky identity národných štátov a národných provincionalizmov, aby som si zachoval duševné zdravie.

4.

Nedávno istý mladý neofašista v Banskej Bystrici verejne povedal do očí Martinovi M. Šimečkovi, že ak by sa dostali k moci, je veľmi pravdepodobné, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 78969 z vás dostáva správy e-mailom