Politický väzeň Dobroslav Pustaj odmietol milosť prezidenta Novotného, za mrežami zostal 16 rokov

Dlhoročný mukel Dobroslav Pustaj prešiel najťažšími komunistickými väzeniami – jáchymovskou Vežou smrti, kde väzni drvili bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov všetku vyťaženú rudu na rádioaktívny prach a zomierali na chorobu z ožiarenia.

Polovicu svojho 16-ročného väzenia, celých osem rokov, strávil na samoväzbe, z toho štyri roky v prísnej izolácii ministerstva vnútra, kde boli politickí väzni vystavení mučeniu a bitkám dozorcov a kriminálnikov, ktorí boli na nich nasadení. Pre komunistický režim bol jedným z najhorších zločincov.

Slobodné Československo

Mladý Dobroslav, ktorý sa narodil v roku 1931, mal od detstva ťažký život. Bol ešte len malý chlapec, keď mu zomrel otec, a rok po druhej svetovej vojne zomrela na zhubné ochorenie aj jeho mama.

Ako sirota nechcel byť nikomu na ťarchu, a tak prerušil štúdiá na gymnáziu a rozhodol sa postaviť na vlastné nohy. Začal pracovať v továrni, no po večeroch sa snažil študovať. Len krátko po Víťaznom februári založil ako 17-ročný chlapec odbojovú organizáciu Slobodné Československo, ktorej cieľom bolo zvrhnúť komunistický režim.

Ovplyvnila ho mama, ktorá počas vojny pomáhala ľuďom v nacistami okupovanom Protektoráte a ktorá sa neskôr ako jedna z mála žien aktivizovala v Demokratickej strane. Ako spomínal, vyrastal v ideáloch prvej Československej republiky a po tom, čo zomrela, bral ako povinnosť pokračovať v jej šľapajach.

O tom, čo znamenal boľševický režim v Rusku, počul aj od svojho otčima Silvestra Ondrisa, ktorý bol počas druhej svetovej vojny v Rusku a to, čo tento systém spravil s krajinou, videl na vlastné oči.

A za pravdu mu dal aj vývoj v Československu. Prvé vykonštruované politické procesy, zatváranie ľudí či zaberanie majetkov. Nebol jediný, kto sa na to celé pozeral s nevôľou. Stretli sa niekoľkí.

Učiteľ Leopold Šída, ktorý bol presvedčený demokrat. Ladislav Kmenta, ktorého otcovi komunisti zobrali ťažko nadobudnutú stolársku dielňu. Michal Melek, učiteľ, ktorého vyhodili z jeho milovanej práce. A čoskoro pribúdali ďalší spojenci.

Jeho organizácia začala vydávať protištátne letáky, zhromažďovala zbrane. Čoskoro sa stala jednou z najväčších odbojových organizácií v Československu. Po tom, čo v roku 1951 začalo vysielať Rádio Slobodná Európa, nazvali aj svoju odbojovú organizáciu Slobodné Československo. Túžili svoje sily spojiť so Západom.

Slobodnú Európu ladil pravidelne. Krátko po tom, ako začala vysielať, sa dozvedel z nej aj o príbehu dvoch českých politických väzňov, Josefa Lišku a Petra Čížka, ktorým sa podarilo ujsť z jáchymovských uránových lágrov. Otvorene rozprávali o podmienkach, trápení väzňov aj o krutých výsluchoch sadistických vyšetrovateľov, ktoré mnohým väzňom natrvalo zničili zdravie. Nevzdávali sa však humoru a optimizmu.

Treba mať šťastie v nešťastí

Dobroslav však už nevedel, ako mladíci dopadli. Dali sa nahovoriť, že sa stanú agentmi-chodcami s falošnými dokladmi a do slobodného sveta budú nosiť správy spoza železnej opony, ktoré by mali poslúžiť na boj proti nepriateľovi. Štátna bezpečnosť ich však chytila a popravila.

Po tom, čo počul v Slobodnej Európe o komunistických koncentračných táboroch, presvedčenie o tom, že robia správnu vec, ak bojujú proti takémuto režimu, v nich stále rástlo.

Vtedy veril, že aj jednotlivec môže zmeniť chod vecí a tiež v to, že sa im podarí zvrhnúť komunistickú totalitu. Do ich organizácie sa zapojili aj mnohí, ktorí bojovali predtým proti nacizmu. A tak to neboli iba naivné predstavy mladého rojka, ale aj tých, ktorí už dávnejšie počas vojny bojovali za slobodu.

„Tušil som, že zmena nepríde hneď. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že to bude trvať ďalších štyridsať rokov,“ spomínal s odstupom času.

