Noví vládcovia so starými klamstvami

Viete si predstaviť, že by Nemecko odvolalo svojho veľvyslanca z nejakej krajiny len preto, lebo by pri jeho konzuláte miestni občianski aktivisti postavili sochu pripomínajúcu krutý osud väzňov nacistických pracovných táborov počas druhej svetovej vojny? Je to minimálne nepravdepodobné.

Nemecko je demokratická krajina, dokáže rozlišovať medzi vládnou politikou a občianskymi aktivistami. Čo je však podstatnejšie, skôr sa stane, že si nemecký konzulát podobnú sochu na území svojho úradu postaví sám. Nemcom vojnové zločiny (väčšinou už len) ich predkov nemusí nikto cudzí pripomínať – robia to celkom často a poctivo sami.

Nepopiera to ani súčasný úspech Mein Kampfu v Nemecku – vlani sa ho tam predalo 85-tisíc. Podľa prieskumu Ústavu pre súdobé dejiny, ktorý vydal kritické komentované vydanie Hitlerovho hlavného diela, si dvojzväzkovú knihu, ktorá má skoro 2000 strán, kupujú najmä záujemcovia o históriu, učitelia a inštitúcie – školy či knižnice.

Z úspechu knihy tak nevyplýva, že by v Nemecku pribúdali sympatizanti nacizmu, ako mimochodom tento údaj ihneď interpretovali napríklad mnohé ruské médiá. Skôr to potvrdzuje snahu Nemcov vyrovnať sa s vlastnými dejinami. Mein Kampf sa ostatne ako nástroj na verbovanie sympatizantov nacizmu najmä v dnešných časoch príliš nehodí. Zmätené a hlavne nudné a nekonečné Hitlerove vývody sú presným protikladom krátkych facebookových „právd“, na ktoré si extrémisti zvykli. Potenciálnych sympatizantov nacizmu kniha skôr odradí, než presvedčí.

Mlčanie za peniaze

Japonsko je iný prípad. Tokio odvolalo svojho veľvyslanca a konzula z Južnej Kórey a prerušilo rokovania o ekonomických dohodách na protest proti tomu, že skupina aktivistov umiestnila pred japonským konzulátom v meste Pusan sochu takzvanej „komfortnej ženy“ alebo „utešiteľky“. Oba názvy sú samy osebe falšovaním histórie. Sú eufemizmom pre osud pravdepodobne státisícov najmä východoázijských žien, z ktorých Japonci počas druhej svetovej po okupácii ich krajín urobili sexuálne otrokyne pre svojich vojakov.

Japonsko Kóreu obviňuje z toho, že sochou porušila medzivládnu dohodu z konca roku 2015. Kórea sa v dohode zaviazala, že otázku „utešiteliek“ už nebude otvárať výmenou za pomerne vágne ospravedlnenie japonského premiéra a japonský finančný príspevok na odškodnenie prežívajúcich obetí.

Kórejská vláda sa právom obhajuje tým, že nenesie zodpovednosť za to, čo urobili občianski aktivisti. Nehovoriac o tom, že dohoda sama bola nemorálna, najmä ak by platila jej japonská interpretácia. Tokio podľa svojej reakcie zrejme očakávalo, že si za formálne ospravedlnenie a peniaze kúpi mlčanie druhej strany, vďaka ktorému bude môcť japonské vojnové zločiny zamlčiavať tiež.

Predstavme si opäť, že by si Nemecko chcelo v zahraničí kúpiť zabudnutie a ututlávanie nacistických zločinov. Peniaze by na to možno malo, ťažko by si však mohlo dovoliť niečo také skúsiť, ak by mu to teda vôbec napadlo.

Japonsko je dobrým príkladom toho, že vyrovnanie sa s vlastnou históriou nemusí fungovať ani v demokratických krajinách. Japonsko, aspoň zatiaľ, však nefalšuje históriu preto, aby tým podporilo svoje súčasné územné nároky a autoritárske politické ambície.

Osmanská nostalgia

„Uplynulo storočie, čo sme tieto regióny opustili, ale ich obyvatelia nás nikdy neprestali čakať,“ vyhlásil turecký prezident Recep Tayyip Erdogan v novembri minulého roka. Narážal tým na to, že niekdajšia Osmanská ríša ovládala obrovské územia Európy, Blízkeho východu a Afriky.

Podľa Erdogana obyvatelia týchto regiónov na osmanskú vládu spomínajú v dobrom a túžia po jej návrate. „Nemôžeme byť uzatvorení na 780-tisíc kilometroch štvorcových,“ tvrdil turecký prezident s odkazom na dnešnú rozlohu svojej krajiny.

