Slová vyznamenanej profesorky Krskovej museli sudcov zabolieť

„Súdnictvo by malo mať jasne postavené nielen právne, ale aj mravné hranice svojho fungovania. Ak má byť, pravda, transparentné a dôveryhodné,“ varovala už pred siedmimi rokmi profesorka Alexandra Krsková (1942). Vystúpila na seminári, ktorý organizovala Transparency International Slovensko. Krsková hovorila o peripetiách sudcovskej etiky na Slovensku. 

Je to jedna z tém, pri ktorej sa oplatí profesorku Právnickej fakulty Trnavskej univerzity dobre počúvať. O etike prednáša už od roku 1989, keď sa s niečím takým, ako je etický kódex, bližšie zoznámila. Odvtedy presviedčala sudcov, aby ho prijali. „Myslela som, že u nás by prijatie etického kódexu bolo ústretovým gestom sudcov voči verejnosti, výrazom ochoty prebrať zodpovednosť, uchádzať sa o narušenú dôveru v spoľahlivosť súdneho systému,“ priznala na seminári Krsková a vysvetľovala jeho opodstatnenie ďalej.

Etický kódex by neslúžil len starým bardom justície, ktorí si myslia, že ho nepotrebujú. Má byť aj návodom pre mladých, ktorým by ukazoval cestu k sudcovskému úradu „ako k úctyhodnému a elegantnému povolaniu, ktoré nestrpí kompromisy“.

Dnes už kódex sudcovia majú. Zásady sudcovskej etiky prijala Súdna rada vlani pred Vianocami. Možno aj toto načasovanie spôsobilo, že okrem členov rady na túto tému takmer nikto nediskutoval. A dodnes sa vlastne nevie, ako sa tieto zásady využívajú.

Možno to súvisí s tým, čo už profesorka Krsková povedala pred rokmi. Varovala, že medzi sudcami sa vytráca zodpovednosť voči vlastnej profesii a jej mravným hodnotám. „Namiesto nej nastupuje existenčná potreba nejako vyjsť so systémom, od ktorého závisí ich pokoj, kariéra, plat.“ Nemenej príjemne sa bude sudcom čítať aj jej ďalšie vyjadrenie o tom, ako sudcovia rozhodujú v mravne poškodenej atmosfére, atmosfére hysterickej ťahanice o moc a o majetok.

„Pýtajú sa, kde má etický kódex politik, nakoľko podporuje slušnosť politická vôľa a prečo by práve oni mali byť tými jedinými hlupákmi, totiž morálne bezúhonnými. A tak si o ničom nerobia ilúzie, nezaťažujú sa ideálmi a vôbec netúžia byť morálnym pilierom krajiny. Vedia, že sa počíta len to, čo vlastnia, a že za peniaze sa dá kúpiť všetko a podplatiť každý okrem smrti.“

Krsková sudcovský talár neobliekala, hoci bol pre ňu príťažlivý. No ako v minulosti vysvetlila, necítila v sebe toľko múdrosti, miernosti, či odvahy, aby si dovolila vstupovať do osudu svojich blížnych. A tak sa upísala študentom, prednáškam a publikačnej činnosti.

Učí od svojich promócií v roku 1965, keď absolvovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr prešla na Právnickú fakultu Trnavskej univerzity, ktorú pomáhala založiť. Dodnes vyučuje na katedre pastorálnej teológie, liturgiky a kánonického práva Teologickej fakulty.

Študentov už roky učí o tom, že „právo je iba vtedy právom, ak neostáva len formálne platným a záväzným, teda mocensky vynútiteľným predpisom, za ktorým je hra ľudských záujmov, kompromisov a tlakov, ale keď je umením dobra a spravodlivosti“.

Za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochrany ľudských práv a slobôd, rozvoj práva a právnej etiky si prezvala od prezidenta Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.