utorok

Ľudia, bomby, postavičky

Fyzikov prekvapil celkom rozdielny pocit po tom, čo atómová bomba nevybuchla na púšti, ale v meste plnom ľudí. S postavičkami nepočítali.

Keď som pracovala v novinách, často sa mi do rúk dostávali návrhy nových bratislavských štvrtí – revitalizácie, prestavby, úpravy. Architektonické návrhy boli vždy už aj zabývané – z obchodov vychádzali šťastní usmiati ľudkovia, v parčíku sa kočíkovalo, ktosi už sedel aj na balkóne – všetko to ešte neexistujúce sa hmýrilo postavičkami. (V tejto súvislosti sa mi vždy vynáralo spojenie „postavičky do jazzu“ – myslím, že sme ním v našich študentských časoch označovali ľudí, ktorí sa odlišovali a vytŕčali z davu.)

Práve som dopozerala film The Day After Trinity o Robertovi Oppenheimerovi, otcovi atómovej bomby. Mnohí vedci, ktorí s ním spolupracovali, v spomienkach porovnávali pocity po skúške – odpálení atómovej bomby na púšti Jornada del Muerto s tým, čo pocítili po Hirošime. Pracovali na vedeckom projekte. A ten sa podaril. Nálada po skúške v púšti bola teda oslavná. Podarilo sa to, na čom roky pracovali. To, čo pôvodne malo zachrániť svet pred Hitlerom.

Bombu po prvýkrát odskúšali po vyše mesiaci od skončenia vojny v Európe a pamätníci sa vo filme často vracajú k hypotéze, že práve vtedy sa všetko mohlo „spomaliť a premyslieť“. Fyzikov prekvapil celkom rozdielny pocit po tom, čo nevybuchla na púšti, ale v meste plnom ľudí. Postavičky akosi nefigurovali v ich predstavách, návrhoch,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 126343 z vás dostáva správy e-mailom