Denník N

Ponovembrové vysoké školstvo – veľké očakávania za málo peňazí

Foto – TASR
Foto – TASR

Tlak na vysoké školy podávať stále vyššie výkony vo vede a výskume sa stále zvyšuje. Nie je sprevádzaný dostatočnými finančnými a materiálnymi podmienkami.

V závere minulého roka sme si pripomenuli štvrťstoročie od novembra 1989, ktorý priniesol v našej spoločnosti začiatok procesu výrazných spoločenských zmien. Významnú úlohu v nich zohrali aj študenti univerzít a vysokých škôl.

Svojou aktivitou a vyjadrením nespokojnosti so stavom spoločnosti a vysokých škôl zvlášť vytvorili tlak na zmeny v systéme vysokého školstva s cieľom zrušenia centralistického spôsobu riadenia vysokých škôl a vytvorenia systému akademickej samosprávy na princípe akademických práv a slobôd tak, ako je to vo vyspelých demokratických krajinách Európy.

Systémové zmeny vo vysokom školstve a príprava novej legislatívy po roku 1990 sa stali častou témou akademických debát a verejných diskusií nielen v akademickom prostredí, ale aj v médiách.

Rok 1990 – akademické práva sú späť

Postupný vývoj nových legislatívnych noriem od prijatia prvého ponovembrového zákona č.172/1990 Zb. o vysokých školách trvá prakticky dodnes. Jeho historický prínos spočíval v tom, že vrátil na pôdu univerzít a vysokých škôl akademické práva a slobody. Naše vysoké školy opäť získali právo rozhodovať o svojej činnosti na princípe úzkej spolupráce demokraticky volených akademických a samosprávnych orgánov.

Otvoril sa priestor k zahraničnej spolupráci, mobilite študentov a učiteľov. Študenti dnes spolurozhodujú o činnosti vysokej školy svojím zastúpením v orgánoch samosprávy. Výrazným spôsobom dnes spolurozhodujú o všetkých kľúčových problémoch vysokej školy či fakulty.

Naše vysoké školstvo má teda za sebou 25 rokov vývoja v demokratických podmienkach, čo je asi vhodná príležitosť a čas na bilancovanie.

V ostatných rokoch sa témy súvisiace s vysokým školstvom na Slovensku akosi dostávajú do úzadia pozornosti verejnosti a médií. Z času na čas počuť vyjadrenia zástupcov Rady vysokých škôl a Slovenskej rektorskej konferencie ako partnerov ministerstva školstva hlavne k problémom súvisiacich s financovaním vysokých škôl.

Súčasná štruktúra vysokého školstva predstavuje model štátnych, verejných a súkromných vysokých škôl. Za uplynulých 25 rokov sa ich počet zdvojnásobil. Okrem celkového počtu 36 inštitúcií poskytujúcich vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku ešte pôsobia pobočky piatich zahraničných vysokých škôl.

Počet vysokých škôl je pritom často predmetom kritiky. Mnohí ho v pomere k celkovému počtu obyvateľov považujú za zbytočne veľký a neefektívny.

Ako sa vyvíjala samozrejmosť

Verejné vysoké školy v SR zabezpečujú podstatnú časť výchovy a vzdelávania študentov. Ich vnútorná činnosť na princípe akademických práv a slobôd sa riadi platnou legislatívou. Využívajú model viaczdrojového financovania a majú možnosť samy rozhodovať o využití majetku zverenom štátom do ich vlastníctva. Akademické práva a slobody už dnes chápeme ako samozrejmosť. Aj ony však prešli svojím historickým vývojom.

Otázky autonómie univerzity, jej akademických práv a slobôd sú také staré ako samotná história univerzít. Pre ich vnútorný život a akademickú obec mali a stále majú veľký význam. Od nich sa odvíja sloboda myslenia, prejavu a argumentovania ako otázka tradičných ideí univerzity. To znamená autonómiu v rozhodovaní vo veciach vzdelávania, výskumu, financovania i vnútornej organizačnej štruktúry nezávislých od orgánov štátu.

