Denník N

Život rodiny Evy Mosnákovej zasiahli oba totalitné režimy, dodnes pomáha obetiam holokaustu

Eva Mosnáková s rodinou. Foto – archív E. M.
Eva Mosnáková s rodinou. Foto – archív E. M.

Eva Mosnáková holokaust prežila vďaka pomoci dobrých ľudí. S jedným zo svojich záchrancov sa do seba počas vojny zaľúbili a prežili spolu ďalších 50 rokov. Ich života sa však dotkli oba totalitné režimy – jej manžel Vladimír prežil Mauthausen aj Jáchymov.

Podobne ako jej dobrý priateľ Anton Srholec, ktorý stál roky pri politických väzňoch, Eva Mosnáková je zasa dušou spoločenstva tých, ktorí prežili holokaust. Ľuďom ťažko skúšaným osudom dlhé roky pomáha, vedie ich klub a organizuje pre nich každú stredu prednášky so zaujímavými ľuďmi. A, ako hovorí, diskusie seniorov hostí často prekvapujú svojou múdrosťou.

„Teraz si myslím, že vojnu sme prežili nedopatrením, pretože všetko úsilie fašistov smerovalo k tomu, aby sme zomreli. Spomínam však aj na našich obetavých a statočných záchrancov,“ hovorí, keď spomína na minulosť.

Evinej rodine pomohol sudetský Nemec Henrich Konrád a jeho slovenská manželka Terka, ktorí veľa riskovali s dvoma deťmi. Pomohol aj Terkin mladší brat Vlado. Bol to možno osud, pretože s Evou sa do seba už vtedy na prvý pohľad zaľúbili a neskôr prežili ako manželia päťdesiat spoločných rokov.

„Keď ho na začiatku roka 1945 uväznili na gestape, zažil veľmi tvrdé výsluchy. Ja som si celý život veľmi vážila môjho muža, že pri tom mučení a veľkej bitke gardistov a gestapa vydržal a nikoho neprezradil,“ hovorí pani Mosnáková.

A keď dnes spomína na druhú svetovú vojnu, hovorí najmä o ľuďoch, ktorí vtedy napriek veľkému riziku zostali ľuďmi. A vďaka ktorým je dnes tu.

Detstvo v pohnutých časoch

Eva sa narodila v roku 1929 v Brne. Meste, v ktorom sa kedysi zoznámili popri štúdiách aj jej rodičia. Pochádzala zo zmiešanej rodiny – otec mal židovský, mama zasa český pôvod. A prvé roky svojho života prežila v Handlovej, kde dostal jej otec, zverolekár, pracovné umiestnenie.

V starom banskom meste žila najskôr v zhode so slovenskou väčšinou početná nemecká i židovská menšina. Všetko sa zmenilo po tom, ako sa k moci v Nemecku dostal ako kancelár Adolf Hitler.

Z mnohých mladých Nemcov sa čoskoro stali presvedčení nacisti. A začali organizovať pochody po uliciach Handlovej.

„Prvé, čo urobili, že vytiahli z domu židovského rabína. Trápili ho a ponižovali pred jeho vlastnými deťmi. Keď to ostatní Židia videli, z Handlovej odišli,“ spomínala Eva Mosnáková, ktorú dali rodičia k maminej rodine do Brna. Otec sa zatiaľ snažil nájsť si prácu inde.

Napriek všetkému to bolo obdobie, na ktoré rada spomína. U svojich tiet v Brne žila kultúrnym životom. Strýko, ktorý pracoval v univerzitnej knižnici, jej nosil zaujímavé knihy. Mladá Eva v tom čase doslova hltala beletriu. Netrvalo to však dlho a tu zažila aj nacistickú okupáciu – v čase, keď bolo rozbité Československo a vznikol Protektorát Čechy a Morava pod nacistickou správou.

Otcovi sa v tom čase podarilo nájsť si novú prácu – ako veterinár začal pôsobiť v Močenku pri Nitre. Vtedy sa rodičia rozhodli zobrať si dcéru opäť k sebe a tajne ju previesť na Slovensko. Perzekúcie, ktoré prichádzali pomaly v mladom Slovenskom štáte, si aj mladá Eva začala uvedomovať až postupne.