Vyšetrovanie a bitky

Napriek tomu, že dodržiavali bezpečnostné opatrenia a vďaka spolupracovníkom z odboja z čias druhej vojny svoje správy šifrovali a pracovali aj na princípe mŕtvych schránok, kde sa vždy poznali iba traja členovia organizácie, Štátna bezpečnosť ich nakoniec odhalila. A v roku 1952 väčšinu z nich zatkli.

„Nikoho sme nezabili, ani sme nikomu neublížili, napriek tomu člena jednej z našich skupín – Jozefa Miku – pri zatýkaní rozstrieľali tak, že ho museli jeho komplici vynášať von. Štát, ktorý všetko obsadil a mal zbrane, si nedokázal poradiť s tým, aby neozbrojeného človeka dostal živého?“ pýtal sa aj po rokoch.

„Taký to bol režim. Nezáležalo na jednom človeku,“ dodal, keď si spomenul na jeden z najsmutnejších príbehov.

Už počas vyšetrovaní si zažili ten najhorší psychický aj fyzický nátlak. K priznaniam a recitovaniu naučených protokolov mala pomôcť obvineným bitka.

„Hovorte o trestnej činnosti!“ kričal naňho vyšetrovateľ. On sa však vtedy iba pozeral a mlčal. „Pozeráte sa naňho. Nepovažujete za trestnú činnosť to, že chcete demokraciu. Ale on zase opakuje: Hovorte o trestnej činnosti. Toto dookola opakuje. A ja mu hovorím, že ja neviem o trestnej činnosti. Netajili sme sa tým, že sme chceli ísť proti komunizmu. Nie proti štátu, proti komunizmu,“ spomínal Pustaj.

Najhoršie bolo, keď sa vyhrážali, že ublížia ich blízkym či priateľom. Aj to, keď im do ciel nasadzovali spoluväzňov-kriminálnikov, ktorí ich mali prinútiť vypovedať.

Metódy Štátnej bezpečnosti boli účinné. Dôkazom toho je aj to, že sa Ladislav Kmenta, jeden z členov ich organizácie, pokúsil obesiť na radiátore. Hoci ho vtedy zachránili, o trinásť rokov neskôr, krátko po prepustení, keď ho aj na slobode šikanovala Štátna bezpečnosť, svoj pokus zopakoval. Tentokrát úspešne.

Monsterproces

Dobroslavovi Pustajovi hrozil ako zakladateľovi protištátnej organizácie Slobodné Československo na súde trest smrti. Zachránil ho však jeden z jeho vyšetrovateľov – slušný človek, nikdy nezabudol jeho meno. Viliam Marki upozornil súd, že s takzvanou trestnou činnosťou začal Dobroslav ešte ako mladistvý, a tak dostal v roku 1952 najvyšší možný trest – 25 rokov väzenia.

Po krátkom čase strávenom v ilavskom väzení sa dostal do jáchymovského tábora Nikolaj. Politických väzňov však na ťažkú prácu nepripravili. Napríklad spoluväzňovi, mladému študentovi geológie, ktorého nútili nastúpiť do preplneného banského výťahu, klietka odtrhla hlavu. Zažil tu aj prípad, keď veliteľ tábora Paleček bezdôvodne zastrelil politického väzňa.

V týchto pomeroch chcel opäť začať s odbojom a pokúsiť sa zhromaždiť informácie o ťažbe rudy. Preložili ho však na obávanú Vežu smrti, takzvaný likvidačný tábor L.

Bol to najmenší spomedzi všetkých táborov a mlela sa tam smolka zo všetkých lágrov v Jáchymove, Příbrame i v Hornom Slavkove, všetok urán vyťažený v republike. Na Veži smrti končili výhradne politickí väzni s trestom nad desať rokov. Väzni drvili rudu ručne. Ochranné opatrenia neboli žiadne a väzni pri zvýšenej námahe vdychovali všetok rádioaktívny prach.

„Na L-ku každý druhý deň odchádzal vlak plný rudy, ktorý mal 30 vagónov. To všetko musela naložiť naša nakladacia skupina. Ďalší väzni vo Veži smrti náklad pomleli. To obrovské kvantum materiálu. Obklopení barelmi, tisíckami barelov plnými rudy, ktorá sa vo Veži mlela. Tí, čo boli vo Veži, tak sa veľmi nadýchali a zomreli na rakovinu krvi a choroby z ožiarenia,“ spomínal Dobroslav Pustaj.

