Denník N

Robil suši, teraz navrhuje ponožky Fusakle: Mladí sú leniví, nevieme zohnať ľudí

Ján Anguš. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ján Anguš. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ján Anguš stál pri vzniku bistra MoshiMoshi, dnes navrhuje a vyrába ponožky Fusakle. Hovorí o tom, ako sa mu podniká a aké neochotné sú úrady u nás poradiť či pomôcť.

Dostali ste na Vianoce ponožky?

Nie, nik mi už posledné dva roky nedáva ponožky. Nechápem prečo.

Aké ponožky nosíte?

Ak mám dobrú náladu, tak veselé, ak nie, dám si niečo tlmené. Mám aj čisto čierne, ale sú odložené bokom a nemal som ich asi dva roky. Keď čierne, tak aspoň s jemným vzorom.

Podnikať ste začali pred siedmimi rokmi v gastrobiznise, s obchodným partnerom ste založili bistro MoshiMoshi. Ako ste sa dostali k ponožkám?

Gastro bol útek pred zamestnaním sa vo firme. Oslobodenie sa. Bavilo ma to a rád som varil. Po čase som začal mať zdravotné problémy a pocit, že niečo potrebujem zmeniť. Rád cestujem a často som hľadal, aký suvenír si z krajiny donesiem. Ponožky boli výborný nápad, lebo sú aj využiteľné a nebude to len lapač prachu. Vždy, keď som prišiel so zaujímavým kúskom, ľuďom sa to páčilo. Zdalo sa mi, že je to dobrý nápad.

Prečo je to dobrý nápad? 

Ponožky sú úplne iný biznis a priznám sa, že trochu jednoduchší. Na to, aby som ponúkal jedlo, musím ho minimálne dve, tri, štyri hodiny pripravovať. Keď mi na konci dňa náhodou ostane, tak ho musím vyhodiť a je to čistá strata a hlavne škoda. Ale ak ponožky nepredám dnes, tak sa budem snažiť, aby som ich predal zajtra, nepokazia sa.

Dá sa ponožkami uživiť?

Myslím si, že áno. Aj keď dnes idú ešte všetky peniaze do vývoja. A Fusakliam sa môžem venovať vďaka MoshiMoshi, ktoré ma momentálne stále živí. Ale je podľa mňa priestor, aby som sa v budúcnosti venoval len ponožkám. Nosia sa každý deň, nezáleží na tom, či je leto alebo zima, ani či ste robotník alebo manažér. Ponožky nosia všetci na každú príležitosť. Mojím cieľom je vyrobiť domácu značku, s ktorou sa ľudia stotožnia. A mali ju radi. Chceme ľudí viac počúvať  a dať im možnosť, aby sami tvorili vzory. Napríklad teraz chceme pripraviť regionálne ľudové vzory, ktoré navrhnú sami ľudia. Vznikne tak kolekcia ľudových vzorov z celého Slovenska. A už teraz vyrábame kolekciu s urbanistickými vzormi zo slovenských miest.

Ján Anguš (38)

Na strednej škole študoval baníctvo a geológiu v Banskej Štiavnici. Na vysokej aplikovanú ekonómiu a programovanie. Deväť rokov pracoval v marketingu a obchode. Pred šiestimi rokmi s Martinom Šestákom založil bratislavskú reštauráciu MoshiMoshi. V septembri 2015 predstavil svoje ponožky Fusakle.

Čo vám v podnikaní robí najväčšie problémy?

Najväčšie prekážky sme zažívali najmä v gastro biznise, pri vybavovaní všetkých formalít, povolení, ktoré boli aj sú dosť zastarané. Začali sme podnikať pred siedmimi rokmi a vidíme vývoj – ako sa nám zvyšujú náklady a sťažujú sa nám podmienky na podnikanie. V posledných dvoch až troch rokoch sú veľký problém ľudia.

Zohnať ich? 

Nevieme nájsť dobrých, kvalitných ľudí. A to tak v gastro biznise, ako aj pri ponožkách. Dnes majú mladí veľmi prehnané nároky, ale veľmi slabý výkon. Vedia málo ponúknuť. Už dávno sme si chceli otvoriť viac pobočiek, ale nevieme zohnať spoľahlivých ľudí.

Čo znamená, že majú veľké nároky?

Chcú čo najviac dostať, ale čo najmenej urobiť. Nebol by problém človeka odmeniť, ale musí ukázať, že v ňom niečo je a je ho za čo odmeniť. Zaberá nám to veľmi veľa času, keď sa musíme venovať základným veciam a ich kontrole. Chceli sme dať šancu najmä mladým ľuďom zo školy, no veľmi nás sklamali. V škole sa nič nenaučili ani zo zručností, ani zo zodpovednosti. Keď sme ich niečo chceli naučiť, tak ich pozornosť bola na minime a o proaktivite nemôže byť ani reč. Najviac nás sklamal ich nezáujem a ľahostajnosť.

