Denník N

Češka zachraňovala na mori migrantov: Mnohí si myslia, že do Talianska preplávajú za pár hodín

Jitka Kosíková strávila na záchranárskej lodi v Stredomorí tri mesiace. Foto – Lekári bez hraníc
Jitka Kosíková strávila na záchranárskej lodi v Stredomorí tri mesiace. Foto – Lekári bez hraníc

Migranti často nevedia, čo vlastne v Európe budú robiť, hovorí zdravotníčka Jitka Kosíková. Väčšinou ide o mužov z Afriky, ale časté sú aj deti, ktoré cestujú úplne samy.

Na migrantov má dnes skoro každý nejaký názor, len málokto však o nich môže hovoriť z vlastnej skúsenosti. Česká zdravotníčka Jitka Kosíková pracovala tri mesiace na lodi, ktorá zachraňovala migrantov v Stredomorí. Kontrolovala, či nie sú v ohrození života, riešila u nich popáleniny, zlomeniny či priestrely. 

V rozhovore hovorí o tom, ako prebiehajú záchranárske práce, s akými migrantmi sa stretla a ako reaguje na námietku, že mimovládky môžu svojimi aktivitami motivovať ďalších ľudí, aby sa vydali na cestu do Európy.  

Koľkých migrantov ste pomáhali zachrániť?

Lekári bez hraníc majú v Stredomorí tri lode, tie sa za celý rok 2016 podieľali na záchrane viac než 30-tisíc ľudí. Ja som pracovala na jednej z nich počas troch mesiacov, tak ten pomer tomu bude nejak zodpovedať.

Takže ich boli asi tisícky.

To áno.

Čo presne tam vaša posádka robila? Čakali ste na mori, kým migranti vyšlú núdzový signál, aby ste k nim priplávali?

Naša loď Bourbon Argos dostala vždy pridelenú nejakú lokalitu, kde sa zdržiavala. Na tom sme sa dohodli s ďalšími organizáciami, ktoré majú v Stredomorí svoje lode, a s talianskym námorným koordinačným centrom. Obvykle sme boli 25 míľ od líbyjského pobrežia.

Platila zásada, že nebudeme zachádzať do teritoriálnych vôd Líbye. Potom sme sledovali, či v našej blízkosti nepláva nejaký čln, ktorému treba pomôcť, alebo nás na nejaký čln upozornili z talianskeho námorného koordinačného centra. Zadali nám jeho presnú polohu a my sme tam vyrazili.

A potom ste k nim doplávali a vytiahli ich?

Tie člny migrantov boli väčšinou také väčšie rafty s motorom. Obvykle nemajú žiadne záchranné vesty ani zásoby vody či potravín. Palivo majú často len na pár hodín, určite nie na celú cestu. Tých ľudí je na člne bežne 120 až 150, sú natlačení jeden na druhého.

Je tam preto veľké riziko, že sa čln prevráti. Pri záchranárskej akcii sme k nim najprv vyslali náš motorový čln, rozdali im vesty a povedali im, čo sa bude diať. Následne sa k nim priblížila naša veľká loď. Čln sme k nej pripútali a ľudia mohli vyjsť po schodíkoch na palubu.

Bourbon Argos je jednou z lodí, ktorá v Stredomorí zachraňuje migrantov. Foto - Lekári bez hraníc
Bourbon Argos je jednou z lodí, ktorá v Stredomorí zachraňuje migrantov. Foto – Lekári bez hraníc

Vy ste tam pôsobili ako zdravotná sestra. Čo ste presne robili?

Po vytiahnutí ľudí na palubu sme urobili základnú prehliadku, či nie sú v ohrození života. Ak to šlo, skontrolovali sme, či nemajú napríklad svrab a podobne. No a potom sme vyčlenili tých, ktorí na tom boli najhoršie, a o tých sme sa starali.

Zažili ste aj nejaké úmrtie?

Ja priamo nie. Krátko po mojom odchode však kolegovia z mojej lode mali akciu, pri ktorej zachraňovali čln, na ktorom už bolo asi 25 mŕtvych. Ja som sa starala o ľudí, ktorí boli väčšinou podchladení alebo boli v emocionálnom šoku. Občas mali zlomeniny, niekedy aj priestrel nohy. Alebo išlo o popáleniny, ktoré si privodili na člne. Pokiaľ sa im totiž do člna dostala slaná voda, ktorá sa zmiešala s palivom, tak im to mohlo popáliť kožu alebo dýchacie cesty.

Ako dlho po vytiahnutí zostali na lodi?