Univerzity oddávna považovali idey slobody a autonómie za neoddeliteľné a také si ich bránili. Hoci, z historického pohľadu nebolo vždy možné presadzovať tieto práva v želanej podobe, ich duch vždy prežil a túžba po nich bola stále aktuálna v diskusiách a úvahách akademikov.

Úsilie dosiahnuť a brániť tieto práva a privilégiá možno pozorovať od samotného vzniku univerzít v celoeurópskom kontexte. Univerzita ako inštitúcia preukázala za celé dlhé obdobie svojho historického vývoja pozoruhodnú odolnosť voči vplyvu času.

Z historického pohľadu vývoja univerzít boli akademické práva a slobody vždy témou diskusií a predmetom obrany pred vrchnosťou či jednotlivcami, ktorí sa pokúšali obmedzovať ich alebo ignorovať. Preto treba všetky diskusie o súčasných či budúcich možnostiach a rozvoji akademických práv a slobôd chápať v historickom kontexte.

Zápas univerzít o autonómiu, akademické práva a slobody pretrvával celé stáročia až do súčasnosti. Pritom sa však treba zamyslieť nad tým, čo je to univerzita a aké je jej poslanie.

Tradičné európske univerzity boli založené s cieľom šíriť vedomosti a poznatky na základe systematického štúdia a akademickej diskusie. Základné poslanie univerzity, a to skúmať pravdu a odovzdávať získané poznatky ďalším generáciám, zostáva stále nezmenené.

Úloha a poslanie univerzity

Univerzity výrazne ovplyvňujú rozvoj spoločnosti, jej kultúrnu úroveň a technický pokrok. Dnešné postavenie a poslanie univerzít v modernej spoločnosti je oproti minulosti rozdielne. Žiada sa od nich, aby sa otvorili navonok a stali sa kľúčovými inštitúciami pri definovaní a nastoľovaní požiadaviek na reformy v spoločnosti.

Od akademickej sféry sa žiada, aby sa zapojila do rozhodovacích procesov v spoločnosti a poskytla vedomostné bázy nevyhnutné na správne rozhodnutia štátnej exekutívy. Tieto náročné úlohy plnia univerzity vo všetkých demokratických štátoch Európy a ostatného sveta.

Podstatným predpokladom na plnenie úlohy univerzity v súčasnej vyspelej spoločnosti je systém jej riadenia a financovania. Každý z doteraz známych systémov riadenia má svoje výhody a nevýhody. Výhodou centralizovaného systému je jeho súdržnosť, stabilita, lepšia možnosť plánovania, kratší proces rozhodovania a prehľadnosť.

Jeho nevýhodou sú nedostatok kreativity, nízka efektívnosť, zložité administratívne postupy, zbytočná byrokracia, vyššie náklady, nepružnosť, malá snaha pracovníkov o inovácie a slabá osobná iniciatíva.

Súčasný trend rozvoja vysokého školstva vo svete jasne dokazuje výhody decentralizovaného modelu riadenia. No tento systém nemôže fungovať bez autonómie, akademických práv a slobôd univerzít a vysokých škôl. Decentralizovaný systém si však vyžaduje jasné pravidlá vnútorného fungovania univerzity. Jeho funkčnosť a efektivita závisia od mnohých objektívnych i subjektívnych faktorov.

Podmienky na prácu

Vo svete možno zreteľne pozorovať masovosť vo vzdelávaní. Preto aj univerzity a vysoké školy dnes majú charakter masových inštitúcií. Vzdelávajú veľký podiel obyvateľstva rôzneho veku. Vzhľadom na to, že aj náklady na financovanie dnešných veľkých univerzít a vysokých škôl enormne vzrástli, vzdelávanie a vedecký výskum sa stali závislými od politických a ekonomických rozhodnutí orgánov štátu.

Tento stav má, samozrejme, vplyv na chápanie autonómie univerzity a akademickej slobody. Vláda, ktorá univerzitám prideľuje peniaze vo forme dotácií zo štátneho rozpočtu, chce vedieť, ako efektívne ich využijú a aké výsledky vo vzdelávaní dosiahli, či sú ich absolventi dobre pripravení na dnešný trh práce, či dosiahnuté výsledky vedeckého výskumu môže spoločnosť dobre využiť a či ich kvalita zodpovedá medzinárodnému štandardu.

