Denník N

Vyznamenaný Trimaj: Kisku s Kováčom často porovnávam

Ústavný právnik Ivan Trimaj s Radom Ľudovíta ŠŠtúra I. triedy. Foto - TASR
Ústavný právnik Ivan Trimaj s Radom Ľudovíta ŠŠtúra I. triedy. Foto – TASR

Michal Kováč si so sebou niesol do prezidentského úradu politický tieň, ktorý Andrej Kiska nemá. No obaja sa snažili o to isté, o demokratický štát a o to, aby sa tu občanom dobre žilo.

Takmer celý profesný život sa venoval legislatíve. Bol pri zrode československého federálneho ústavného súdu, ale pomáhal aj prezidentovi Michalovi Kováčovi. IVAN TRIMAJ je vo svete právnikov pojmom, no napriek tomu nájsť o ňom a jeho živote podrobnejšie informácie je takmer nemožné. „Som obyčajný človek, to preto“, vysvetľuje skromne čerstvý držiteľ najvyššieho štátneho vyznamenania.

Keď ste sa dozvedeli, že dostanete najvyššie štátne vyznamenanie, čo vám ako prvé napadlo?

Bola to zmes prekvapenia a potešenia. Nič také som neočakával. Vždy som bol totiž na robotu a nie na parádu.

Čo to pre vás znamená?

Okrem toho potešenia musím vyjadriť vďaku. Veľkú vďaku, nič iné.

Prevzali by ste si ho aj od prezidenta Ivana Gašparoviča?

To je ťažká otázka. Určite by som také vyznamenanie nechcel od bývalého, predrevolučného štátu, pretože ide o štátne vyznamenanie. A oficiálna definícia štátu pred revolúciou bola, že je orgánom násilia na potláčanie iných tried a politických odporcov. Od takého štátu by som vyznamenanie nechcel. Ak aj jeden prezident je sympatický a druhý menej, stále ide o štát, takže neviem, čo by som urobil. Ale som presvedčený, že vtedajšie vedenie ani neuvažovalo o udelení vyznamenania pre mňa.

Vy ste si prebrali vyznamenanie od Andreja Kisku. Akým je prezidentom?

Veľmi dobrým. Značne prevýšil moje očakávania. Nevedel som, o koho ide, vlastne nikto to riadne nevedel. Vedel som, že sa venoval filantropii, ale to je asi všetko. Ak má človek za sebou politickú minulosť, tak tá ho predurčuje na nejakú činnosť aj potom, ako je zvolený za prezidenta, či do inej vysokej štátnej funkcie. V jeho prípade sme nevedeli, čo môžeme čakať. Čosi som ale začal tušiť potom, ako ma ešte pred inauguráciou pozval na rozhovor.

Kvôli čomu?

Keďže z jeho tímu nemal nikto skúsenosti z prezidentskej kancelárie, hovorili sme o tom, na čo sa má pred inauguráciou sústrediť.

Ako na vás vtedy zapôsobil?

Veľmi dobre. A veľmi dobre sa správal aj pri inaugurácii. To, že prešiel pomedzi ľudí a podával si s nimi ruky, tiež o ňom hovorí, že chce byť naozaj prvý občan a nie vládca.

Porovnávate ho s prezidentom Michalom Kováčom, pre ktorého ste pracovali?

Áno, pretože ako bývalý riaditeľ legislatívneho odboru kancelárie prezidenta som Michala Kováča veľmi dobre poznal. Aj po skončení jeho funkčného obdobia sme boli stále v kontakte. Ešte aj pár mesiacov pred jeho smrťou som ho navštívil doma.

Čo majú spoločné?

Oboch si nesmierne vážim. Michal Kováč sa zapísal veľkými zásluhami za to, že Slovenská republika nevznikla ako nejaký autoritársky štát, ale štát demokratický, síce aj so všetkými, nie malými, problémami. Tie však sám nemohol odstrániť. Podstatné však bolo, že snahy o autoritársky štát, ktoré korunovali trestné činy, sa nepodarili. Tí, ktorí sme mu boli pracovne blízko, vieme, aké to bolo ťažké a čo všetko sa proti nemu aj nám dialo.

Napríklad?

Výhražné listy. Tie boli na dennom poriadku. Až som svojej sekretárke povedal, aby mi ich nedávala. Prvých päť, možno desať som si prečítal. Potom už neviem o čom boli, len viem, že chodili.

Vráťme sa späť k tomu, čo má prezident Kiska spoločné s prezidentom Kováčom.

