nedeľa

Seifert po okupácii 1968: Nezdá sa mi, že by ten sľub bol mienený úprimne

Pätnástym zväzkom sa uzavrel veľkolepý projekt vydania kompletného diela Jaroslava Seiferta, básnika uctievaného nielen pre svoju tvorbu, ale aj pre statočné občianske postoje.

Jaroslav Seifert (1901 – 1986). Foto – TASR

„Keby táto kniha mala nádej, že vyjde, nepokúšal by som sa o nej hovoriť, je celkom zrozumiteľná a jasná,“ hovorí Jaroslav Seifert v úvode gramofónovej platne z roku 1979, ktorá vyšla v exilovom vydavateľstve Šafrán v Štokholme pod názvom Všechny krásy světa. Samozrejme, na platni boli len fragmenty z objemnej spomienkovej knihy, ktorej zložité autorské a vydavateľské peripetie ilustrujú komplikovaný literárny osud tohto velikána českej (a dlhé roky aj československej) poézie.

Dozvedáme sa o nej podrobne z rovnomenného 15. zväzku Diela Jaroslava Seiferta, ktorý završuje veľkolepý projekt vydavateľstva Akropolis. No takmer nevyhnutným čítaním je v (nielen) tomto kontexte aj zväzok predošlý, obsahujúci autorovu publicistiku z rokov 1939 až 1986.

Lebo kým Seifertova poé­zia, oceňovaná odborníkmi (vrcholom bola Nobelova cena za literatúru v roku 1984) a milovaná čitateľmi, bola nespochybniteľná, jeho občianske postoje (vrcholiace podpisom Charty 77) a s nimi súvisiaca publicistika vohnali básnika vo svojej vlasti do často diskriminovanej pozície. Nezabudnuteľné zostane „informovanie“ režimu o udelení Nobelovej ceny zastrčenou lakonickou správičkou.

V nemilosti komunistov

15-svazek-original1-p9c5bSeifert prvý raz pocítil trest za svoje názory už v 20. rokoch. Bol vrcholným predstaviteľom československej umeleckej avantgardy, zakladateľom literárneho spolku Devětsil, iniciátorom poetizmu, autorom manifestov, a ako mnohí mladí umelci, aj on vstúpil v roku 1921 do práve vzniknutej komunistickej strany.

Keď však o osem rokov neskôr podpísal Manifest siedmich protestujúcich spisovateľov proti boľševizácii v novom, gottwaldovskom, vedení KSČ, bol zo strany vylúčený.

U komunistov, hoci sa Seifert považoval za ľavičiara a sociálneho demokrata, to nemal dobré ani neskôr. Po vojne mu vyčítali jeho medzivojnové avantgardné myslenie a komunistickú moc zaskočil aj na II. zjazde spisovateľského zväzu v roku 1956, kde požadoval publikačné možnosti pre všetkých autorov.

Na rokovaní, ktoré sa vďaka čerstvým informáciám z Moskvy o odhalení Stalinovho kultu osobnosti vymklo československým ideológom z rúk, otvoril tiež tabuizovanú tému väznených spisovateľov. „Keď dnešní členovia zväzu ochotne a rýchlo priznávajú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 72009 z vás dostáva správy e-mailom