„Aj maminka ako Češka zažívala rôzne urážky a ústrky. Keď sme išli na poštu poslať list jej sestrám do Brna, poštár jej hovoril, ako je dobre, že sa Slováci odtrhli od Čechúňov, veľmi nepekne sa vyjadroval. Ja som vtedy nerozumela, že je maminka ticho, že sa nejako nebráni. Vtedy som nevedela, že na to nemôže nič povedať,“ spomínala Eva.

Eva dnes hovorí, že na začiatku mali veľké šťastie. Otec mal ako zverolekár hospodársku výnimku, označili ho: hospodársky dôležitý Žid. A tak sa ich rodine vyhla prvá vlna transportov, ktoré sa začali v roku 1942.

Priatelia, ktorí sa nevrátili

„V Močenku, kde sme žili, bolo veľa židovských rodín. Prevažnú väčšinu poslali hneď do transportov aj s deťmi. Mali sme dobrých priateľov, Fleischmannovcov. Tí mali štvorročné, veľmi múdre a bystré dievčatko. A keď sme sa boli s nimi rozlúčiť, stále sa nás dookola pýtalo: Prečo plačete, prečo plačete?“ spomínala Eva Mosnáková.

Fleischmannovci ani ich krásne dievčatko sa z transportov nikdy nevrátili. A nevrátili sa ani ich priatelia Fischerovci. Z ich židovských priateľov prežili iba mladí manželia, ktorým sa podarilo vybaviť si falošné papiere a zvyšok vojny prežili v Bratislave. Prežila aj manželka lekárnika Reicha, ktorého zavraždili. Ona sa vrátila domov s dvomi deťmi.

Po vojne sa Eva snažila zrátať tých, ktorí kedysi žili v Močenku a naspäť už nikdy neprišli, dohromady to bolo 35 židovských rodín.

A pani Mosnáková si ich bola po rokoch pripomenúť na posledných miestach, kde sa stráca ich stopa – v niekdajšom tábore v Seredi a pred niekoľkými rokmi aj na miestach, kde stál vyhladzovací tábor Sobibor, kam išli ľudia z rampy rovno do plynových komôr. Dnes tam už nič nie je.

Tábor, kde našlo smrť aj veľa ľudí židovského pôvodu zo Slovenska, zrovnali po vzbure väzňov pred koncom vojny so zemou. „Chodili sme tam vtedy bezradní, otrasení a užialení. Nič tam nie je, iba drevený domček, kde sú fotografie veliteľov a dozorcov tábora,“ spomínala Eva Mosnáková na svoje pocity.

Aj tí obyvatelia Močenka, ktorí sa vyhli deportáciám v roku 1942, sa dostali do transportov krátko po potlačení povstania.

V roku 1944 sa znova obnovili deportácie. Do Močenka prišiel spolu s gardistami esesák Zimmermann, ktorý bol blízkym spolupracovníkom obávaného nacistu Aloisa Brunnera, veliteľa seredského tábora. Jeho úloha bola jasná – pochytať všetkých poskrývaných Židov.

„Keď obsadili Slovensko Nemci, vtedy už hospodárske výnimky ani žiadne iné neplatili a boli sme priamo ohrození,“ spomína pani Eva. Deportácie hrozili nielen otcovi, ktorý mal židovský pôvod, podľa Židovského kódexu hrozili aj Eve ako miešanke a Evinu matku zasa obvinili, že mala tajnú vysielačku. Čo sa stalo pre gardistov výbornou zámienkou, aby im vykradli a vyrabovali byt.

Svoj tajný úkryt našli na majeri Laciház blízko Močenka v rodine Heinricha Konráda. Pôvodom sudetský Nemec bol napriek zložitej dobe blízkym a dobrým priateľom Evinho otca, židovského zverolekára. Veľmi sa ho dotkol osud deportovaných, v malom dievčatku, ktoré poslali do transportov v roku 1942, videl stále svoju dcéru Aničku.

Foto - archív E. M.
Foto – archív E. M.