Mal 25 rokov a v týchto podmienkach mu vypadali všetky jeho plavé vlasy. Prízvukoval však, že mal šťastie. Strávil tu iba pár mesiacov a presunuli ho do väzenia v Leopoldove. To sa malo stať jeho domovom na ďalších osem rokov. V tom čase si nevedel predstaviť, že by mohlo byť niečo horšie ako Veža smrti.

Väzenská katedra marxizmu-leninizmu

V Leopoldove dozorcovia v 50. rokoch uplatňovali nad politickými väzňami absolútnu moc. „Bol som svedkom toho, keď v Leopoldove len tak zastrelili Josefa Vaníčka, veľmi dobrého človeka, to bol ešte mladý chlapec,“ spomínal.

Už po rokoch sa často stretával s jeho dcérou, ktorá otca nikdy nepoznala, no pravidelne chodievala a dodnes chodieva na stretnutia politických väzňov do väznice, kde zavraždili jej otca.

Dobroslav Pustaj nerozumel, do akého prostredia sa to vlastne dostal. Vo väzení boli spoločne partizáni i retribuční väzni, bojovníci proti komunizmu i tí, ktorí kedysi roztočili súkolie politických procesov.

Husák, Hromádko, Löbl, Goldstücker sa držali ďalej od ostatných politických väzňov. Aj vo väzení si založili spolu katedru marxizmu-leninizmu.

„Niektorí to robili z presvedčenia možno, mne len bolo ľúto tých ľudí. Že všetko to videli a napriek tomu – takto chceli slúžiť?“ spomínal.

Hneď na začiatku sa dostal mladý Dobroslav Pustaj do dielne číslo 9, kde sa v tom čase páralo perie. Okrem nich, troch mladých chlapcov, tu boli iba samí kňazi. Spravodlivý hnev ho ovládol, keď sa po čriepkoch dozvedal o tom, čo sa v Leopoldove dialo pred jeho príchodom.

Vládol tam dozorca Nosarius. Volali ho tak, lebo mal výrazný nos, a ten si našiel zvrátenú zábavu. „Starým ľuďom – generálom, dôstojníkom z prvej či druhej svetovej vojny aj kňazom – dal urobiť drep a museli skákať ako žaby. Neviem, ako by som to dokázal dnes ja, vôbec si to neviem predstaviť,“ spomínal Pustaj v roku 2012. Išlo vtedy o takmer 80-ročných ľudí, ale sadistických dozorcov neobmäkčil ani ich vek, ani to, čo prežili.

Po celý čas popritom, ako v dielni driapali perie, sa starí kňazi tichučko modlili. „Oremus, profiremus,“ odriekavali dookola.

„Dôstojný pán, za čo sa to modlíte?“ nedokázal už raz premôcť svoju zvedavosť mladý Dobroslav Pustaj. A často si spomínal na kňazovu odpoveď. „Za teba, chlapče. A za vás. Aby ste vy prežili, aby ste sa vy ešte dožili spravodlivosti.“

V prísnej izolačke

Lenže mladý mukel, zakladateľ Slobodného Československa, ktorý sa niekoľkokrát ozval proti neprávosti, sa stal terčom hnevu dozorcov a rozhodli sa ho zlomiť. Pre najťažšie prípady mali prichystané špeciálne oddelenie.

„Nazývalo sa prísna izolácia ministerstva vnútra. Bola to jediná izolácia svojho druhu nielen v bývalom Československu, ale aj v celom východnom tábore,“ spomínal Pustaj.

Zo 16 rokov svojho väzenia strávil osem rokov na samoväzbe, z toho štyri roky v prísnej izolácii ministerstva vnútra, kde ich bolo iba tridsať.

„Nemáte nič povolené. Ani ceruzku, ani papier, ani rozhlas. Ani gavalec. Spať budete len na dlážke,“ povedal mu náčelník výchovy, keď ho hodili na chladnú samotku.

Tragické boli osudy tých, ktorí sa tam ocitli. Počas tých ťažkých rokov aj napriek ich obmedzenému kontaktu či možnostiam spoznal viacerých z nich.

Mnohí zapálení idealisti, ktorí kedysi bojovali proti nacizmu. A tak chceli odporovať aj nastupujúcemu komunizmu, pretože verili, že ho možno zvrhnúť.

Tak ako Bielorus Timofej Simulenko, ktorý pochádzal z Podkarpatskej Rusi a po vojne zostal žiť v Československu. Mal tu už dvoch synov, ktorí dodnes žijú. Po nástupe komunistov sa zapojil do odbojovej organizácie Svetlana v Hostýnskych vrchoch na moravsko-slovenskom pomedzí. Dostal za to trest smrti.