Majú spoločnú snahu o demokratický právny štát. A nebojím sa povedať to slovo právny, hoci ani jeden z nich nie je právnikom. Snahu o to, aby občania žili v dobrom prostredí, a to ekonomicky, politicky aj kultúrne. U prezidenta Kisku to vidíte jeho osobitnou starostlivosťou o zdravotníctvo, školstvo.

Prvý prezident Michal Kováč. foto – TASR
Prvý prezident Michal Kováč. foto – TASR

Naopak, v čom sa líšia?

V tom, že Michal Kováč mal za sebou politickú minulosť, politický tieň, ktorý však prekročil.

Prezident Kiska sa dostal do sporu s predsedom parlamentu pre menovanie ústavných sudcov. Ako by ste mu poradili? Vymenovať, či nie?

Aj na túto tému som mal s prezidentom rozhovor. Spolu s ďalšími právnikmi, odborníkmi si ma pozval na stretnutie. Ak by nebolo zásadné rozhodnutie Ústavného súdu v kauze Čentéš, tak by som povedal, že prezident nemá čo váhať a musí polovicu z navolených kandidátov vymenovať. To rozhodnutie, i keď sa týka formálne generálneho prokurátora, má ďalekosiahly význam. To si mali ústavní sudcovia, ktorí ho vtedy vynášali dobre uvedomiť. Výrazne ním zmenili ústavu, čo som hovoril už vtedy a nemám ani teraz na tom čo meniť.

Ste aj bývalým federálnym ústavným sudcom. Čo si myslíte o stave nášho Ústavného súdu?

Nebudem ho hodnotiť, pretože v takomto rozhovore sa to nedá a nikomu to ani neprináleží. Súd je súd. Samozrejme, že vedecké, právnické štúdie, ktoré by skritizovali ktorékoľvek rozhodnutie Ústavného súdu, sú nielen prípustné, ale bežné. Musia byť vedecky podložené. Čo sa mi však naozaj nepáči je, že Ústavný súd veľmi pomaly, či vlastne vôbec, nepostúpil v otázke, ktorú mu predložil prezident Kiska v otázke menovania ústavných sudcov.

Myslíte to, že odmietol výklad ústavy, aké sú vlastne jeho právomoci ohľadom vymenovania ústavných sudcov?

Máme dve odlišné rozhodnutia, hoci jedno je len procesné. A k tomu ešte rozhodnutie v kauze Čentéš. Tieto tri rozhodnutia sú si v niečom podobné a v niečom odlišné. Bolo potrebné, aby to Ústavný súd vysvetlil včas a nebola by taká situácia ako dnes, že sú tri neobsadené miesta na súde. To je zlé. Viem to, pretože som na ústavnom súde robil. Ak sa tam hromadia veci, tak je to veľmi zlé. Na jednej strane sankcionuje Ústavný súd všeobecné súdy za prieťahy a na druhej ich má sám.

Ak hovoríme o justícii, tak aktuálnou témou je odmietnutie Radoslava Procházku na post sudcu Všeobecného súdu EÚ. Prečo podľa vás zlyhávame pri voľbe našich kandidátov na sudcov do medzinárodných inštitúcií?

Prečo sa nedarí navrhovateľom, a teda aj parlamentu, navrhnúť vhodných, odborne spôsobilých kandidátov na ústavných sudcov? A to platí aj pri iných funkciách. Nie je jednoduché nájsť vhodných ľudí s dostatočnou praxou vzhľadom na našu minulosť, keďže to predrevolučné obdobie ešte stále pôsobí. Ak sa aj taký nájde, tak nastane kuriózny výsledok.

Narážate na kandidatúru Jána Mazáka na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva?

Áno. Vláda ho odmietla z dôvodu príliš veľkého rozdielu v kvalite kandidátov. Znamenalo to, že pán Mazák je príliš dobrý. Pripomenulo mi to starú hru Voskovca a Wericha West pocket revue, kde si navzájom predávajú skriňu. Jeden druhému hovorí, že ju nemôže kúpiť. Prečo, lebo je príliš drahá? Nie, príliš lacná. Keď ani príliš dobrí nestačia, tak máme v Štrasburgu či Luxemburgu takéto problémy. Mimochodom v Luxemburgu o tom rozhodujú také poradné orgány, o ktorých päť našich nevymenovaných kandidátov na ústavných sudcov tvrdilo, že taký orgán si prezident Kiska nemôže ani vytvoriť.