Univerzity si uvedomujú, že ich činnosť vo všetkých oblastiach musí byť transparentná. Uvedomujú si, že sa môžu tešiť z akademických slobôd a autonómneho postavenia len za akceptovania ťarchy zodpovednosti za kvalitu svojej práce a efektívnosti vynakladania pridelených peňazí. Preto je dôležité definovať mieru a formy, akými má vláda právo kontrolovať a koordinovať činnosť univerzít a vysokých škôl.

Vplyv štátu na ich činnosť musí vytvárať synergický efekt, ktorý im umožní vychovávať tvorivých absolventov, schopných produkovať nové idey, nové technológie. Toto je však možné iba v prostredí, ktoré umožňuje slobodné, nezávislé, objektívne a vedecké myslenie, oslobodené od nežiaducich zásahov zvonka. K tomu všetkému však potrebujú univerzity, ich pracovníci a študenti optimálne podmienky na svoju prácu.

Európske vysoké školstvo prešlo v uplynulom štvrťstoročí dôležitým procesom vývoja. Model postupnej integrácie v zmysle rozširujúceho sa členstva štátov v Európskej únii sa musel nevyhnutne premietnuť aj do oblasti vysokoškolského vzdelávania, do spolupráce vo vede a výskume.

Od prijatia Magny charty európskych univerzít v roku 1988 vzniklo množstvo dôležitých dokumentov ako Bolonská deklarácia, Lisabonský dohovor a ďalšie. Priemetom základných myšlienok a dohovorov obsiahnutých v týchto dokumentoch do legislatívnych noriem na národnej úrovni sa vytvoril priestor na posilnenie spolupráce vo vzdelávaní, vede a výskume, priestor na medzinárodnú mobilitu študentov a učiteľov.

Slovenské univerzity a vysoké školy sú dnes v zastúpení Slovenskej rektorskej konferencie (SRK) aktívnymi členmi Európskej asociácie univerzít (EAU). Sme teda spolutvorcami súčasného modelu vysokého školstva v dnešnej zjednotenej Európe a nepriamo, i keď len v malej miere, ovplyvňujeme jeho ďalší vývoj.

Príliš silné fakulty

Slovenské vysoké školstvo i jednotlivé univerzity sa po roku 1990 stali predmetom viacerých medzinárodných auditov. Jedna z prvých zásadných pripomienok vznesených na našu adresu bola: nízke percento vysokoškolských študentov k počtu maturantov zo stredných škôl. Z úrovne 16 percent bolo nevyhnutné zvýšiť počet vysokoškolákov postupne až k 30 percentám.

K naplneniu tohto cieľa však bolo nevyhnutné diverzifikovať a diferencovať naše vysoké školstvo. Prvý zákon č.172/1990 o vysokých školách bol kompatibilný so zákonmi vo vyspelých európskych krajinách, čo sa týka miery autonómie, akademických práv a slobôd, zaviedol aj špecifický prvok, a to právnu subjektivitu fakulty v rámci vysokej školy.

Tento krok sa odôvodňoval ako garancia proti tomu, aby sa zamedzilo akémukoľvek politickému vplyvu na zmeny vo vysokom školstve v ďalšom období transformácie.

Fakulty sa stali nezávislými subjektmi s vlastnou ekonomikou a účtami v rámci univerzity, či vysokej školy, ktorej boli formálnou súčasťou. Tým sa z univerzít stali viac alebo menej konfederácie fakúlt, ktoré nemali záujem o rozvoj silnej univerzity ako celku v zmysle modelu európskej univerzity. Táto situácia výrazne poznačila ďalší rozvoj najmä najstarších univerzít u nás.

K zmene došlo až v roku 2000 po schválení nových legislatívnych noriem, keď sa právnym subjektom stala univerzita, respektíve vysoká škola. Silné postavenie fakúlt však pretrváva až dodnes.

