utorok

O čo vlastne vo svete ide a ako sa prepracovať k národnému úpadku

Nacionalizmus sa stal iba nástrojom konzervatívnej, spiatočníckej ideológie, ktorá vie, že vo svetovej, ba ani v európskej súťaži ideí, projektov, vízií, hodnôt nemá šancu.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Po víťazstve Trumpa, istom úspechu extrémnej pravice aj radikálnej ľavice v Európe, s vyhliadkami na ich posilnenie, možnými víťazstvami Le Penovej vo Francúzsku či Wildersa v Holandsku sa rozprúdila živá diskusia, čo sa to vlastne deje, kde sú príčiny a ako z toho von.

Intenzívne aj na stránkach Denníka N, až som nadobudol dojem, že sa zmenil na platformu intelektuálnej diskusie. Čo je nepochybne dobre, vytvára náročnejšie prostredie, núti čitateľa znovu premýšľať hodnoty a problémy, ktoré sa už zdali samozrejmé. Lenže zároveň zaplavuje čitateľa obrovským množstvom nového pojmoslovia, ktoré je úsilím presvedčiť, že je tu nová éra a nové politické javy: Žijeme v „postideologickej ére“, v „postpravdivom svete“, v „postmateriálnom svete“, v ktorom sa šíri „populizmus“, „populistická autokracia“, „neliberálne demokracie“. Extrémizmus sa pripisuje zlyhaniu globalizácie, frustrácii z jej dôsledkov atď.

Trump vyhral primárky v Indiane, v štáte s vysokým ekonomickým rastom, nízkou nezamestnanosťou, rozmáhajúcim sa priemyslom a štvorpercentným priemerným a stálym rastom miezd – a to výkrikmi o potrebe chrániť robotníkov pred globalizáciou, pred zradnými firmami odchádzajúcimi do Mexika.

Ochranársky, protekcionistický slovník nebol cudzí ani ľavicovému Berniemu Sandersovi.

A doma: koho v Slovensku nechala globalizácia bokom? Opačne, vďaka a len vďaka globalizácii sme najväčší producenti áut na svete, sme strojárska veľmoc. S rozvinutým elektronickým priemyslom, chémiou. Globalizácia nám priniesla otvorené trhy, osobitne ten európsky, najvyspelejší a kúpyschopný.

Antiglobalistická rétorika má totiž úplne iný zámer: Trump si nevybral Mexičanov náhodne. A jeho motívom ani nie je priamy rasizmus voči nim. Nie, cieľom je vrátiť identitu, pocit privilegovanosti bielym americkým robotníkom. Vám patrí táto krajina, vás musí ochraňovať vláda! To je posolstvo. A sme doma. To je ten Kotleba, ktorého reálne posolstvo je: vám, pravým Slovákom, patrí táto zem, musíme si ju chrániť, pred liberalizmus šíriacou Európskou úniou, pred americkou rozpínavosťou, cudzákmi všivavými, aj tými doma, čo sa zapredali, čo nikdy k nám nepatrili, Maďari, Židia a všetka tá háveď, čo s nami nesúhlasí...

Lenže za tým sú ešte silnejšie témy, tradicionalizmus nie ako pestovanie tradície, ale ako spiatočníctvo, tá neschopnosť prijať ľudskú rovnosť, ženy doma a na pracovisku, robotníka z Rumunska či Ukrajiny, podnikateľa z Nemecka či poľnohospodára z Holandska (aj keď sú, mimochodom, občanmi Európskej únie, teda držiteľmi toho istého občianstva, ktoré zaručuje rovnosť pre Slováka všade v EÚ); ale v pozadí a občas aj v popredí je katolícky konzervativizmus, ten večný zápas proti rozvodom, interrupciám, gejom, lesbám, registrovaným partnerstvám či vedeckým pokusom; ale aj ľavicové mantry o potrebe obmedzenia medzinárodného obchodu, však je len nástrojom imperializmu, nadnárodného kapitálu, hlavne toho amerického...

Nacionalizmus tu vôbec nie je kľúčový. Stal sa iba nástrojom konzervatívnej, spiatočníckej ideológie, ktorá vie, že vo svetovej, ba ani v európskej súťaži, v otvorenom strete ideí, projektov, vízií, hodnôt nemá šancu. Národ sa hodí, ale len vo svojej izolovanosti, v odpojenosti od demoralizujúceho liberalizmu, márnivej svetovosti, kozmopolitizmu, od akéhokoľvek univerzalizmu: nech už je ľudskoprávny alebo kresťanský, lebo aj viera v boha musí byť národná, Boh má hodnotu len cez národ, robí ho vyvoleným.

A tu prichádza záverečná formula, univerzálne pravidlo: národná osobitosť, áno, práve tá si vyžaduje osobitnú cestu, odlišnú od tej, čo nám vnucujú zvonka, zo Západu, z Únie, a nositeľom tejto národnej osobitosti sme my, tradicionalisti, národniari, ochrancovia pred liberalizmom, globalizáciou, morálnym rozkladom a nadvládou cudzích. A, samozrejme, „národnou osobitosťou“ je práve to, čo nám predstavia oni, títo jediní tvorcovia a reprezentanti „osobitnej cesty“.

Nepoznám v historickej realite hádam jediný prípad, keď by táto osobitá cesta nebola ideológiou legitimizujúcou vládu úzkej elity ovládajúcej štát aj ekonomiku a zároveň skvelou ideológiou ľudského, občianskoprávneho, demokratického, hodnotového zaostávania a v konečnom dôsledku národným úpadkom. Miklós Haraszti vo svojom článku Videl som populizmus v Maďarsku... (tu v DenníkuN) trefne odhaľuje toto hospodársko-finančné pozadie hľadania „osobitných ciest“ či osekávania demokracie.

Skratka, je to zápas so spiatočníctvom. To, čo je na ňom nové, nie sú záhadne sa vynárajúce éry (postmaterializmu, postpravdy či postideológie), ale tri nové javy: že sa stret tradicionalizmu a progresivizmu stal celosvetovým a nabral na ostrosti; že sa cez sociálne siete (kam už dnes patrí aj celá štruktúra medií) vynárajú a stávajú sa verejnými a pôsobiacimi okamžite a masovo názory a mienky bez akéhokoľvek obmedzenia; a tretí, pre mňa najzaujímavejší fakt, že sám progresivizmus sa musí nanovo sformovať.

Doteraz vládol v dvoch podobách: na tej pravej strane v podobe neoliberálnej modernizácie a na tej ľavej v podobe severského modelu sociálneho štátu. Pod tlakom nových realít sa obe ukazujú ako nedostatočné.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103949 z vás dostáva správy e-mailom