Myslíte ich spochybňovanie toho, že ich ešte pred rozhodnutím prezidenta posudzoval tím odborníkov?

Áno. Na úrovni Všeobecného súdu EÚ je pritom takýto orgán rozhodujúci. Kandidáti na sudcov ústavného súdu by o tom vedomosti mali mať. Keď som sa mal stať sudcom federálneho ústavného súdu, tak nás všetkých dvanástich preverila komisia vtedajšieho prezidenta Václava Havla. Bola tam kopa profesorov z bratislavskej aj pražskej právnickej fakulty. Vôbec ma to však neprekvapilo, že ma bude niekto preverovať po odbornej stránke. A musím povedať, že napriek tomu, že som si s niektorými roky tykal, tak ma riadne obracali.

Ivan Trimaj (1934)

Narodil sa v Martine, no od piatich rokov žije v Bratislave, kde aj študoval na gymnáziu a neskôr na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Po skončení školy 1958 začínal ako advokát. Tomuto povolaniu sa venoval sedem rokov. Bolo to naňho príliš stresujúce, a tak sa radšej začal venovať tvorbe legislatívy. Aktívne sa zapojil do diania počas Nežnej revolúcie, kedy poskytoval právne poradenstvo Verejnosti proti násiliu. Po páde komunistického režimu bol vymenovaný za sudcu Ústavného súdu Českej a slovenskej federatívnej republiky. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky prijal ponuku prezidenta Michala Kováča a stal sa riaditeľom legislatívneho odboru v jeho kancelárii, kde pôsobil až do skončenia jeho funkčného obdobia v roku 1998. Potom ako prezidentské právomoci prevzal premiér Vladimír Mečiar bol odídený z prezidentskej kancelárie. Je na dôchodku, počas ktorého ešte istý čas spolupracoval s advokátskou kanceláriou Ernesta Valka, s ktorým boli nielen kolegovia, ale aj blízki priatelia. Dnes už len sleduje spoločenské dianie a právu sa nevenuje. „82 rokov je už dosť na to, aby som žiadnu aktívnu právnickú činnosť nevykonával,“ vysvetľuje.

Radoslava Procházku určite poznáte. Ako ste vnímali jeho kandidatúru?

Očakával som, že neprejde už ani na Súdnej rade. Samozrejme nie z odborných dôvodov, ale kvôli tomu, čo ho sprevádzalo od vstupu do politiky. Nikto z nás nemá právo vynášať súdy v otázke, či sa chcel alebo nechcel vyhnúť zdaneniu kampane. Keďže to nebolo patrične uzavreté, tak táto samotná kauza mi neprekážala.

Čo teda áno?

Ten prudký obrat po voľbách. Keď raz niečo svojim voličom sľúbim a založím na tom svoju stranu, pretože Sieť bola jeho stranou a ostatní pri jej vzniku len asistovali, tak nemôžem od týchto názorov len tak odstúpiť a otočiť o 180 stupňov. Je mi ľúto, že to tak dopadlo, pretože nebyť toho, tak mal všetky predpoklady byť v Luxemburgu úspešný. Je mimoriadne zlé pre Slovensko, že máme s týmito kandidatúrami takéto problémy.

 

Radoslav Procházka. foto N – Tomáš Benedikovič
Radoslav Procházka. foto N – Tomáš Benedikovič

Mali by sa už sudcovia v prípade týchto volieb do medzinárodných inštitúcií verejne ozvať?

Máme tu dve sudcovské združenia, jedno z nich sa aj ozvalo. Sudcovia majú dosť problémov aj sami so sebou. Nikto za nich nevyrieši problém takzvaných diskriminačných žalôb, keď zažalovali štát za to, že mali nižšie platy ako sudcovia bývalého Špeciálneho súdu. Musia si to vybaviť sami a sami si to musia vybaviť aj so svojím svedomím. Je to tieň, ktorý si nesú a ktorý určite nestojí za tie tisíce eur pre jednotlivcov. Tento tieň bude justíciu prenasledovať ešte desať rokov potom, ako sa tento problém vyrieši. Nič horšie pre justíciu sa nemohlo stať.

Politici a právnici dnes veľa hovoria o Mečiarových amnestiách. Dajú sa zrušiť?

Musíme ísť na začiatok do roku 1998, keď boli vydané. Táto amnestia bola mimoriadne zle napísaná, pretože tak, ako bola po prvý raz vyhlásená, tak sa na únos Michala Kováča ml. ani na vraždu Róberta Remiáša nevzťahovala. Týkala sa len vecí „okolo“. Preto prišla novela amnestie a potom po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu pokus o zrušenie amnestie aj jej novely. Na to prišlo rozhodnutie Ústavného súdu, že to zrušenie je neprípustné.

