pondelok

Juraj Herz nikdy nikam poriadne nepatril

Rad Bieleho dvojkríža II. za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry, filmového umenia a za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky si zaslúži.

Juraj Herz sa pripravuje na scénu v obrazárni Kežmarského hradu počas nakrúcania filmu Čestný občan v roku 2013. Foto – TASR

Každý, komu sa s tým zveril, si poklepal na čelo. V 80. rokoch chcel Juraj Herz nakrútiť komédiu z koncentračného tábora. Mal pocit, že v holokauste sú niektoré veci, o ktorých sa nehovorí. Chcel divákom ukázať, že aj v biednych podmienkach jestvovala erotika, aj tu mali väzni zmysel pre módu, že tu jeden druhého okrádali.

„Najdôležitejšie bolo jedlo a keď sme ho nemali, museli sme si nájsť niečo, vďaka čomu sme prežili. Tým niečím bol pre mňa humor,“ spomína vo svojich pamätiach jeden z najvýznamnejších (česko)slovenských filmárov. Čierny humor z jeho filmov má korene práve tam, kde syn židovského lekárnika z Kežmarku prežil koniec vojny. Mal jedenásť rokov, keď vyšiel z tábora Ravensbrück, už vtedy bol hotová osobnosť.

Na rovnaké miesto, teda do zachovaných zvyškov nacistického lágru, sa vrátil vo svojom filme Zastihla ma noc (1985). Ešte netušil, že toto isté urobí pri nakrúcaní Schindlerovho zoznamu Steven Spielberg. Juraj Herz je presvedčený, že ho slávny Američan umelecky vykradol a zobral si z jeho filmu scénu so sprchovaním väzňov. Dodnes to spomína ako veľkú nespravodlivosť, aj keď s tým nikdy nešiel pred súd.

Narodil sa na Slovensku, väčšinu života prežil v Prahe, dva roky pred nežnou revolúciou emigroval do Nemecka a dnes žije Mníchove. Pocit, že nikam poriadne nepatrí, však znamená viac ako len rozpaky nad otázkou, či je Juraj Herz slovenský, český, prípadne „federálny“ umelec, herec, scenárista a divadelník. Má hlbšie korene.

A v zozname paradoxov pritom môžeme pokračovať. Volajú ho „kráľom československého hororu“, aj keď nikdy nenakrútil čistokrvný horor. Učebnice ho radia k československej novej vlne, od ktorej sa sám skôr dištancoval. Nebol ako Miloš Forman alebo Věra Chytilová, neusiloval sa o osobnú výpoveď, bral rozličné témy, žánre. Neštudoval pražskú FAMU a k filmu sa dostal napriek tomu, že to bolo bez diplomu oficiálne nemožné. Učil sa na pľaci od starších a skúsenejších kolegov.

A nielen sa učil. Málo sa vie o tom, že ako asistent réžie výrazne pomáhal pri oscarovom Obchode na korze Jánovi Kadárovi a Elmarovi Klosovi. Tí si jeho prácu cenili, dokonca sa nechali počuť, že „jednu nohu zlatej sošky mal dostať Juraj Herz“.

Kariéru mu v socializme strpčovala cenzúra a keď prišla revolúcia, sťažoval si na cenzúru peňazí. Stopercentne spokojný je iba s dvoma filmami. Spaľovač mŕtvol o šialenom zriadencovi krematória, ktorý sa pridá k nacistom, je nadčasovou štúdiou moci, ktorá korumpuje jednotlivca. Hovorí aj o tom, že patologické politické režimy priťahujú patologické typy ľudí. Druhá snímka bez kompromisov sa volá Pasáž a hoci sám o nej tvrdí, že ju ešte docenia, pravda skôr je, že v 90. rokoch zaslúžene zapadla.

V osemdesiatych rokoch sa mohlo zdať, že sa situácia uvoľňuje, ale nie preňho. Trezorových filmov bolo množstvo, málokomu však zakázal film osobne prezident. Snímku Straka v hrsti zastavili, jednak v nej hral zakázaný Pražský výběr a potom aj preto, že sa Gustáv Husák od Štátnej bezpečnosti dozvedel klebetu, že sa pri nakrúcaní s vlasatými chuligánmi dejú neprístojnosti a orgie. Premiéru tak mala až po revolúcii.

Zabudnuté témy z vojny pripomínal až do konca kariéry, či to bol holokaust hendikepovaných (T.M.A, 2009) alebo drsná obžaloba Čechov, ktorí vraždili a vyháňali po vojne sudetských Nemcov (Habermannov mlyn, 2010). Posledným filmom, ktorý nakrútil ako 80-ročný, bola poviedka do skladačky Slovensko 2.0.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 125764 z vás dostáva správy e-mailom