Záchrancovia – Nemec i Slováci

Heinrich Konrád prišiel na Slovensko zarobiť si poľnohospodárskymi mechanizmami – traktorom či mláťačkou, ktoré roľníci nevlastnili, no ktoré si prenajímali. Oženil sa so Slovenkou Terkou, s ktorou tu zostali žiť. Trojčlennej skrývanej rodine prepustili svoju spálňu, ktorá sa dala zamknúť, a oni štyria sa presunuli na jediný rozťahovací gauč do obývačky.

S odstupom času Eva Mosnáková pripomína, ako veľmi riskovali, ak by sa všetko prezradilo. Konrádovci mali dve malé deti – trinásťročného Jirku a päťročnú Aničku.

„Volali sme ju naše malé gestapo. Anička nerozumela, prečo je spálňa, kde sa kedysi často hrávala, zamknutá, a všade hovorila, že majú doma strašidlá,“ usmieva sa pri spomienke pani Eva.

Pani Konrádovej sa susedky často pýtali, prečo pečie toľko chlebov. Hrozilo, že sa môže všetko prezradiť. Evina rodina im bola veľmi vďačná.

Tieseň z pobytu v malom priestore medzi štyrmi stenami sa mladá Eva snažila zahnať čítaním beletrie či písaním básní. A otec ju v tom čase učil algebru. O ich úkryte sa však čoskoro dozvedel aj ďalší člen rodiny – Terkin brat Vladko. Bol v tom čase v dôstojníckej škole v Bratislave. Po povstaní sa chlapci zo školy rozpŕchli domov.

Vladimír Mosnák bol presvedčeným antifašistom. Zapojil sa do podzemného odbojového hnutia prostredníctvom bratranca, majora Jána Koreckého, už ako študent v Banskej Štiavnici sa Vlado kontaktoval s Exnárom. Pre jeho antifašistické postoje ho spolu aj s Antonom Glézlom, neskorším režisérom rádia, vylúčili z presunu na ruský front z delostreleckého pluku v Žiline.

„Terka otvorila dvere. Môjho otca a maminku poznal, no mňa nie. Zostala veľká chvíľa ticha, keď som pocítila, že prichádza akýsi osudový moment. A dobre som to vycítila, lebo to bol môj budúci manžel,“ spomínala s nostalgiou pani Mosnáková.

Práve Vladimír prebral aj záchrannú akciu za jej rodinu, keď prišli tie najhoršie časy a esesák Zimmermann sa rozhodol nájsť zverolekárovu rodinu za každú cenu.

V krátkom čase sa mu podarilo pochytať okrem nich v Močenku všetkých poskrývaných ľudí židovského pôvodu. Našli sa aj ľudia, ktorí udávali. A keď chytil židovského chlapca, ktorý poznal úkryty ostatných rodín, ten nevydržal kruté vyšetrovanie a mučenie, a všetkých, o ktorých vedel, prezradil. Šťastím bolo, že o úkryte Evinej rodiny nevedel. No Zimmermann chcel splniť svoju misiu až do konca.

Tí, ktorí neudali

„Zimmermann bol lovec a myslel si, že keď sľúbi odmenu, má nádej, že nás niekto udá,“ spomínala Eva na to, ako vyšiel do ulíc Močenka vtedy ešte bubeník a vybubnoval oznam o tom, že kto oznámi, kde je zverolekárova rodina, dostane 5000 korún.

„Na tú dobu to bolo strašne veľa peňazí. Ale nikto sa neprihlásil. Dnes, keď som tu, spomínam, koľko ľudí pomáhalo. I keď to nebolo vždy tak a boli aj ľudia, ktorí udávali, okradli Židov, ktorí im priali to najhoršie a aj sa podľa toho správali, musím povedať, že na Slovensku je vyše 500 ľudí – tých, ktorí boli za záchranu vyznamenaní vysokým izraelským vyznamenaním Spravodliví medzi národmi. Je to jedno z najvyšších čísel v prepočte na počet obyvateľov v Európe. A pri tom veľkom riziku, že riskovali svoje životy a životy svojich rodín,“ hovorí Eva Mosnáková.

A prízvukuje, že hoci Zimmermann po týždni zvýšil odmenu na 10-tisíc korún, nikto sa neprihlásil. „A bezpečne viem, že to susedia vedeli,“ dodáva.