Ako to riešite?

Veľmi dlho nám trvá výber. Už siahame aj nie len po ľuďoch vyučených v odbore. Skôr sa zameriavame na osobnosť, prejav a najmä záujem. Jeden z našich najlepších ľudí je vyštudovaný ITčkár. Nočné služby, kde sa pripravujú balíčky pre reťazce, pre nás robia študenti z Macedónska a z Indie. A sú super, pretože sa veľmi snažia.

Koľko zamestnávate ľudí?

Fusakliam sa naplno venujeme asi piati ľudia plus výroba, kde je 12 ľudí. V MoshiMoshi sme v minulosti boli pätnásti, skresali sme to na desať ľudí.

Koľko si mladí ľudia pýtajú?

Ideálne by bolo pre nich mať aspoň tisíc eur v čistom, veľmi veľa voľného času, čo najmenej zodpovednosti a práce. Ale mať zodpovednosť, alebo aspoň pochopiť základný princíp, že by mali robiť veci tak, ako by ich sami chceli dostať, to nefunguje.

Čím to je?

Viním za to školstvo a rodičov. Školy neučia tvorivosti, samostatnosti, zodpovednosti a sebarealizácii. Rodičia svoje deti rozmaznávajú a zabúdajú ich učiť, že keď niečo chcem, musím pre to aj niečo urobiť. Keď sme zháňali študentov na brigády – na kompletizovanie objednávok alebo na naše predajné miesta, dostali sme odpoveď, že za tri až štyri eurá na hodinu sa im neoplatí vstávať z postele. Radšej budú doma ležať na posteli, pozerať telku a dostávať nejaké peniaze od rodičov.

Zdroj: Fusakle.sk
Zdroj: Fusakle.sk

Sú leniví?

Áno. Napríklad pred Vianocami sme mali predajné miesta v obchodných centrách. Nevedeli sme zohnať brigádnikov, tak sme cez deň vybavovali agendu, procesy, predajné miesta a keď sme zavreli, tak sme večer začali v sklade baliť objednávky. Skončilo to tak, že som už tri týždne chorý. Česť tým niekoľkým, ktorých sme zohnali. Nie všetci mladí sú bez ambícií, no je ich veľmi málo.

Aké problémy vám robí pri podnikaní štát?

Najzákladnejšia vec je neinformovanosť. Pýtali sme sa úradov, ako máme robiť niektoré veci, aby boli správne, a dostali sme veľmi veľa zamietavých stanovísk, že nie sú na vysvetľovanie, oni kontrolujú. Boli veľmi neochotní. Štát by mal na začiatku ľuďom pomôcť, povedať, čo je pre nich výhodnejšie, ako začať, aby potom pri schvaľovaní bolo čo najmenej chýb, na čo myslieť pri vybavovaní. Mám pocit, že je to len o tom, aby čo najviac peňazí nenápadne od podnikateľov a živnostníkov vytiahli. Teraz sa trošku menia niektoré nastavenia u živnostníkov, ale stále sú tu veľmi vysoké odvody a najmä nerovné rozdelenie práv a povinností medzi štátom a podnikateľom. A za to, koľko sa štátu odvádza, dostávame strašne málo. Ak by bol štát prístupnejší, ľudia by mali omnoho menší problém platiť dane. Ak by im pomohol, bol by ten vzťah lepší.

Nechceli ste podnikať inde?

Nie. Musela by to byť veľmi veľká prekážka, aby sme odišli. Napríklad, ak by sa rozširoval extrémizmus, alebo ak by štát systematicky ničil strednú triedu a naďalej sťažoval podnikateľské prostredie.

Nie je znak rozširovania extrémizmu aj to, že je Marian Kotleba v parlamente?

Zatiaľ to beriem ako omyl a frustráciu. Stále sa môžeme vrátiť späť a ukázať ľuďom, že je aj iná cesta. Nemuselo by ma to zaujímať, ale žijem tu. A chcem sa tu cítiť dobre. Snažím sa vytvárať nejaké hodnoty a chcem niečo po sebe zanechať. Chcem tu voľne a slobodne chodiť, chcem sa stretávať s kamarátmi, nechcem zakaždým s ľuďmi riešiť, ako je všetko zlé. Ľudia si u nás veľmi málo veria a negativizmus nás brzdí v spúšťaní projektov aj v rozvoji nápadov. Preto spoločnosť vyzerá, ako vyzerá. Nie som aktivista, ani som nechcel byť, len hovorím nahlas, čo si myslím. A to by sme  mali robiť všetci. Len tak vieme predísť frustrácii, extrémizmu, ale aj korupcii.

