Michael Kocáb – z hudby do politiky a späť

„Homo politicus je vo mne silno zakorenený. Ale mne už zostalo v podstate jediné rozlišovacie kritérium, ktorým meriam pocit uspokojenia, a to keď si pripadám, že pracujem. A tento pocit mám, len keď robím hudbu. Jednoducho som muzikant, ktorý má rád politiku. Keď som pôsobil v nej, mal som síce tiež pocit, že plním dôležité poslanie, ale podvedome som si stále vyčítal, že zanedbávam hudbu. To je nemravnosť, ako mi vštepoval môj profesor Ilja Hurník. Keď človek zanedbáva svoj talent, ktorý dostal zhora, počína si nemravne.“

Či to však chcel, alebo nechcel, Michael Kocáb zostáva pre mnohých tak hudobníkom, ako aj politikom. Navyše, jeho hudba sa v istom momente stala politikou, inokedy ho politika od hudby odtiahla a pre ňu má s inými hudobníkmi aj spory.

Do trezora

Je to už štyridsať rokov, čo študent pražského konzervatória a syn evanjelického kazateľa a chartistu Alfréda Kocába založil Pražský výběr. Keď pôvodne jazzrocková zostava pod vplyvom gitaristu Michala Pavlíčka pritvrdila, stala sa aj bez posvätenia kultúrnych orgánov jednou z najpopulárnejších nových rockových kapiel v Československu.

No oficiálna sláva netrvala dlho. V roku 1982 natočil režisér Juraj Herz experimentálny film Straka v hrsti, na ktorom sa podieľal aj Pražský výběr a v ktorom sa objavili aj pre režim nežiaduce osoby. Plus, ako ukazuje napríklad známy článok Nová vlna se starým obsahem, nekonformné a pre režim nečitateľné kapely sa stali nežiaducimi. A tak kapela dostala zákaz verejného vystupovania a film i rovnomenná platňa skončili v trezore. Kým sa Kocáb venoval filmovej a scénickej hudbe, nahrávka kolovala po celom Československu nahratá na magnetofónových páskach.

Obnovenie skupiny koncom osemdesiatych rokov sa už prekrývalo s vedomou politickou angažovanosťou Michaela Kocába. Napríklad na festivale Děčínská kotva v lete 1989 v priamom televíznom prenose povedal, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Dôležitou sa zakrátko ukázala aj iniciatíva Most, v rámci ktorej chcel s textárom a dnes kandidátom na českého prezidenta Michalom Horáčkom sprostredkovať dialóg medzi vládou a disentom. Udalosti ich síce predbehli, ale Kocáb sa ocitol tak v bezprostrednom okolí Václava Havla a Občanského fóra, ako aj na jeho rokovaniach s predsedom vlády Ladislavom Adamcom.

Jeho najdôležitejšia chvíľa však prišla vo Federálnom zhromaždení, kam ho ako nestraníka kooptovali ešte v decembri 1989 a potom zvolili v júni 1990. Stal sa predsedom parlamentnej komisie pre odsun sovietskych vojsk a aj keď nie najdôležitejšou, istotne najviditeľnejšou tvárou tohto procesu. Prispel k tomu aj koncert Adieu C. A., kde sa s okupačnými vojskami lúčil z pódia. Krátko nato sa rozlúčil aj s parlamentom.

Do dôchodku ešte nie

Podnikanie, na ktoré sa dal Kocáb začiatkom 90. rokov, prinieslo rozdielne výsledky. Kým produkčnej agentúre a hudobnému vydavateľstvu sa darilo, investičný fond jeho neskorší majitelia vytunelovali a Kocáb sa musel brániť obvineniam, že za to nesie zodpovednosť on.

V roku 1990 mal premiéru film Pražákům, těm je hej, ktorý s Karlom Smyczkom režíroval Kocáb. Film trochu predznamenal budúce vzťahy v kapele: hádky, rozchody, obvinenia z krádeže názvu a podobne.

Kocáb sa opäť venoval aj filmovej a divadelnej hudbe, no v roku 2008 sa opäť pokúsil o politickú kariéru. Do senátu ho ako kandidáta síce nezvolili, ale o rok neskôr sa stal ministrom (neskôr splnomocnencom) pre ľudské práva a menšiny. Túto funkciu síce vykonával len necelé dva roky, ale zato v troch rôznych vládach.

Hoci Pražský výběr odohral v decembri možno svoj posledný koncert, 62-ročný Michael Kocáb určite nekončí. Vydal sólový album a podľa toho, ako sa vyjadruje k aktuálnym témam (kritika postoja českých ústavných činiteľov k Číne; kritika kolegov muzikantov pre ich reči k migrantom či varovania pred ruskou hrozbou), k politike sa bude vyjadrovať aj naďalej.