Jasenovac. Miesto, kde omdlievali aj fašisti. Danteho peklo existovalo

Ustašovci likvidovali Srbov, Židov a Rómov nepredstaviteľným spôsobom.
Mladí chlapi v uniformách vyberajú z radu ďalšieho. Vystrašený pán vo veste a košeli je donútený kľaknúť si. Vzpiera sa. Niekoľkí uniformovaní sa postavia za neho, dvaja vedľa neho. Jeden drží zajatca za vlasy, druhý vezme pílku a priloží ju obeti na krk. Urobia si fotografiu na pamiatku a potom chlapíkovi odpília hlavu.
V tom istom čase pár desiatok metrov od nich berie uniformovaný mladík do rúk ďalšie bábätko a s poriadnym švihom ho hádže o murovanú stenu. Jeho kolegovia zatiaľ zabíjajú chorú babičku kladivom a sekerou.
Pri rieke si vyberajú malé deti ďalší kati, s rehotom ich hádžu do vody. A tam, kdesi medzi, je tehelňa s pecami. Uniformovaní do nich hádžu, koho si zmyslia, a upaľujú ich zaživa. Už ich nebaví vypichovať oči hákmi a sťahovať ľudí z kože. Škoda guliek a plynu, keď to ide aj lacnejšie.
Áno, je to drsné. Nie je to však opis z béčkovej hororovej beletrie, ale realita z koncentračného tábora Jasenovac v Chorvátsku. Uniformovaní vrahovia si vravia ustašovci a svoje činy obhajujú tým, že sú vlastenci a čistia krajinu v mene jej nezávislosti. Čo na tom, že Chorvátsko je nezávislé už od apríla 1941? Píše sa rok 1942, potom 1943, 1944, až sa začne rok 1945.
Hmla z krvi
Je druhá svetová vojna. Keďže tamojšie väznice pre nepriateľov štátu praskajú vo švíkoch, niečo vyše hodiny cesty od Záhrebu sa pre nich buduje koncentrák Jasenovac. Tábor, kde nakoniec z metód tamojších popráv omdlievali aj oveľa „skúsenejší“ fašisti.
Ukazujú to ich hlásenia do Berlína. Tábor, ktorému velil mladučký Dinko Sakić. Tábor, nazývaný aj Osvienčimom Balkánu. Tábor, o ktorom sa u nás takmer nevie.
Filmár Robert Kirchhoff, ktorý nakrútil dokument o rómskom holokauste s názvom Diera v hlave, kde účinkujú aj ľudia, čo prežili Jasenovac, priznáva, že keď začal študovať tento tábor, pohlo to s ním tak, že sa to podpísalo aj na jeho rodine.
„Mal som doslova nočné mory. To boli také strašné veci, že človeku sa až zastavuje rozum. Ak existuje najhlbšie Danteho peklo, tak bolo práve tam.“
Jedna z Rómok vo filme opisuje, čo zažila. „Ako som skončila v Jasenovaci? Najprv zabili moju babku samopalom. Videla som, ako sa na mňa pozerá. Myslela som si, že je živá. Zobrala som šaty a chcela som ju do nich zabaliť. Ťahali ju za nohy po ceste. Potom som počula, že deda, ktorý, chudák, nemohol chodiť, hodili do vody. Odniesla ho. Jedna Cigánka a plno ďalších, všetky zabité deti sa pozerali. Myslela som, že sú živé. Nevedela som, že keď človek zomrie, tak vidí.“
Peklo ju čakalo aj priamo v tábore. „Bolo tam toľko krvi, až sa z nej vytvorila hmla. Nebolo cez ňu vidieť. Prišiel ustašovec, v ruke držal nôž. Vraví mi, že ochutnaj malá, aká je