„Tri roky čakal na vlastnú popravu. A potom, keď sa zbláznil a celkom zošalel, dali ho do prísnej izolačky ministerstva vnútra v Leopoldove na oddelenie C. Timofej Simulenko. Zlatý človek, charakter a zničený človek. Odtiaľ ho dali do nejakého ústavu k Brnu a tam zomrel. Kto si na takýchto ľudí kedy spomenie?“ pýtal sa Dobroslav Pustaj po rokoch na stretnutí politických väzňov.

Po rokoch si pri mnohých spoluväzňoch vedel lepšie než tvár predstaviť ich hlas. Alebo skôr krik. Výkriky zdeformované do neľudských zvukov.

Patrili aj akémusi Grancovi z vedľajšej cely. Ako nevinný človek začal na protest proti tomu, čo zažíval v prísnej izolácii, držať hladovku. Dozorcovia mu nechceli ustúpiť, ale ani riskovať, že im zomrie. Vždy, keď počul kroky do vedľajšej cely, vedel Dobroslav, čo bude nasledovať. Občas zahliadol obrazy, ktoré pripomínali skôr výjavy stredovekého mučenia a boli celkom za hranicou jeho dovtedajšej fantázie.

„Tri roky ho kŕmili hadicou, ostrou ako britva, ktorú mu nasilu vtlačili do krku. Nie tak ako v nemocnici. Surovo, nasilu. A to všetko len preto, lebo chcel obnovu svojho procesu,“ spomínal.

Aj ďalší spoluväzni z oddelenia C a prísnej izolačky. Napríklad Američan Garry Simons, ktorý patril aj v izolácii k najtvrdším. Prežil. A po všetkom sa dostal šťastne do Spojených štátov, zahral si neskôr dokonca malú rolu aj v istom americkom filme.

Český politický väzeň Ota Stehlík, Fero Žigrayi sníval po prepustení o svojej chate v Nízkych Tatrách. Dočkal sa?

Venca Vlček písal klincom na stenu.

Básnik Bohumil Robeš ani tam nestratil odhodlanie vyjadrovať sa vo veršoch a Venca Staněk písal napriek všetkému veselé pesničky.

Dobroslav si veľmi dobre spomínal aj na exotického Austrálčana Kis-Polca, ktorý bol paranoik a tamojšie prostredie jeho diagnózu ešte zhoršovalo. Najskôr pôsobil neškodne, no čoskoro sa stal pre svojich spoluväzňov nebezpečný. Nebolo nič výnimočné, keď na nich zaútočil vytrhnutým kusom podlahy.

Ale nešťastný, zrútený človek nebol tým najväčším nebezpečenstvom. Z tridsiatich väzňov bola asi polovica kriminálnikov a konfidentov, ktorí boli na nich nasadení. Koľkokrát sa zo spoluväzňa, ktorého mu nasadili do cely, vykľul obrovský bitkár. Ubránil sa len preto, že bol mladý.

Brániť sa však nedalo pred brutalitou dozorcov, ktorí si nad väzňami dokazovali svoju absolútnu moc. „Ja som tam sám mal niekoľko úrazov. Tu mi vyrazil zuby kovboj, druhý mi rozrazil kľúčmi spodnú peru,“ spomínal Dobroslav. Rana bola taká hlboká, že si vyžiadala päť stehov.

Hoci jeho ošetrenie si vyžadovalo pobyt v nemocnici, hodili ho naspäť do špinavej cely. Namiesto oddychu musel zmývať zo zeme svoju krv.

Odmietal vyjsť z väzenia

V roku 1960 prišla veľká amnestia politických väzňov. V roku 1962 ďalšia, menšia. Politických väzňov vo väzniciach bolo možné zrátať na prste jednej ruky, zostávali tí najtvrdší. Poslední mohykáni. Spolu s kriminálnikmi, ktorí k nim mali prirodzený rešpekt. Nedokázali si totiž predstaviť, ako dlho mohli prežiť vo väzení v psychickom zdraví.

Jemu chcel dať v roku 1965 milosť komunistický prezident Antonín Novotný. No Dobroslav Pustaj ju neprijal – bol to totiž práve jeho režim, ktorý zriadil leopoldovské prísne samoväzby, kde zažil toľko utrpenia. Čím viac ho lámali, tým viac bol neoblomný vo svojom presvedčení.

Na slobodu chce vyjsť bezpodmienečne. V zozname väzníc nasledovali Valdice na ďalšie tri roky. V starobylej pevnosti pri českom Jičíne mal už len takmer popri kriminálnikoch robiť v sklárni.