Okrem Konrádovcov a Vlada Mosnáka vedel o ich úkryte aj notárov syn Imro. Lenže Zimmermann nakoniec zatkol aj jeho otca, ich rodinného priateľa, pána Folkmera, starého notára ešte z čias Rakúsko-Uhorska, a hrozilo, že ak Imro nepríde povedať, kde sa Evina rodina skrýva, jeho otca Nemci zastrelia.

Vtedy Vlado zobral z bezpečnostných dôvodov Evu s jej rodičmi preč z majera, niekoľko dní sa počas studeného novembra skrývali na poli v kukuričnej kope, lebo nemali kam ísť.

Potom Vlado našiel ďalších záchrancov. „Tá pomoc bola za peniaze, ale oceňujem, že nás neudali, lebo by zarobili oveľa viac,“ spomínala Eva.

Po mesiaci sa s rodičmi vrátila opäť na majer. Ani notárov syn Imro Folkmer v kritických chvíľach ich úkryt neprezradil. „Zobrali ho do Serede, no povedal, že nás odviedol na maďarské hranice a tam nás nechal. A nakoniec mu aj uverili, veď dôkazom bolo, že na majer nikto neprišiel a že sme zostali živí,“ spomínala pani Mosnáková.

Krátko po svojom návrate prežili s Konrádovcami pekné Vianoce, ktoré im v úkryte pripravila Terka Konrádová, keď na chvíľku uverila tomu, že žijú mierové časy. Ilúzia však netrvala dlho.

Čoskoro zatklo Vlada aj jeho otca gestapo, dôvodom bola ich protifašistická činnosť. Ich záchrankyňa Terka bola zo zatknutia otca a mladšieho brata Vlada úplne zničená. Vo väznici v Nitre ich tvrdo vyšetrovali, no Vlado nič neprezradil. Po výsluchoch ich Nemci oboch poslali do Mauthausenu.

„Veľmi ťažko som to vnímala, stále som dúfala, že sa vráti,“ spomína Eva Mosnáková, ktorej sa mesiace do oslobodenia príliš vliekli. Myslela na Vlada a ťažko niesla aj depresie, ktoré mal jej otec. Vyčítal si, že pre jeho rasové prenasledovanie trpí celá rodina. Každý deň až do oslobodenia sa niesol v znamení toho, že ich prezradia. Aj neistoty, čo sa stalo s Vladom.

Z Mauthausenu do Jáchymova

Bolo to dohromady sedem mesiacov, ktoré strávili v úkryte, a aj dnes sa Eva Mosnáková presne pamätá na momenty, keď prišlo oslobodenie.

„Musím povedať, že v mojom živote bolo niekoľko chvíľ absolútneho šťastia. Podobne ako toto oslobodenie. Všetko sa vlastne prevrátilo. Mladé 15-ročné dievčisko, ktoré nemohlo nikam ísť a cez okno v izbe občas sledovalo svet. Bola jar, všetko sa zelenalo, škovránky spievali okolo majera. Ale ja som mala zakázané ísť von do jarnej prírody, medzi ľudí. Vlastne som svojím bytím porušovala rozhodnutie, že mám zomrieť – nič viac a nič menej. Raz sa mi dokonca snívalo, že prišli Nemci a otca zastrelili. Zrazu toto všetko spadlo, mohla som ísť, kde som chcela, a stretávať sa, s kým som chcela, bolo to úžasné,“ spomína aj dnes dojato na pocity oslobodenia.

Foto - archív E. M.
Foto – archív E. M.

Na návrat svojej životnej lásky musela čakať dlhšie. Najskôr prišiel jeho otec a od neho sa dozvedeli dobrú správu, že syn žije. Vladimír prežil pochod z Mauthausenu do Ebensee a po oslobodení koncentračného tábora sa vybral domov.

Na ceste však skolaboval od slabosti a skončil v nemocnici v Plzni. Keď sa vrátil, mal dovtedy urastený mladý muž iba 35 kíl. „Ale ho tam zničili,“ nezabudne Eva dodnes na vetu, ktorú im tajne zašepkal ich rodinný priateľ.

Po vojne sa postupne začínalo všetko vracať do starých koľají. Eva študovala najskôr na gymnáziu v Brne, neskôr diaľkovo ekonómiu – už popri rodine. Netrvalo to dlho a za svojho záchrancu Vlada sa vydala.

