Ako na extrémne prejavy? Pomôcť môžu idoly ich autorov

Autor je doktorand na Katedre politológie UK

Existujú tri možnosti, ako vystúpiť proti extrémnym prejavom. Ten pre Slovensko najsľubnejší ostáva v úzadí viery v zázračný liek trestania štátom.

Ako v demokratickej spoločnosti riešiť problém prejavov, ktoré znevažujú ľudskú dôstojnosť jednotlivcov alebo celých skupín? Z teórie slobody prejavu sa dajú odvodiť tri typy nástrojov, ako takýmto prejavom účinne čeliť. Hoci sa navzájom nevylučujú, v niektorých situáciách sú jedny účinnejšie než iné. V slovenskej verejnej diskusii však málokto skloňuje viac než jednu, maximálne dve alternatívy. Práve tretia, ktorá krátkodobo môže priniesť najsľubnejšie výsledky, ostáva v úzadí.

Zákon

Prvým typom nástrojov je zákonný zákaz niektorých typov extrémnych prejavov, spočívajúci v trestaní. Autorov extrémnych prejavov s pomocou silových zložiek a orgánov štátu odsúdi, čím teoreticky všetkým vyšle odkaz, čo sa pripúšťa a čo nie.

V prospech tejto možnosti sa nedávno opäť vyslovil aj Robert Kaliňák, keď si „prísnosť a tvrdosť“ (v boji proti terorizmu a extrémizmu) stanovil ako vhodný prístup k dosiahnutiu žiaduceho cieľa.

Logika tohto nástroja je jasná, ale – aj za predpokladu, že silové zložky fungujú tak, ako majú, čo si na Slovensku vyžaduje minimálne dávku optimizmu – je naozaj efektívna? Čo nás oprávňuje tvrdiť, že zákon ako „zbraň proti extrémnym prejavom“ prináša želateľné výsledky?

Individuálne úspechy sa môžu objaviť, ale neexistujú známe štatistiky ani iné merateľné dôkazy, že potrestaním autorov takýchto prejavov sa zvyšuje pravdepodobnosť, že oni sami a/alebo ich okolie, ktoré sa o ich prípade dozvie, ich prestanú šíriť.

Samozrejme, stále je tu principiálny argument – štát sa musí „vysloviť“ na obranu tých, ktorých ľudská dôstojnosť je extrémnymi prejavmi znevážená (hoci zákonný zákaz nie je jediný spôsob, ako môže štát zaujať stanovisko). Navyše, priame výzvy k násiliu v podmienkach, ktoré k nemu môžu viesť, sú (ozajstnou) bezpečnostnou hrozbou, ktorú nemôže štátna moc ignorovať.

Principiálny argument samostatne nedokazuje efektívnosť zákonných obmedzení, nevraviac o ich neželaných dôsledkoch v situácii, keď nie sú správne použité. Vtedy do popredia vystupujú preventívne nástroje.

Prevencia

Nástroje prevencie sa snažia o zabránenie výskytu extrémnych prejavov tým, že riziko ich výskytu odstraňujú ešte v zárodku, napríklad rozvojom kritického myslenia a poukázaním na – parafrázujúc Kiskov novoročný prejav – historické hrôzy, na ktorých začiatku stáli extrémne prejavy.

Prevencia sa dá dosiahnuť vzdelávaním, ale aj širokým spektrom kultúrnych a umeleckých iniciatív. Prvý spôsob však predstavuje beh na dlhé trate a aj druhý má svoje úskalia.

Štát a v tomto prípade ani spoločnosť nemôžu na tieto nástroje rezignovať, ale aj keby – opäť dávka optimizmu – slovenský vzdelávací systém slávil úspechy s etablovanou koncepciou vzdelávania proti extrémizmu, nebude mať dosah na mnohých, ktorých presvedčenia náchylné k prejavovaniu extrémnym spôsobom ešte nie sú nezvratné.

Idoly

Zákon nie je jediná autorita v spoločnosti. Osobnosti, ktoré sú istej skupine jednotlivcov nejakým spôsobom vzorom až zdrojom obdivu, sú tu tiež. Samozrejme, od niektorých sa z princípu nedá očakávať, že by proti extrémnym prejavom vystúpili, veď sami sú ich hlavným šíriteľom. Sem patria aj mnohí, nielen vrcholoví politici, a preto by bola (už po tretíkrát) potrebná veľká dávka optimizmu, aby sme uverili, že by sa v blízkej budúcnosti práve politické elity stali silnými hlasmi v prospech rešpektu voči ľudskej dôstojnosti.

Potom sú tu osobnosti, ktoré dlhodobo poukazujú na nesprávnosť extrémnych prejavov, no ich pôvodcovia si ich zväčša vybrali ako objekt svojho nepriateľstva, „zahraničných agentov“, „zradcov národa“ a podobne. Akokoľvek sú tak ich hlasy dôležité (už len pre spomínané principiálne dôvody ochrany menšín) a osviežujúce v demokratickom diskurze, je tiež naivné myslieť si, že by boli zdrojom autority pre ľudí, ktorí ich takto zaškatuľkovali.

Existujú však aj iné spoločenské idoly – predstavitelia cirkví, herci, spisovatelia, hudobníci a iné umelkyne a umelci, osobnosti v športe či podnikaní. Väčšina ľudí sa s nimi v nejakej podobe denne stretáva v zamestnaní, pri sledovaní ich úspechov či obsahu, ktorý vytvárajú. Zohľadňujúc osobitosti súčasného stavu na Slovensku, oni majú najväčší potenciál uspieť proti extrémnym prejavom, ak o ich neprípustnosti prehovoria na verejnosti kanálmi, ktoré majú k dispozícii.

Čo by mali povedať? Timothy Garton Ash ponúka podrobný návod zložený z desiatich princípov, ktoré zdôrazňujú taký jedinečný význam slobody prejavu pre demokraciu, ako aj uvedomenie si dôsledkov niektorých typov prejavov a (individuálnej) zodpovednosti za to, čo človek vysloví nahlas na akomkoľvek (aj internetovom) verejnom fóre.

Základ skrýva posledný z týchto princípov, nazvaný odvaha. Odvaha prejaviť sa na verejnosti, aj keď to nie je súčasťou „náplne práce“, a verejne pri každej vhodnej príležitosti poukazovať na to, že existujú hranice, ktoré vyplývajú z demokratickej ústavy a elementárnej snahy o pokojné spolužitie, ktorými sa treba riadiť. Z týchto hraníc vyplýva, že prejavy, ktoré ľudskú dôstojnosť znevažujú, nie sú nevyhnutne protizákonné, ale vždy sú spoločensky nežiaduce.

Nezodpovedaná ostáva otázka, či sa na Slovensku nájde dostatok takýchto osobností. Ak áno, s istou dávkou optimizmu (naposledy, tentoraz však oprávnene) sa stanú bránou k uvedomeniu si toho, že prejavy znevažujúce ľudskú dôstojnosť nielen nepatria na verejnosť, ale sú nesprávne pre obsah výpovede. Ak nie, platí, čo napísal Garton Ash v súvislosti s princípom odvahy. Bude to voľba, ktorá neostane bez dôsledkov.