Aké odborné školy potrebujeme

Po roku 1990 sa otvorila diskusia o modeli diferenciácie nášho vysokého školstva. Nevedeli sme sa rozhodnúť, či budeme potrebovať odborné vysoké školy. Uvažovalo sa najmä o type odbornej vysokej školy podľa modelu nemeckej Fachhochschule, ktorá by cielene vychovávala absolventov s praktickými poznatkami a skúsenosťami v konkrétnom odbore okamžite využiteľnými v praxi, najmä v priemysle.

Po osamostatnení Slovenska sa model odborných vysokých škôl uplatnil v Českej republike. Jeho realizácia v praxi však priniesla aj mnoho problémov. U nás okrem dvoch neúspešných pokusov založiť odbornú vysokú školu ako „fakultu odborných štúdií“ v rámci STU Bratislava, respektíve TU Košice sme sa k diferenciácii vysokého školstva doteraz neodhodlali.

Diskutovaný model odborných vysokých škôl úzko súvisel aj s budúcim postavením stredných odborných škôl, takzvaných priemysloviek. Úroveň väčšiny z nich bola veľmi dobrá a vychovávala stredné technické kádre s dobrým uplatnením najmä v priemysle.

Súčasná iniciatíva ministerstva školstva v oblasti duálneho odborného vzdelávania sa dá charakterizovať ako snaha o riešenie mnoho rokov sa vlečúceho a neriešeného problému. Isté však je, že nevyhnutnou súčasťou odborného vzdelávania na strednom stupni je popri kvalitnej teoretickej príprave aj prax priamo vo výrobe. Podmienky pre ňu musia vytvoriť samotné firmy, v ktorých nájdu absolventi odborných škôl uplatnenie.

Nezmyselne veľký počet študijných programov

Po roku 1990 sa na Slovensku uskutočnila diverzifikácia vysokého školstva hlavne formou zakladania nových vysokých škôl. Pôvodný počet 17 vysokoškolských inštitúcií sa rozrástol na 23 verejných a štátnych vysokých škôl, a 13 súkromných vysokých škôl.

Niektoré z nich vznikli v druhej polovici deväťdesiatych rokov za vlády Vladimíra Mečiara ako čisto politické rozhodnutie bez náležitej prípravy aj napriek výhradám väčšiny akademickej obce slovenských vysokých škôl.

Zaviedli sme systém vysokoškolského štúdia pozostávajúceho z troch stupňov, a to bakalárskeho, magisterského (respektíve inžinierskeho) a doktorandského. Tento systém by mal umožňovať študentom mobilitu. Skutočnosť je však iná. Pretrvávajúca nízka mobilita študentov doma aj smerom do zahraničia je najmä dôsledkom nedostatočnej kompatibility samotných študijných programov.

Na mnohých univerzitách a vysokých školách na Slovensku sa vytvoril nezmyselne veľký počet študijných programov. Fragmentácia študijných programov je dodnes chronickou chorobou mnohých vysokých škôl na Slovensku. Súčasný model, charakterizovaný mnohými duplicitami, je ekonomicky neefektívny. K náprave by mal prispieť proces pravidelnej akreditácie vysokých škôl a ich fakúlt.

Prevzdelaní absolventi

Diferenciácia nášho vysokého školstva je permanentnou témou diskusií prakticky od roku 1990. Napriek mnohým pokusom sa u nás nepodarilo diferencovať univerzity a vysoké školy na „univerzity výskumného typu“ (v zahraničí známe ako research univerzity) a vysoké školy zamerané hlavne na vzdelávanie s malým dôrazom na výskum. Pritom priemysel na Slovensku stále hľadá absolventov vysokej školy „ušitých na mieru“ podľa potreby.

Absolventi prvého stupňa vysokoškolského štúdia – bakalári (Bc.) nie sú doteraz dostatočne zreteľne akceptovaní spoločenskou praxou a veľká väčšina z nich pokračuje v magisterskom (Mg.), respektíve inžinierskom (Ing.) štúdiu na tej istej vysokej škole. Pritom viackrát sme si vypočuli kritické hlasy najmä zo zahraničia, že v mnohých študijných odboroch či programoch sú naši absolventi zbytočne „prevzdelávaní“. 

