Ak žena vyzradí korupciu, môže na to doplatiť viac ako muž. Aj tak máme biele vrany

V Spojených štátoch o nich občas nakrúcajú filmy a ich roly zverujú veľkým hviezdam. Meryl Streepová stvárnila odborárku Karen Silkwoodovú, ktorá v 70. rokoch prehovorila o ignorovaní bezpečnostných pravidiel v americkej atómke a zahynula pri zvláštnej dopravnej nehode. Julia Robertsová si zase zahrala Erin Brockovichovú – úradníčku, ktorá odhalila, ako odpadová voda z továrne v kalifornskom meste Hinckley spôsobuje rakovinu tamojším obyvateľom, hoci firma tvrdila, že splašky nie sú toxické.

Hollywood a filmoví diváci milujú outsiderky, čo sa postavili proti korporáciám, nekalým praktikám, či prehovorili o zneužívaní moci alebo peňazí od daňových poplatníkov či (často aj drobných) investorov na najvyšších úrovniach.

Priveľa strát

Ich život však nie je ani zďaleka filmový a v reáli ich mnohí skôr odsudzujú. Byť bielou vranou znamená zažiť 15 minút často nechcenej slávy a potľapkávania po pleciach. A potom niekedy aj celé roky vysvetľovať (napríklad aj na súdoch) svoje pohnútky, prichádzať o priateľov, pracovné príležitosti a celkom nevyhnutne aj o ilúzie. V extrémnom prípade či v krajinách, kde sa odhalenie pravdy považuje za národnú zradu, môže biela vrana vysloviť aj takúto vetu: „Ak by sa mi niečo stalo, určite to nebude náhoda.“ Tentoraz to povedala ruská atlétka Julia Stepanovová. Ona a jej manžel, dopingový komisár Vitalij, vypovedali o plošnom využívaní dopingu v ruskom športe. Keď hakeri odhalili ich identitu, začali sa báť o život.

Príbeh slovenskej držiteľky ocenenia Biela vrana z roku 2010 Zuzany Melicherčíkovej, ktorá upozornila na machinácie pri prijímaní študentov na Právnickú fakultu UK, je tiež výrečný. Na Slovensku sa stala nezamestnateľnou, odcudzila sa jej vtedy 12-ročná dcéra, lebo si myslela, že mama je „bonzáčka“, zažila primitívnu šikanu od bývalých kolegov. Dnes žije v Rakúsku, kde aj pracuje.

Keď v roku 2002 americký časopis Time označil za osobnosti roka tri ženy, ktoré podali svedectvo o fatálnych zlyhaniach v FBI (Coleen Rowleyová), či o tom, ako veľké korporácie klamali o svojej finančnej situácii a retušovali fakt, že sú blízko krachu (Cynthia Cooperová a Sherron Watkinsová), bola to udalosť. A nielen preto, že časopis počas svojej existencie za osobnosť roka označil ženy – či už individuálne, alebo ako súčasť skupiny – len 13-krát.

Sú dôležitejšie veci ako lojalita

Hoci predtým aj potom veľké odhalenia vyžadujúce si odvahu a integritu urobili aj mnohí muži, to, že si Time vybral ženské hrdinky, malo poukazovať aj na to, ako sa mení rola žien v spoločnosti, napríklad ako sa dostávajú na pozície, kde prichádzajú do styku so zásadnými informáciami, a aká dôležitá je „moc outsiderov“ hlavne v kritických časoch. K ich oceneniu prišlo v čase, keď sa Spojené štáty spamätávali z 11. septembra, ale aj zo šokujúceho odhalenia denníka Boston Globe o tom, ako katolícka cirkev desaťročia kryla pedofilných kňazov, či z krachu veľkej energetickej spoločnosti Enron (o pomeroch v nej prehovorila práve Watkinsová).

Všetky tri ženy o sebe odmietali hovoriť ako o hrdinkách. Priznávali, že mali krízy, keď ich v práci ostrakizovali, kolegovia si od nich odsadali a existovala nepísaná dohoda ukrývať pred nimi dokumenty. Hovorili tiež o lojalite, ktorá sa od žien očakáva skôr ako od mužov. „Lojalita voči tomu, pre koho pracujete, je nesmierne dôležitá. Problémom však je, že to nie je najdôležitejšia vec. Problémom je nepriznanie sa k omylom, ich krytie alebo zapieranie,“ vysvetlila Rowleyová z FBI, ktorú nechcel vypočuť nikto z jej nadriadených a jej kritickú správu zamietli pod koberec.

Fenomén bielych vrán a ich význam pre zdravú spoločnosť zaujíma aj vedcov skúmajúcich, aké pohnútky vedú ľudí k takémuto (v istom ohľade sebapoškodzujúcemu) konaniu, či ktoré typy osobností majú k nemu tendencie. Objavujú sa aj štúdie, či má na to, či sa niekto stane bielou vranou, vplyv aj jeho rod.

Iná „odmena“ za odvahu

Hypotéza je taká, že hoci ku každej Karen Silkwoodovej sa nájde Edward Snowden, teda ženy aj muži vedia byť rovnako odvážni, rozdiel je v tom, aké má takéto konanie pre nich dôsledky. A tu sa ukazuje, že ženy sú zraniteľnejšie a intenzívnejšie pociťujú odvetu od nadriadených či kolegov a kolegýň, ktorých postavili do zlého svetla.