Čo z toho vyplýva?

Ak nemožno amnestiu zrušiť prezidentom samotným (hoci zastupujúcim), tak ju nemožno ani novelizovať. Veď novela znamená zrušenie starého znenia a nahradenie ho novým. Súdy, ktoré sa nezaoberali obžalobou spísanou prokurátorom Michalom Serbinom, rozhodli teda nesprávne. A ešte tu máme aj dva rozdielne judikáty Ústavného súdu, ktoré vznikli za celkom neprijateľných okolností.

Prečo neprijateľných?

Keď ešte neexistovala elektronická podateľňa, tak už v Brne na federálnom ústavnom súde platilo, že ak dostal sudca nový spis, tak sa označil tak, aby vedel, že ide naozaj o celkom novú vec. Ak išlo o podanie, ktoré nadväzovalo na niečo predchádzajúce, tak sa to malo spojiť alebo dostať k prvému senátu, ktorý ju dostal. A to sa v prípade týchto skutkov nestalo. Bývalý predseda Ústavného súdu Milan Čič sa vtedy vyjadril, že potrebujú mať aj iné názory. Lenže ak sa chce jeden senát odkloniť od stanoviska iného senátu, má sa obrátiť na plénum, aby zjednotil názory. A to sa tiež nestalo. Podľa mňa sa teda malo o podanej obžalobe rozhodnúť a bolo to povinnosťou všetkých súdov. Platí totiž stále tá pôvodná, zle napísaná amnestia, ktorá únos vlastne vôbec neamnestovala. V prípade únosu Mihala Kováča ml. som už vtedy povedal, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Nepovedal som to ako prvý, ale je to argument, ktorý platí. Ak niekto chcel amnestiou pomôcť sebe, tak je to neprávo. Amnestia má iné účely. Musí tu byť teda aj právna možnosť tento výraz nepráva napraviť. Ak sa to nedá bežným procesným postupom pred všeobecnými súdmi, zostáva iba ústavný zákon.

Rovnako sa ale začalo hovoriť aj o tom, že ak ideme rušiť Mečiarove amnestie, treba zrušiť aj amnestiu prezidenta Kováča pre svojho syna. Čo si o tom myslíte?

Konečne je na čase, aby sa občania dozvedeli, ako to bolo. Keď rakúsky súd prepustil Michala Kováča mladšieho z väzby a prišiel na Slovensko, a ja viem, v akom stave bol, tak ako prvé sa vyslovil, že do Nemecka pôjde a v kauze Technopol sa obháji. Neviem, či to bol predseda vlády Mečiar alebo generálny prokurátor Vaľo, kto povedal, že ak bude chcieť ísť Kováč mladší vypovedať, tak ho do Nemecka osobne odvezie. Nielen že ho nikto neodviezol, ale naopak, na Slovensku sa začalo v tejto veci trestné stíhanie a prezidentovmu synovi odňali pas. Stalo sa tak napriek tomu, že v kauze slovenský zástupca firmy povedal, že u nás nebol Technopol poškodený. Aby ale Kováč mladší mohol ísť do Nemecka, tak pas musel dostať späť. Generálny prokurátor potom povedal, že ak Ústavný súd povie, že prezidentova milosť pre syna bola v súlade s ústavou, tak on abdikuje. Súd povedal, že je to v súlade s ústavou, no Vaľo neabdikoval, naopak napriek ďalším problémom na prokuratúre ostal. Michal Kováč mladší nakoniec vycestoval do Nemecka a tamojší súd trestné stíhanie zastavil. O tom, že sa tak stalo mnohí občania nevedia, pretože vtedajšie médiá až na malé výnimky o tom pomlčali.

Čo by sa teda stalo, ak by aj túto milosť poslanci zrušili?

Nič by sa nezmenilo, keďže v Nemecku bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené. Na Slovensku by sa možno orgány činné v trestnom konaní z nejakého pre mňa nepochopiteľného dôvodu necítili viazané rozhodnutím nemeckého súdu a možno by ten proces prebehol. I keď naozaj si to neviem predstaviť. No stále tu máte ešte vyjadrenie Technopolu, že nie je poškodený. Tieto prípady nemožno teda porovnávať. Sú celkom odlišné, hoci majú jedno spoločné, a to únos Michala Kováča mladšieho.