Naša kapacita bola 500 osôb, pravidelne sme ju prekračovali. Záchranárske práce väčšinou trvali jeden deň a potom sme zamierili na pevninu, teda na Sicíliu alebo do južného Talianska, podľa toho, kam nás poslalo koordinačné centrum. Samotná cesta trvala zhruba 36 hodín, takže utečenci na našej lodi strávili tak dve noci. Na pevnine sme ich potom odovzdali talianskym úradom.

Jitka Kosíková pracovala ako zdravotná sestra v pražskej Nemocnici Motol, popri tom pravidelne odchádzala na misie do zahraničia. Pôsobila v Jemene, Jordánsku, Bangladéši, Južnom Sudáne a dvakrát v Afganistane. Od konca júla do konca októbra 2016 pôsobila na lodi organizácie Lekári bez hraníc v Stredomorí. V súčasnosti pracuje v pražskom hospici Cesta domu. Foto - Archív J. Kosíkovej
Jitka Kosíková pracovala ako zdravotná sestra v pražskej nemocnici Motol, popritom pravidelne odchádzala na misie do zahraničia. Pôsobila v Jemene, Jordánsku, Bangladéši, Južnom Sudáne a dvakrát v Afganistane. Od konca júla do konca októbra 2016 pôsobila na lodi organizácie Lekári bez hraníc v Stredomorí. V súčasnosti pracuje v pražskom hospici Cesta domů. Foto – archív J. Kosíkovej

Dá sa povedať, ako vyzerá typický migrant, ktorého ste mali na lodi?

Určite prevažovali muži. Prekvapilo ma, koľko tam bolo detí a mladých ľudí pod 18 rokov, ktorí cestovali úplne sami.

Skutočne to boli všetko deti? Objavilo sa množstvo prípadov, keď sa dospelí migranti vydávali za deti.

Samozrejme, my sme nemali možnosti to overovať a mohli sme im len veriť. Ale mali sme na lodi aj trinásťročné alebo desaťročné deti, to už skutočne podľa fyziognómie spoznáte.

Čo si niesli so sebou? Mali tie povestné iPhony?

Väčšinou nemajú ani žiadnu tašku, len oblečenie, čo majú na sebe. Telefón mala iba malá časť. My sme ich však detailne neprehľadávali, robili sme iba základnú bezpečnostnú prehliadku. Ale je známe, že štruktúra migrantov sa priebežne mení. Napríklad ľudí zo Sýrie a z Afganistanu, o ktorých sa píše u nás doma, tam bolo počas môjho pôsobenia len minimum.

Väčšina ľudí teda pochádzala odkiaľ?

Najväčší počet pochádzal z Afriky, z krajín ako Nigéria, Mali, Eritrea, Pobrežie Slonoviny alebo Sudán.

Na lodi pripadalo jedenásť členov posádky na niekoľko stoviek migrantov. Nedochádzalo ku konfliktom?

Smerom k nám nie, ale medzi nimi k nejakým nedorozumeniam mohlo dochádzať. To však súviselo skôr s tým, že loď mala obmedzenú kapacitu, a aby si každý mohol ľahnúť, vyžadovalo to značné kompromisy. Takže si niektorí hájili svoje miesta. Hlavne však na nich bolo vidieť, že sú natešení z toho, že sú v bezpečí.

Foto - Lekári bez hraníc
Foto – Lekári bez hraníc

Mali ste možnosť sa s nimi rozprávať? O tom, aké sú ich ďalšie plány, s čím prichádzajú do Európy?

Bolo to rôzne – niektorí už majú v Európe kontakt, nejakého príbuzného, takže tí majú predstavu, kam ísť. Iní však nevedia, skôr dúfajú, že budú môcť študovať a niekde pracovať. Väčšina ľudí, s ktorými sme hovorili, nechcela využívať nejaký sociálny systém. Mali vôľu naučiť sa jazyk, uplatniť sa, hoci konkrétne predstavy nemajú.

Aj keby im vôľa vydržala: vo viacerých krajinách má aj mnoho domácich obyvateľov problém nájsť uplatnenie, vrátane vysokoškolákov. Vedia o tom migranti?

Pochybujem, že sa k nim takéto informácie dostali. Mnohí z nich majú skutočne skreslené informácie o tom, čo ich čaká.

Skreslené informácie o čom?

Napríklad už len o tom, čo prinesie cesta. Oni si predstavujú, že sa cez more preplavia za pár hodín a nie za dva-tri dni. Nič netušia o tom, akým registračným procesom budú musieť prejsť. Do Európy idú hlavne s tým, že je tu mier a že oni tu nájdu miesto, kde budú môcť lepšie žiť.