Americký právnik Frederick D. Lipman, ktorý napísal knihu o „whistlebloweroch“, sa venoval osobitne aj ženám. V kapitole venovanej „whistleblowerkám“ citoval štúdie tvrdiace, že v tomto existuje kolerácia medzi rodom a odvetou. „Ak žena oznámi nejakú neprávosť, je väčšie riziko, že pocíti odvetu. Navyše stále existuje viera, že biele vrany sa nesprávajú tak, ako sa od žien očakáva, a teda si odvetu vlastne zaslúžia.“

Pod odvetou sa rozumie to, že zamestnanca či zamestnankyňu, čo sa verejne sťažuje alebo upozorňuje na problémy na širšom fóre, v médiách, či kontaktuje kontrolné orgány alebo políciu, viac sledujú nadriadení, súkromne aj verejne ich zastrašujú, vyťahujú na nich všelijaké obvinenia, pridávajú im nezmyselné úlohy a, naopak, „odstavujú“ ich od dôležitých vecí či im zmenšujú počet podriadených, bránia im v postupe. Kolegovia ich ignorujú, vyhýbajú sa im, nechcú byť s nimi videní.

U žien, ktorým často roky trvá, kým sa vypracujú k dôležitým pozíciám, sa častejšie ako u mužov prejavuje obava z toho, že ich kolegovia začnú nenávidieť, že ich nebude mať kto podržať, lebo aj tak sú outsiderky a nie sú členmi „pánskeho klubu“. To platí hlavne pre firmy, kde je vo vedení málo žien alebo sú tam len pro forma a nemajú s mužskými členmi vedenia žiadne vzťahy „po práci“. Na druhej strane to tiež znamená, že k nim necítia žiadne záväzky či priateľské väzby, čo im viac uvoľňuje ruky a rozväzuje jazyk v prípade, ak vidia nejakú neprávosť či manipuláciu.

Ako je to na Slovensku

Na Slovensku v poslednom období rezonujú vyjadrenia Zuzany Hlávkovej o nezrovnalostiach okolo slovenského predsedníctva v Rade EÚ a jej odchod z ministerstva zahraničných vecí po tom, čo na ne márne upozorňovala ministra. V minulom roku tiež prehovorila bývalá krajská tajomníčka Smeru Renáta Kolenčíková, ktorá v rozhovore pre Denník N povedala, že ju dusila korupcia v strane, a uviedla aj jej konkrétne prípady.

V oboch prípadoch došlo k tomu, že ich nadriadení alebo kolegovia mali tendencie ich vyjadrenia zľahčovať alebo naznačovať, že vlastne ani nevedia, o čom hovoria, a majú len dojmy (v prípade Hlávkovej) alebo sú za ich obvineniami neukojené ambície (prípad Kolenčíková). To sú klasické výhovorky a pokusy znemožniť biele vrany – ženy (ale táto metóda sa uplatňuje aj u mužov), keď sa na jednej strane zdôrazňuje ich nezrelosť či nižšie postavenie v inštitúcii (Hlávková) alebo na druhej strane ich zatrpknutosť, že napriek dlhým rokom na istej pozícii sa im nepodarilo dosiahnuť, čo chceli.

Fero Paulíny z Aliancie Fair-play, ktorá udeľuje ocenenie Biela vrana, nevedel odpovedať na otázku, či sú medzi slovenskými bielymi vranami „popoťahované“ ženy viac ako muži, priznal však, že organizácia tento aspekt neskúmala.

Údaje zo Slovenska teda nateraz nemáme. Ak si však spomenieme, aké reakcie vo verejnosti spustilo napríklad to, keď Smer kritizovali europoslanci Monika Beňová a Boris Zala (hoci označiť ich priamo za biele vrany je prehnané), dá sa predpokladať, že dosah na ženy je nepríjemnejší. Kým na Zalovi diskutéri kritizovali jeho politické postoje, Beňová „dostala“ aj za svoj imidž, povahu a mimopolitické aktivity, pričom sa nešetrilo vulgarizmami.

Biela vrana Simona Rudavská, ktorá pri odhaľovaní korupcie na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny súhlasila s tým, že bude policajnou agentkou, si nemyslí, že to, že je žena, malo nejaký vplyv, a že tak, ako sa pokúšali diskreditovať ju, by sa snažili aj v prípade muža.

„Možno by môj čin inak (menej) rezonoval na verejnosti v prípade muža, od ktorého sa vo všeobecnosti očakáva viac odvahy. Ale to si naozaj netrúfam zhodnotiť. Ani to, či by bol muž menej ocenený za taký čin, ako som bola ja – za to, že som sa odhodlala aktívne sa podieľať na vyšetrovaní tak, že som sa stala agentkou. Ale predsa jedna poznámka: možno sa mýlim, lebo to vnímam citlivejšie, ale vnímam to tak, že medzi tými, čo ma za môj čin odsudzovali, resp. ho aspoň neschvaľovali, bolo viac žien; alebo presnejšie povedané, viac bolo žien z tých, ktorí mi svoj negatívny postoj dali najavo. Dali by svoj postoj tieto ženy takto najavo aj mužovi?“ pýta sa slovenská biela vrana.