Vidieť, že stále spoločenské dianie sledujete. Čo vás tu najviac hnevá?

Je toho viac. Strašne ma hnevá pomalosť súdnych procesov, to, že stále nemáme rovnosť a sú tu rovní a rovnejší. Zoberte si prípad slečny Hlávkovej z ministerstva zahraničných vecí, ktorej odvahu si veľmi vážim. V jej prípade minister zahraničných vecí povedal, že ak sa potvrdí porušenie zákona, tak on odstúpi. Porušenie zákona ale nie je len o tom, či gala večer a odmeny pre umelcov boli predražené. Máme ale zákon, aby v každej inštitúcii, vrátane ministerstva zahraničných vecí, bol niekto, kto je povinný každé oznámenie o porušení zákona zaevidovať a spísať. Doteraz som ale nevidel odpoveď, či sa tak stalo. Hlávková tvrdí, že nie a minister to nepoprel.

Povedal, že nevnímal stretnutie s ňou ako takéto oznámenie.

A to je tá chyba. To oznámenie nemusí mať žiadnu formu. Tú formu z toho urobí až záznam povereného človeka, a to tým, že to spíše. A potom do 30 dní mal spísať aj odpoveď na toto oznámenie. To sa tiež nestalo. Čiže minimálne tieto dva prípady pre mňa znamenajú jednoznačné porušenie zákona. Už toto samé by teda malo byť dôvodom na odstúpenie ministra.

A minister vnútra Kaliňák by nemal pre kauzu Bašternák odstúpiť?

Sledujem to len z novín, ale môžem povedať len to, čo už trefne povedal prezident republiky. Ak niekto verí, že sa 12 miliónov eur odovzdá v hotovosti, donesie v kufríku, či igelitke alebo ako, tak potom neviem. Ja tomu neverím, prezident tomu neverí a som presvedčený, že 99 percent občanov povie to isté.

Mal by teda odstúpiť?

Treba to riadne vyšetriť a potom vyvodiť politickú zodpovednosť.

Áno, ale môže mať spoločnosť istotu, že to vyšetrovanie bude nezávislé, keďže Kaliňák aj Bašternák sa poznajú?

V normálne fungujúcich demokraciách by v takej situácii minister vnútra odstúpil, a to len preto, aby sa prípad vyšetril bez podozrenia jeho vplyvu. Ak by sa to vyšetrilo, tak potom by sa mohol vrátiť do funkcie. U nás sa tak nepostupuje, pretože tiene minulosti tu stále pôsobia. Ak by niekto odstúpil, tak už len to samé by mnohí zneužili na vyjadrenia typu: bez vetra sa lístok nepohne. Veď to je to isté ako v prípade Michala Kováča mladšieho, o ktorom si stále mnohí myslia, že nebyť milosti od otca, tak by bol v base.

A čo vás najviac potešilo?

Bol to novoročný prejav prezidenta, ale aj jeho správa o stave v spoločnosti. Pomenoval slová tak, ako to bolo potrebné, a pritom si zachoval vysokú úroveň kultúry.

Ak by ste vy mali možnosť rozhodnúť o štátnych vyznamenaniach, komu by ste ich dali?

Určite by bolo potrebné uvažovať aj o profesorovi Jánovi Mazákovi, bývalom predsedovi Ústavného súdu, ale to sa asi nestane, kým bude poradcom prezidenta Kisku. Rovnako aj o riaditeľovi Ústavu štátu a práva Jozefovi Vozárovi. I keď mne neprináleží, aby som o tom rozhodoval.

Advokát Ernest Valko bol dobrým priateľom Ivana Trimaja. foto - TASR
Advokát Ernest Valko bol dobrým priateľom Ivana Trimaja. foto – TASR

Ernest Valko bol nielen vaším spolupracovníkom, ale aj blízkym priateľom. Často na neho spomínate?

Veľmi často. Chýba mi, ale chýba aj tomuto štátu, pretože to nebolo málo, čo federálny ústavný súd pod jeho vedením začal. Český ústavný súd na to dodnes s úctou spomína. Ernest Valko bol zavraždený nie preto, že nejaký lupič vošiel k nemu domov a chcel ho okradnúť. Keby to tak bolo, okradol by ho, no nič z domu nezmizlo. Nejaký obyčajný lupič sa tak sofistikovane nepripraví.

Myslíte si, že sa jeho vraždu podarí niekedy objasniť?

Nie. Povedal som to tri dni po vražde a myslím si to stále.

Teraz najčítanejšie