Dali ste niekedy úplatok?

Nikdy som ho nemusel dať, snáď som to teraz neuriekol. Mali sme to síce často ťažšie, ale povedali sme si, že budeme podnikať zodpovedne. Sme zásadne proti úplatkom. Boli sme ochotní sa poďakovať bonboniérou a kyticou, ak nám niekto poradil, ale nie peniazmi.

Dávali vám najavo, že by to bolo jednoduchšie, ak by ste ho dali?

Áno, najmä v gastronómii. Pri ponožkách to nezáležalo na jednom človeku. Ale pri gastrobiznise je to často závislé od jednotlivca, napríklad pri povoleniach z hygieny. Tam sme často cítili očakávania. A keď neboli naplnené, tak nám to netrvalo týždne, ale mesiace.

Je korupcia rozšírená?

Je to hlúpy zvyk z minulosti. U nás sa všetko rieši cez známosti. Ľudia majú pocit, že nič nevybavia, ak nemajú známosti. Tak to mohlo fungovať za socializmu, ale nemôžeme tak fungovať stále. Ale, žiaľbohu, to tak stále je.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Problém ste mali aj s tým, aby ste našli výrobcov ponožiek. Prečo?

V 90. rokoch bola móda, že si veľa ľudí nakúpilo pletacie stroje na ponožky. Spoliehal som sa na to, že sú tu stále ľudia, ktorí to nezabudli a stroje vlastnia. Ale bol som veľmi prekvapený. Ľudia boli veľmi neflexibilní a neochotní.

Ako prebiehali vaše stretnutia?

Ukázal som im moju predstavu a víziu a chcel som, aby mi urobili vzorky. Mal som na to vyhradené peniaze. Bol som na piatich stretnutiach a okrem jedného ma od môjho nápadu odhovárali, hovorili mi, že to nepôjde a že sú moje návrhy príliš farebné a divné. A hlavne, že sa im do toho nechce ísť.

Vaše začiatky opisujete tak, že vám nedôverovali ani najbližší. Prečo pochybovali?

Neverili nápadu. Čo s ponožkou, ak ju niekto chce, tak si zájde do obchodu a kúpi si ju. Ale na Slovensku nik nevyrábal ponožky so vzormi, ktoré by vychádzali z našich reálií. Ja som si myslel, že tu je diera, a tak som to skúsil.

Veriť vám nezačali, ani keď ste ukázali prvé vzory. Sám ste napísali, že vyzerali ako „z ruského trhu“.

Ukázal som im návrhy pätnástich vzorov. Neboli dobré. Boli krátke a široké. Farebne boli nepremyslené a aj vzory boli nepodarené. Neštudoval som dizajn, ani som sa mu nevenoval. Všetko som to robil pocitovo, a keď som to videl prvýkrát urobené, tak sa mi to nepáčilo. Prvé návrhy som úplne zahodil a vrhol som sa na to od začiatku, s novými vzormi a kombináciami. Dnes už sú naše ponožky štíhle a predĺžené, sú sexi, vzory sú premyslenejšie, farebnosti trendovejšie.

Kedy sa ponožky stali módnym doplnkom?

Podľa mňa boli vždy. Ale teraz tomu praje doba. Ľudia konečne začínajú ukazovať svoju individualitu a pocity alebo nálady. A to sa dá aj takým detailom ako ponožky.

Ako vyzerá úspešná ponožka?

To je ťažko povedať. Napríklad teraz na Vianoce sme robili tri vianočné vzory. Vymyslel som si fúzaté stromčeky a myslel som si, že to pôjde ako raketa. Druhý vzor bol do počtu. Na tretí vzor som sa nechal ukecať – gýč s červeným sobíkom. Bol pre mňa infantilný. To, čo som si myslel, že pôjde najviac – fúzaté stromčeky – išlo najmenej, predbehli ich aj infantilné červené soby. A hitom boli práve tie do počtu.

Zdroj: Fusakle.sk
Zdroj: Fusakle.sk

Čo bol najväčší prepadák?

Napríklad kynológ – tomu som veril. Mali sme krikľavo magnetovú ponožku s tmavou špičkou,vrchom a pätou. Na ponožke bol čierny buldoček. Mne sa veľmi páčila, ale skončila veľkým fiaskom.

Máte farby alebo vzory, ktoré nikdy nepoužijete?