„Bola to veľká láska, boli sme mladí manželia, narodili sa nám dve deti a boli sme veľmi šťastní. Pokračovanie už však nebolo také ideálne, lebo čoskoro prišla druhá totalita, neprávom ho obvinili a odsúdili vo vykonštruovanom procese, kam nedovolili prizvať ani svedkov. A tak sa dostal do Jáchymova,“ spomínala pani Mosnáková na ťažké obdobie v 50. rokoch.

Hoci v roku 1955, pri 10. výročí oslobodenia, prišla amnestia. A hoci Vlada neskôr rehabilitovali, zdravie, podlomené výsluchmi na gestape a pobytom v Mauthausene, mu v uránových baniach v Jáchymove už natrvalo zničili.

Aj Eva bola po roku 1968 diskriminovaná, keď podpísala protestnú petíciu proti okupácii Sovietov, a bol to jej manžel, kto ju povzbudzoval. Prežili spolu celé jedno polstoročie a ako hovorí, boli si navzájom oporou. Obaja ťažko vnímali, ako sa k nemu zachoval totalitný režim.

Ocenenia Spravodliví medzi národmi za záchranu Evinej rodiny sa jej manžel už nedožil.

Návrat späť – k minulosti

Len krátko po tom, čo zomrel jej manžel Vlado, oslovili Evu Mosnákovú z nadácie Stevena Spielberga, kde krátko po Nežnej revolúcii zaznamenávali svedectvá preživších holokaust. Pred svojou výpoveďou 14 dní nespala, v noci sa jej objavovali jej zavraždení priatelia. Bolo to až v 90. rokoch, keď prvýkrát prehovorila o svojom príbehu počas druhej svetovej vojny.

„Ako jednej z tých, ktorí prežili, mi ponúkli aj kúpeľnú liečbu. Ja som vtedy bola v takej etape, keď som veľmi ťažko prežívala svoje vdovstvo a osamotenie, pretože moje deti nežili na Slovensku. Tak ma to celé dojalo a odpovedala som, že ja nič nepotrebujem. Ale chcem pomôcť,“ hovorí o tom, ako začala pomáhať ľuďom, ktorí prežili holokaust.

Najskôr viedla semináre zdravotného telocviku a odtiaľ bol už len krôčik ku klubu seniorov, ktorí prežili holokaust a ktorého dušou sa stala na dlhé roky. Pripravuje v ňom akcie, ktoré ich majú potešiť, diskusie so zaujímavými ľuďmi.

Ich dlhoročným priateľom, ktorý medzi nich chodieval, bol kňaz Anton Srholec. „Vy ste moje lásky,“ napísal im pozdrav len krátko po tom, ako v roku 2015 získal ocenenie Biela vrana. V čase, keď sa už počas ťažkej choroby uzavrel pred svetom.

Pravidelne ich navštevujú aj spisovateľ Daniel Hevier, novinár Andrej Bán či historik Ivan Kamenec, alebo etnologička Monika Vrzgulová, či mnohí ďalší.

„Chodia medzi nás aj študentky, ak potrebujú do svojej práce informácie o holokauste alebo judaizme. Členmi klubu sú aj priatelia z majority, sú dôležitou súčasťou nášho kolektívu,“ hovorí pani Eva, ktorá je stále rada v okruhu mladých ľudí.

Dnes jej robí radosť syn Fedor, ktorý je, ako hovorí, stále jej učiteľom, no aj štyri vnúčatá a štyri pravnúčatá.

Aj vo svojich 87 rokoch Eva Mosnáková pomáha a je stále aktívna. Chodieva na diskusie hovoriť o našej minulosti, cvičí so seniormi zdravotný telocvik, kde má veľa skvelých priateliek. Chodieva na taiči, ktorému sa venuje 14 rokov.

A jej klub seniorov je roky miestom, kde sa dnes môžu stretnúť tí, ktorých spájajú spoločné osudy. „Plnohodnotný život je ten, ktorý žijeme pre iných ľudí. Toto ma nesie a dáva mi silu aj dnes,“ hovorí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Prezidentské vyznamenania

Slovensko

Teraz najčítanejšie