pondelok

Ľuboš Hlavena: Kto by prepínal na českých športových komentátorov? Ja tomu neverím

S futbalovými reprezentantmi musíme byť kamaráti, inak nám nemusia dať rozhovor, tvrdí komentátor športu v RTVS Ľuboš Hlavena.

Foto N – Tomáš Benedikovič

ĽUBOŠ HLAVENA sa narodil v roku 1983 v Bratislave, maturoval na nemeckom bilingválnom gymnáziu, štúdium na univerzite vo Viedni nedokončil. Počas školy v roku 2002 začal pracovať ako externista v Slovenskej televízii, neskôr odišiel do televízie TA3 a denníka Šport. V roku 2007 sa vrátil do verejnoprávnej televízie, kde dodnes pôsobí ako moderátor a komentátor športu. Je ženatý, má dve dcéry, žije v Pezinku.  

Ste vnímaný ako mimoriadne emotívny komentátor najmä po tom, čo ste v Poľsku po našom postupe na majstrovstvá sveta vo futbale v priamom prenose pobozkali ruku brankára Muchu. Mnohí ľudia vtedy mali pocit, že to už preháňate. Premýšľate, kde je hranica toho, čo je ešte vhodné?

Táto situácia nastala v absolútnej eufórii, slovenský futbal dovtedy nič také nezažil. To sa nedá naplánovať. S Marcelom Merčiakom sme celý zápas sedeli vedľa seba, a keď sme videli základnú zostavu, ktorú urobil tréner Vlado Weiss, chytali sme sa za hlavy, že to asi nedopadne dobre. Nakoniec to bol veľmi silný príbeh, postúpili sme na šampionát. Boli to nádherné chvíle, konal som spontánne.

Poliaci nám pomohli vlastným gólom.

Áno, ale na výsledku to nič nemenilo. Tak som sa tešil, že som urobil to, čo mi napadlo ako prvé. Jasné, že na to boli aj negatívne reakcie, dokonca v českých novinách si ma riadne podal Jaromír Bosák.

Čo napísal?

Vraj ak sa mienim takto správať, mám si dať šál, kúpiť si párky a sadnúť na tribúnu, lebo to, čo som urobil, nijako nesúvisí s mojou profesiou. Dodnes mám ten článok vystrihnutý. Chápete, vraj som tým gestom urazil vlastné povolanie.

Naštvalo vás to?

Napísal som mu e-mail, že Česi nepostúpili, tak asi závidí a zle to znáša. Odpísal, že má slovenskú manželku a Slovensku fandí. Vtedy sme sa však všeobecne s českými kolegami prekárali, že napríklad českému reprezentantovi Rosickému pošleme z Juhoafrickej republiky pohľadnicu.

Ale hoci sa kritika objavila aj doma, príliš som nad ňou nepremýšľal. To gesto sa stalo, ľudia si ho pamätajú, spájajú si ho so mnou, hoci už odvtedy ubehlo osem rokov, takže to nemohlo byť také zlé. Vtipné je, že v podstate som na tom zápase v Poľsku ani nemal byť.

Prečo?

Neplánovalo sa to. Vybral som sa tam sám služobným autom na letných pneumatikách, hoci už snežilo. Krátko predtým sme prehrali so Slovinskom, tvrdil som však, že musíme ísť aj do Poľska a porobiť tam rozhovory bez ohľadu na to, či vyhráme a postúpime. Na poslednú chvíľu sa vybavil poľský kameraman a nakoniec sa ukázalo, že to bolo správne rozhodnutie.

Z čoho má reportér na zápase najväčší strach? Musí hráčom klásť otázky hneď po záverečnom hvizde, vysiela sa to v priamom prenose...

Všetko závisí od atmosféry v zápase. Ak sa udeje niečo emotívne a vyhrávame, je to ľahšie a aj hráči sú ochotnejší. Nikdy však nič nepokazíte požiadavkou, aby hráč či tréner zhodnotili zápas. Vtedy im dáte voľnosť a môžu si rozprávať, čo chcú.

Jasné, že je dobré, ak máte všetky otázky premyslené vopred, niekedy je to však nanič, lebo hráč povie veci, ktoré si pýtajú ďalšiu otázku. Istota to teda nikdy nie je, stále treba byť pripravený na improvizáciu.

Najhoršie je, keď prehráme. Potvrdí to každý športový novinár. Aj tam sú však rozdiely, či prehráme nešťastne, zaslúžene, alebo doslova hanebne. Bulvárni novinári to riešia tak, že sa pýtajú slušne, aby nikoho nenaštvali, majú strach ísť do konfliktu, potom však vyjde veľmi neslušný, kritický a neraz až agresívny článok.

Športoví novinári majú nevýhodu – ak športovca vytočia, riskujú, že nabudúce im nič nepovie. Napriek tomu mám pocit, že naša športová žurnalistika je až na výnimky podlízavá. Napríklad spravodajcov Fico a iní politici urážajú, prípadne s nimi nekomunikujú, napriek tomu sa nesprávajú tak servilne.

Áno, nevýhodou športovej žurnalistiky na Slovensku je, že všetci chceme byť so všetkými kamaráti. A tak si všetci navzájom tykáme, dokonca aj s väčšinou trénerov. Niekedy je to až komické, lebo keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 78901 z vás dostáva správy e-mailom