Dostal som pár návrhov, aby som na ponožky dal genitálie, tak to v žiadnom prípade. Určite by som nedal nič hanlivé ani rasistické. Práve teraz na jar vyjdú ponožky, ktoré budú znázorňovať, že všetci sme ľudia a je jedno, či sme bieli, čierni, oranžoví, hnedí. Všetci sme si rovní. Nechceme predávať len produkt, chcem dať ľuďom aj nejakú správu, posolstvo. A toto bude jedna z nich.

Neobávate sa, že si takýmito posolstvami proti sebe popudíte časť zákazníkov?

Vôbec sa toho nebojím. Ak by sa to stalo, je to znak, že je niečo zle. Mrzelo by ma, ak by som sa aspoň nepokúsil tú správu ľuďom odovzdať. Treba sa k sebe správať slušne a byť k sebe otvorení. Ak by nám ponožky s takýmto posolstvom uškodili, tak by som začal uvažovať, že odtiaľto odídem. Lebo by to znamenalo, že sa táto spoločnosť uberá veľmi zlým smerom. Práve preto chcem do posolstva ponožiek dať niečo, čo tým ľuďom vie pripomenúť, že sa treba vrátiť naspäť na zem, otvoriť, pochopiť aj iných, nielen samých seba. Myslím si, že je na to stále čas.

Akí sú vaši zákazníci?

Ide väčšinou o ženy, ktoré určujú trendy aj pre svojich partnerov alebo kamarátov. Na začiatku si veľa našich zákazníkov nevedelo predstaviť, že si oblečú niečo výrazné a nápadné. Keď to však vyskúšali, zistili, že reakcia okolia je dobrá, veselá, odlíšili sa. A teraz od nás práve títo zákazníci pýtajú nové a odvážnejšie vzory. Teší nás, že dostávame objednávky aj z rôznych kútov Slovenska, o ktorých sme doteraz nevedeli. To je znak, že o nové veci sa nezaujímajú len ľudia z miest, ale zvedavosť a hlad po niečom inom je aj v menších obciach.

15337560_651161451732621_4885883050554565759_n
Zdroj: Fusakle.sk

Majú podnikatelia dávať najavo svoje politické názory?

Nie som  za miešanie biznisu a politiky, a preto ani ja nechcem robiť politiku. Chcel by som len, aby ľudia začali rozmýšľať nad tým, čo hodnotu má a čo nie. Nechcem hovoriť ľuďom, čo je dobrá a čo zlá strana. Je to skôr o uvedomení si, čo je správne a čo už je nebezpečné. Podnikatelia majú zodpovednosť či už voči zamestnancom, štátu, životnému prostrediu, no aj voči základným ľudským hodnotám.

Pôvodne ste chceli dovážať ponožky zo zahraničia, prečo ste ich nakoniec začali vyrábať na Slovensku?

Úplne prvý nápad bol ich dovážať, lebo to je najjednoduchšie. Potom som chcel, aby to ostalo na Slovensku, aby sme dali prácu ľuďom tu, ale aj aby sme možno ukázali ostatným, že aj tu sa dajú realizovať sny a plány. Chcel som ukázať, že sa to dá. Ľudia sú tu väčšinou nastavení tak, že sa niečo nedá, sú skeptickí. Výsledok sa dá dosiahnuť, ale ľudia ho dnes chcú hneď, a to nejde. Keď sme rozbiehali MoshiMoshi, boli sme len dvaja. Odišiel som zo zamestnania, robil som v kuchyni a partner bol ešte pol roka zamestnaný. Keď prišla objednávka, zavolal som mu, on odišiel  z kancelárie, prišiel po objednávku, zaviezol ju a vrátil sa do kancelárie. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát denne. Po pol roku odišiel z práce aj on a postupne sme začali aj naberať kolegov.

Vnímajú podľa vás ľudia, že Fusakle vyrábate na  Slovensku? Nie  je im to jedno?

Vnímajú to. Myslím si, že je to jedna z našich výhod. Aj sa to snažíme prezentovať.

Ak si to uvedomujú, prečo náš textilný priemysel upadol?

V Banskej Štiavnici bola napríklad kedysi Pleta – bol to závod, ktorý robil pletené odevy, šále, svetre a 90 až 95 percent sa vyvážalo za socializmu do zahraničia. To, že to upadlo, je následok doby a toho, že sme sa veľmi rýchlo chceli adaptovať na nové situácie, demokraciu, chceli sme sa čo najskôr priblížiť západu. Bol boom nakúpiť čo najlacnejšie. Vtedy som si neuvedomoval, že keď tu skončí výroba a všetko budeme dovážať zvonku, nič nám tu neostane. Čo budeme potom robiť, ako budeme zarábať peniaze, z čoho budeme žiť? Preto je dnes problém s nízkymi mzdami, nedostatkom roboty, lebo veľká časť priemyslu sa po revolúcii zlikvidovala a prestalo sa u nás vyrábať.