Z prejavu nie je jasné, či Erdogan chce rozšíriť územie Turecka aj fyzicky, špekuluje sa napríklad o tureckej snahe získať nejaké územia na severe Sýrie a Iraku. Alebo či chce len posilniť turecký vplyv na bývalých osmanských teritóriách a v súlade s vládou podporovanou ideológiou panturkismu i v stredoázijských republikách obývaných tureckými národmi. O to sa napokon snaží už roky, v strednej Ázii a v Azerbajdžane od rozpadu Sovietskeho zväzu, na Balkáne najmä v Bosne tiež od 90. rokov.

V minulosti ho však k tomu viedli najmä ekonomické motívy, snaha získať trhy pre turecké výrobky. Dnes už za tým je najmä zmes ideologických dôvodov, moderný turecký nacionalizmus, snaha urobiť z Turecka opäť veľmoc, osmanská nostalgia aj šírenie islamu. Vďaka tomu vláda čoraz intenzívnejšie podporuje aj v Turecku inak tradične silné presvedčenie, že obdobie osmanskej vlády prinieslo podrobeným národom civilizáciu a mier a miestni z nej boli nadšení.

Idealizovanie osmanskej minulosti však má najmä vnútropolitický účel. Keď bude väčšina dnešných občanov Turecka veriť, že orientálna sultánska despocia bola skvelá, ľahšie ich presvedčíte aj o tom, že rovnako dobrá bude diktatúra človeka, ktorý sa považuje za dediča sultánov a ich impéria. A čím viac si oba vládne systémy budú podobnejšie, tým to bude lepšie.

V utorok turecký parlament začal debatu o zmene ústavy, ktorou sa chystá sám seba odsúdiť k bezvýznamnosti. Pripravuje sa zavedenie prezidentského systému, v ktorom by mala hlava štátu prakticky neobmedzenú moc a mohla by svoj úrad zastávať ďalšie dve volebné obdobia. Dnes 62-ročný Erdogan by tak mohol stáť na čele krajiny až do roku 2029, čiže v podstate by sa stal prezidentom doživotne.

Cár ako symbol

V Rusku sa množia pomníky cára Ivana Hrozného. Svet si všimol, keď vlani v októbri odhalili jeho monumentálnu jazdeckú sochu v meste Orjol, nie je však jediná. Minister kultúry Vladimir Medinskij presadzuje rehabilitáciu cára ako symbolu kontinuity ruských dejín, strojcu reforiem, ktoré posilnili Rusko, úspešného dobyvateľa a ako vládcu, ktorý podnikol „odvážne kroky na posilnenie jednoty ruského štátu“.

Tým posledným sa myslí napríklad viac dní trvajúci masaker, počas ktorého Ivanovi vojaci pod cárovým osobným velením bezdôvodne povraždili tisíce obyvateľov mesta Novgorod. Jediným previnením mesta bolo, že na ruskom území predstavovalo určitú anomáliu – bolo ruským oknom smerom na Západ, akousi kupeckou republikou považovanou síce dosť prehnane, ale nie úplne bezdôvodne za kolísku ruskej demokracie a za historickú alternatívu vládneho systému samoderžavia, ktoré definitívne nastolil práve Ivan Hrozný.

Tento cár podľa ministra Medinskeho nebol o nič horší, ako jeho kolegovia na Západe, veď počas takzvanej Bartolomejskej noci vo Francúzsku zavraždili oveľa viac ľudí ako v Novgorode. To je možno pravda, podstatný rozdiel však je, že Bartolomejskú noc dnes nikto vo Francúzsku neobhajuje a nevydáva ju za príklad správnej panovníckej politiky nutnej na upevnenie jednoty štátu.

Režim Vladimira Putina sa však vedome hlási k príkladu cára, ktorý ruské dejiny viac ako ktokoľvek iný posunul na koľaj vedúcu až k Josifovi Stalinovi, k ruskej nedôvere voči Západu a čomukoľvek cudziemu, k vytvoreniu ruského impéria a podmaneniu si okolitých národov. Ivan Hrozný bol stelesnením paranoje, ktorá Rusko ovládala, pocitu permanentného ohrozenia inými a dnes slúži aj ako ich ospravedlnenie.

Putinov režim si pritom ani nemusí cára príliš idealizovať. Jeho cieľom úplne postačí, ak Rusov presvedčí, že to, čo urobil, bolo vždy nutné a prospešné pre štát a národ. Získa tým legitimitu pre akúkoľvek diktatúru a pre akékoľvek zverstvo, ktoré by táto diktatúra s podobným odôvodnením urobila.