Na posledných priečkach

Súčasný model financovania vysokých škôl je priamym priemetom jednofarebného pohľadu ministerstva školstva na vysoké školy v zmysle platného zákona. Vysoké školy sú dnes platené najmä podľa počtu študentov, i keď model financovania už čiastočne zohľadňuje aj výkony vysokej školy vo vede a výskume.

Hlavným problémom financovania vysokého školstva a vedy na Slovensku je však celkový objem peňazí zo štátneho rozpočtu v percentách z ročného HDP. Z tohto pohľadu sa Slovensko umiestňuje na posledných priečkach v zozname všetkých členských štátov Európskej únie.

Súčasný stav bude dlhodobo ťažko udržateľný. Zvyšujúci sa tlak na vysoké školy podávať stále vyššie výkony vo vede a výskume nie je sprevádzaný dostatočnými finančnými a materiálnymi podmienkami.

Nízke platy, zastarané vybavenie laboratórií, chýbajúci technický personál a výrazná generačná výmena pracovníkov vysokých škôl sú dôvodom narastajúcej demotivácie ľudí k podávaniu vyšších výkonov. Akademická a vedecká kariéra je dnes pre mladého človeka aj napriek jeho osobnému záujmu a vedomostným predpokladom málo atraktívna.

Začne sa boj o študenta

Všeobecne konštatujeme, že kvalita vzdelávania na vysokých školách sa neustále znižuje. Je to však aj dôsledkom čoraz nižšej úrovne vedomostí maturantov, ktorí prichádzajú študovať na vysoké školy.

V najbližších rokoch budú vysoké školy na Slovensku čeliť nepriaznivému demografickému vývoju. Maturantov, ktorí končia stredné školy a zaujímajú sa o štúdium na vysokej škole, bude čoraz menej. Začne sa boj o študenta. Vysoké školy a ich fakulty budú musieť siahnuť po nových formách marketingu.

Dnes už existuje u nás spätná väzba hodnotiaca efektívnosť vzdelávania, vedy a výskumu univerzít a vysokých škôl. V medzinárodných rebríčkoch hodnotenia kvality univerzít bodujú naše vysoké školy zatiaľ málo. V prvej päťstovke sa umiestnila v uplynulom roku len jedna z našich univerzít – Univerzita Komenského v Bratislave.

Štatistiky ministerstva školstva a nezávislé akademické agentúry, ako je napríklad ARRA, poskytujú každoročne relevantné údaje o nezamestnanosti absolventov vysokých škôl. Dajú sa chápať ako pomocné meradlo kvality vysokej školy, respektíve jej fakúlt.

Záujemca o štúdium na vysokej škole ich môže využiť pri rozhodovaní, kam poslať prihlášku. Ročné hodnotenia vysokých škôl, respektíve ich fakúlt by mali slúžiť aj ako základný nástroj na revidovanie ich študijných programov.

Sledovanie uplatniteľnosti absolventov vysokej školy v danom odbore v praxi sa musí premietať aj do spôsobu financovania zo strany štátu. V tomto procese môže zohrať pozitívnu úlohu aj Akreditačná komisia ako poradný orgán vlády, no museli by sa zmeniť jej doterajšie kompetencie. Z hľadiska objektivity kritérií hodnotenia je to však veľmi zložitý proces, pričom je zároveň časovo zdĺhavý.

Kompetentných ľudí do funkcií

Slovenské vysoké školstvo má za sebou štvrťstoročie transformácie. Slovensko sa stalo súčasťou zjednotenej Európy a v oblasti vysokoškolského vzdelávania, vedy a výskumu sme sa stali súčasťou celoeurópskeho vzdelávacieho a vedecko-výskumného priestoru vytvárajúceho podmienky spolupráce a mobility.

Máme vysokoškolskú legislatívu, ktorá spĺňa základné celoeurópske kritériá autonómie, akademických práv a slobôd.

Praktická realizácia samosprávy vysokej školy si však vyžaduje aj vysokú mieru zodpovednosti. Akademická obec sa za uplynulé štvrťstoročie už mnohokrát presvedčila o tom, aké dôležité je zvoliť si do funkcií rektora či dekana kompetentných ľudí.