Slovenské výrobky sú omnoho drahšie ako tie, ktoré sa vyrábajú v Indii či Bangladéši.

Uvedomujem si, že mnohí ľudia majú problém s peniazmi. Nie všetci môžu zarábať tak, aby si kupovali ponožky za 5 eur alebo tričko za 15 alebo 20 eur vyrobené na Slovensku. Ale treba začať postupne. Keď tu vytvoríme výrobky, aj viac ľudí si potom bude môcť dovoliť drahšie veci, lebo budú mať prácu. Hlavne musíme začať niečo robiť.

Dokáže slovenský textilný priemysel s ich cenami konkurovať veľkým reťazcom?

Pozrite sa na trhy ako Urban market, Dobrý trh alebo Sashe, kde je pôvodný domáci dizajn a výroba a ľudia majú o to záujem a kupujú to. Je to možné. Treba začať v oblastiach, kde na to ľudia majú peniaze, a potom začať zadávať výrobu do stredu a na východ Slovenska. Pokiaľ budú mať ľudia prácu, budú môcť aj míňať a budú si môcť dovoliť viac. Okrem toho aj tak naše domáce produkty sú často kvalitnejšie ako tie z Ázie, a tým pádom ušetria, keď nebudú musieť kupovať lacné, no menej kvalitné veci.

Aj vy ste začali na Dobrom trhu v roku 2015, kde ste Fusakle predstavili. Aké to bolo?  

Išiel som tam s malou dušičkou. Keď sme si postavili stánok, tak som poprosil dve kamarátky, aby išli predávať a ja som sa zavrel do kancelárie a čakal som. Nemal som vysoké sebavedomie, bál som sa. Kamarátky potom za mnou chodili, že je všetko v poriadku a ľuďom sa to páči.

Koľko ste odvtedy predali ponožiek?

Bude to do stotisíc párov.

Vaším najväčším  konkurentom sú Happy Socks zo Švédska. Ako funguje konkurencia? Pozeráte si ich vzory, porovnávate sa?

Pozeráme sa, čo majú oni, aj iní výrobcovia. Nechcem mať kópie a snažíme sa nekopírovať. Pri vzoroch, ako sú bodky a pásiky, veľmi iný nebudete, ale snažíme sa pri nich mať aspoň iné farebné kombinácie.

Zdroj: Fusakle.sk
Zdroj: Fusakle.sk

Vaša značka je veľmi aktívna na sociálnych sieťach. Ako veľmi je dnes komunikácia dôležitá pre úspech značky?

Je to určite viac ako polovica úspechu. Ľudia si už nevytvárajú vzťah k značke len podľa toho, či je niečo pekné, ale podľa emócie, ktorú vyvoláva. Darí sa nám robiť love brand, ľudia nás majú radi a vnímajú, že im chceme niečo povedať a že sa snažíme hlavne pomôcť či už vytváraním práce, alebo šírením pozitívnych emócií a nálady.

Koľko stojí na Slovensku vyrobiť pár ponožiek?

Záleží, či je krátka, dlhá, podkolienka a z akého je materiálu. Naša ponožka v predaji stojí 6,50 eura. Do ceny vstupuje DPH, predajca, ktorý tiež potrebuje maržu, a potom sú tam naše náklady – ľudské zdroje, balenie, doprava a aj výroba. Ľudia si myslia, že ponožku urobí stroj a reálne ju aj uštrikuje, ale odkedy sa urobí, až po to, že sa predá, prejde aspoň 35-krát rukami. Je to naozajstná ľudská práca. Musí sa zošiť, ožehliť, poskladať, oštítkovať. Výroba jedného páru je medzi jedným a dvomi eurami, samozrejme záleží na vyrobenom množstve. Máme teda vyššie náklady ako náš nadnárodný konkurent, ktorý ich vyrába v Turecku, ale stále im vieme konkurovať cenou. Niektorí chceli, aby sme spravili personalizované ponožky – jeden či dva páry. Dá sa to, ale cena je 400 až 600 eur. Lebo proces výroby trvá veľa ľudských hodín práce. Preto z každého páru vyrábame aspoň sto párov, aby sa tieto náklady rozložili.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes na dennike.sk

Pekné veci

Ekonomika, Slovensko

Teraz najčítanejšie