Vyšiel na slobodu až medzi poslednými politickými väzňami. V máji 1968, po dlhých 16 rokoch, keď éterom zneli slová ako sloboda, demokratizácia a ospravedlnenie sa za chyby. Krátko nato sa zapojil do organizácií politických väzňov K231 a Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv.

A čoskoro sa stretol aj s jedným zo svojich bývalých spoluväzňov z leopoldovského väzenia. Bol to človek, ktorý vo väzení zapálene viedol kurzy marxizmu-leninizmu. Presvedčený komunista Josef Pavel bol už vtedy opäť v politike, v čase Pražskej jari bol ministrom vnútra.

Dobroslav ho vtedy poprosil o prepustenie troch zabudnutých politických väzňov, ktorí zostávali stále vo väzniciach. „Zariadim,“ povedal Josef Pavel a nemožné sa stalo skutočnosťou. „Tak bolo možné vtedy prepustiť človeka,“ spomínal po rokoch Dobroslav Pustaj.

„Neberiem všetkých na jednu váhu. Aj medzi nimi boli ľudia, ktorí boli ľuďmi,“ hovoril o ministrovi vnútra, bývalom muklovi a presvedčenom komunistovi Pavlovi. Pre Dobroslava bol príkladom toho, že nejde o dobu, ale ide najmä o charaktery. Jeho bývalý spoluväzeň, ktorý zostal aj napriek väzenskej skúsenosti skalným prívržencom komunizmu, ho presviedčal, že prichádza iná doba a ľudia sa poučili zo svojich chýb. Viedli o tom dlhé polemiky.

Dobroslav bol voči obrode režimu aj nadšeným slovám, ktoré sa v to horúce leto 1968 vznášali v éteri, celkom skeptický. Tvrdil mu, že režim je postavený na zlých zásadách. A nebol sám. Zmene neverili ani iní dlhoroční mukli z 50. rokov.

Znovunájdené nádeje

Tanky vojsk Varšavskej zmluvy zničili prvé organizácie politických väzňov, v ktorých sa angažoval aj Dobroslav. A zničili aj predstavu jeho spoluväzňa, presvedčeného komunistu Josefa Pavla.

„Josef Pavel nič zlé neurobil, oni ho potom odstránili,“ spomínal Dobroslav na Josefa Pavla, ktorý o niekoľko rokov spáchal samovraždu.

Pustaj ako bývalý triedny nepriateľ opäť neunikol pozornému oku Štátnej bezpečnosti a znepríjemňovali mu život v každej práci, až mu zostala jediná, ktorú mohol robiť, tá najťažšia – v baniach Dúbrava. Po večeroch však študoval.

Dlhé roky zostával sám, bál sa, že ak by si založil rodinu, môže ju ohroziť. Až v roku 1987 sa oženil so svojou dlhoročnou láskou Medardou a narodila sa im jeho jediná dcéra Dobroslava.

Zmenu režimu v roku 1989 prijal s nadšením, hoci vedel, že všetko sa ešte len začína. „Ľudia si často neuvedomujú, že ešte musíme veľa robiť pre to, aby bola skutočná demokracia,“ hovoril.

Neúnavne a s vervou sa pustil do pomoci starým politickým väzňom, ktorým radil v Konfederácii politických väzňov, a neskôr založil aj Konfederáciu prenasledovaných komunizmom, kde pomáhal obetiam všetkých komunistických perzekúcií – politickým väzňom, tým, ktorí prežili gulagy, či vojakom s čiernymi výložkami.

Okrem toho sa angažoval aj vo VPN v Ružomberku, v 90. rokoch aktívne brojil aj proti nacionalistom a Mečiarovi. Po tom, čo sa dostal Mečiar dostal k moci, odišiel žiť Dobroslav Pustaj so svojou rodinou do Česka.

Na Slovensko sa však pravidelne vracal na spomienku politických väzňov do Leopoldova. „Tu som povedal aj tým bacharom, že im odpúšťam. Ale aby v sebe našli silu a ospravedlnili sa. Jeden jediný z tých všetkých bol taký slušný,“ spomínal.

Dobroslav Pustaj zomrel v roku 2013, na Slovensku sa napriek svojim zásluhám i odboju zo strany štátu žiadneho ocenenia nedočkal.

Najvyššie štátne vyznamenanie za jeho príbeh i činnosť v protikomunistickom odboji prevzala jeho manželka Medarda. Tá sa snaží pokračovať v odkaze svojho manžela a dnes píše o ľuďoch prenasledovaných komunizmom, na ktorých sa zabudlo.