Na čele ministerstva školstva sa od novembra 1989 vystriedalo 17 ministrov. Časy, keď minister Ján Pišút zvolával porady akademických funkcionárov vysokých škôl počas hlbokých nocí, sú nenávratne preč. Atmosféra entuziazmu, prirodzeného nadšenia a hladu po zmene k lepšiemu i za cenu obetovania osobných síl a času sa pominuli.

Nemiestne blogy ministra

Post ministra školstva doteraz bol a aj v budúcnosti bude predmetom politických rozhodnutí každej nastupujúcej vlády po parlamentných voľbách. Za uplynulé štvrťstoročie prešli postom ministra školstva rôzni ľudia, od viac alebo menej kompetentných odborníkov až po „ministra-šlosiara“ meniaceho zámky na vchodových vrátach Trnavskej univerzity.

Aj v najvyšších ústavných a výkonných funkciách štátu vrátane postu ministra školstva nastáva u nás generačná výmena. Je prirodzené, že súčasný minister školstva, ktorý je oproti prvým ponovembrovým ministrom školstva o dve generácie mladší, nemôže pochopiť atmosféru ponovembrových zmien a konanie nositeľov týchto zmien. V tom čase ešte len dral v školských laviciach krátke nohavice.

Mal by si však odpustiť nemiestne blogy na adresu tých, ktorých si váži celý demokratický svet a bez ktorých by ani on dnes nemohol byť absolventom zahraničných škôl. Svoju kompetentnosť musí najprv dokázať činmi.

Tradície nám bránia v zmenách

Ako teda hľadať východiská v riešení súčasných problémov vo vysokom školstve na Slovensku? Isté je, že dnes neexistujú rýchle a bezbolestné riešenia bez ohľadu na to, kto je a v blízkej budúcnosti bude na čele ministerstva školstva. Už sme si zvykli, že vo volebných programoch každej strany pred parlamentnými voľbami sa deklaruje prioritná podpora vzdelávaniu, vede a výskumu. Po nástupe každej novej vlády však zostáva len pri sľuboch.

Špecifickým znakom školstva a vysokého školstva zvlášť je obrovská zotrvačnosť. Správnosť alebo nesprávnosť dôležitých rozhodnutí sa prejavuje až po mnohých rokoch. Navyše sme silne zaťažení tradíciami a bojíme sa radikálnejších zmien.

Vnútorný deficit univerzít a vysokých škôl sa však neustále prehlbuje aj napriek symbolickým úpravám miezd učiteľov. Financovanie vedeckých projektov z iných zdrojov, ako sú nedostatočné prostriedky zo štátneho rozpočtu získavané formou vedeckých grantov, má svoje limity. Stávame sa málo konkurencieschopnými.

Cestu, ako dosiahnuť vo financovaní výraznejšiu zmenu, ukázali v ostatnom čase lekári a zdravotné sestry. Nie je však v natureli akademikov vyjsť s transparentmi protestovať do ulíc, aj keď tento spôsob si v uplynulých mesiacoch osvojili pracovníci SAV. Je to však len krátkodobé a nesystémové riešenie.

Treba začať hľadať dlhodobé, systémové riešenia. Tie v súčasnej ekonomickej situácii spočívajú v efektívnejšej podpore vysokých škôl zo strany štátu. Súčasne musia samotné univerzity a vysoké školy zefektívniť svoju vnútornú činnosť zatraktívnením ponuky študijných programov, vytváraním motivačného prostredia, odbúravaním zbytočnej administratívy a byrokracie. Zmeny a zefektívnenie činnosti v mnohých oblastiach vrátane rozhodovacích procesov o strategických otázkach vysokej školy sú však podmienené zmenami platnej legislatívy. Všetci však vieme, aká je v súčasnej situácii ťažká a zložitá realizácia týchto myšlienok.

Treba však politikom a verejnosti neustále pripomínať, že úloha univerzít a vysokých škôl je pre ďalší rozvoj každej modernej spoločnosti nezastupiteľná. Najlepšie investície štátu s dlhodobou návratnosťou sú investície do oblasti vzdelávania, vedy, výskumu a vývoja nových technológií.

Autor je profesor,
bývalý rektor a prezident Slovenskej rektorskej konferencie

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie