Kiskov osobný výber
Prezident k udeľovaniu štátnych vyznamenaní pristupuje spôsobom, aký tu naposledy mal Václav Havel.
Slovné spojenie „štátne vyznamenanie“ vyjadruje pôvodný úmysel toho aktu: že vyznamenáva štát. Nositelia vyznamenaní tak majú tvoriť skupinu, ktorej dáva štát oficiálnu pečiatku elity.
Lenže pôvodný úmysel bol hneď pri zrode štátu (Slovenskej republiky) kontaminovaný osobami politikov, ktorí o vyznamenaniach rozhodovali a udeľovali ich. Tak sa stalo, že tie stovky doteraz vyznamenaných netvoria národnú elitu, ale skôr nesúrodú zmes ľudí, z ktorých mnohí by si nesadli za jeden stôl, keďže ich hodnotové postoje sú také protichodné, aké boli postoje bývalých prezidentov.
Má po takomto fiasku vôbec zmysel štátne vyznamenania udeľovať? Áno, má, ale musíme si priznať, že ich v prvom rade neudeľuje štát, ale konkrétny prezident, aj keď v mene štátu.
Video: Kiska odovzdáva ocenenie (autor: Eugen Korda, .týždeň)
Nie je to len slovenský problém. V susednom Česku nejedna osobnosť odmietla prijať štátne vyznamenanie z rúk prezidenta Miloša Zemana, lebo je pre ňu morálne neprijateľný a ocenenie by ju aj spoločensky znemožnilo. V Maďarsku vrátili desiatky umelcov a vedcov štátne vyznamenania potom, čo ho v lete minulého roku dostal rasistický novinár Zsolt Bayer.
Prezident Andrej Kiska mal dve možnosti, ako sa s týmto problémom vyrovnať: buď ísť cestou kompromisu a vybrať ľudí, ktorých vyznamenanie nikoho nenadchne ani nepobúri, alebo dať svojím výberom jasne najavo, že títo ľudia reprezentujú jeho hodnotový rámec, ktorý má byť krytý štátom. Ak by si vybral prvú cestu, výsledkom by bol sivý priemer, druhá cesta mu umožnila vytvoriť skupinu silných osobností, ktorých osudy, názory a postoje sú nielen zlučiteľné, ale dávajú spoločnosti jasné posolstvo o tom, aké hodnoty zastáva samotný Kiska.
Udeľovanie štátnych vyznamenaní sa tak v Kiskovom podaní stáva morálnou výzvou, akú naposledy v tomto priestore reprezentoval Václav Havel, ktorý si na výbere vyznamenaných dával vždy veľmi záležať a nikdy sa nesnažil o kompromis so svojimi odporcami.
V Kiskovom zdôvodnení jednotlivých vyznamenaní prevažujú slová o rozvoji demokracie, ochrany ľudských práv a slobôd. To je dnes, keď veľká časť slovenskej politickej triedy hovorí o ľudských právach s pohŕdaním, slobodu vôbec nespomína a demokraciu spochybňuje svojimi činmi, silné gesto.
Menoslov a príbehy vyznamenaných sú dômyselnou skladačkou, ktorá má ukázať spoločnosti, ako má vyzerať jej skutočná elita. Za normálnych okolností by malo byť niečo také samozrejmosťou, lenže okolnosti nie sú normálne, a preto je Kiskov výber taký výnimočný. Keby nebol prezidentom, sám by si zaň zaslúžil štátne vyznamenanie.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