Keby som bol odporca migrantov, tak namietnem, že mimovládky túto migráciu podporujú. Môžete motivovať ďalších ľudí, aby sa vydali na cestu, pretože vedia, že im stačí doplávať do medzinárodných vôd a tam ich čakajú záchranárske lode.

Lekári bez hraníc, ako aj ostatné organizácie, spustili záchranné akcie preto, lebo v Stredomorí dlhodobo zomierali ľudia. Oni nemajú žiadny legálny spôsob, ako odísť z miesta, kde prebiehajú konflikty, a požiadať o azyl. Preto sa vydávajú na cestu do Európy, aj keď vedia, že je nebezpečná. Už len kým sa dostanú k pobrežiu Stredozemného mora, musia prejsť Líbyu, čo znamená zdolať púšť.

kosikova-migranti-v
Foto – Lekári bez hraníc

Predsa nie všetci pochádzajú z krajín, kde prebieha vojna. Vy môžete motivovať aj ľudí, ktorí môžno žijú v chudobe, ale nie v bezprostrednom ohrození života.

Ideálny stav by bol, samozrejme, taký, keby dopredu vedeli, za akých podmienok môžu získať azyl, a vôbec nemuseli túto cestu podstupovať. Pokiaľ sú z krajiny, kde prebieha vojna, tak by im malo stačiť prejsť do susednej krajiny a tu celú procedúru absolvovať. Ibaže takúto možnosť nemajú, a preto sa vydajú na cestu do Európy. My do toho vstupujeme až v tej poslednej fáze, pomáhame im prežiť cestu cez more.

Európska agentúra Frontex obviňuje niektoré mimovládne organizácie, že sa koordinujú s pašerákmi, aby posielali člny s migrantmi priamo na ich lode.

To nie je pravda. Frontex síce túto svoju správu poskytol novinárom, ale neposkytol ju už žiadnej z mimovládnych organizácií, aby sa k tomu mohla vyjadriť. My tam predsa nepôsobíme autonómne – riadime sa napríklad pokynmi námorného koordinačného centra, ktoré nám určuje, kam máme plávať a kde tých ľudí následne vyložiť.

Zdá sa mi absurdné, že by sme mali spolupracovať s pašerákmi – čo by sme z toho mali? My sa snažíme len zabrániť ďalším úmrtiam. Veď v roku 2016 bol v Stredomorí dokonca najvyšší percentuálny počet utopených. (Takzvanou líbyjskou cestou sa vlani dopravilo do Európy 360-tisíc ľudí, zahynulo viac než 5000. – pozn. red.)

To bol aj váš osobný dôvod, prečo ste na túto misiu išli?

Lákalo ma už len to, že išlo o prácu na lodi. Predtým som už bola dvakrát v Afganistane, v Jemene, Jordánsku či v Južnom Sudáne, ale toto bolo niečo iné. Hlavný dôvod však bol zachraňovať životy. Stredomorie je pre mnohých Európanov obľúbenou letnou destináciou a ja som sa nevedela zmieriť s predstavou, že na jednom brehu sa opaľujú dovolenkári a na druhom brehu sa topia stovky ľudí.

Foto - Lekári bez hraníc
Foto – Lekári bez hraníc

Napĺňala vás tá práca?

Tá misia bola hlavne fyzicky náročná. Na lodi bolo potrebné robiť rôzne druhy prác, prekladať debny a podobne. Ste v obmedzenom priestore s veľkým davom ľudí, takže je to náročné aj psychicky. Na druhej strane, keď sme tých ľudí vzali na palubu, tak som s nimi cítila tu ich obrovskú radosť. Potom zase vidíte tú ich radosť, keď priplávajú do Talianska, ale zároveň sa s nimi delíte aj o ďalšie obavy z toho, čo ich neskôr čaká. Možno som sa obávala ešte viac než oni, keďže oni často nevedia, do čoho idú. Určite ma však tá práca obohatila.

Mali ste aj plat?

Áno, výška platu sa odvíja od toho, či je to vaša prvá misia alebo už idete opakovane. Začína sa niekde na úrovni tisíc eur v hrubom.

V Česku vládne v otázke migrácie podobná atmosféra ako na Slovensku. Ako sa vaši kamaráti pozerali na vašu prácu?

Ja sa svojou prácou netajím, moji známi o nej vedia, často sa s nimi o tom rozprávam. Oni, samozrejme, majú informácie len z médií a zo sociálnych sietí, tak ja im k tomu hovorím moje vlastné skúsenosti. Niektorí s tým nesúhlasia, ale nestretla som sa s tým, že by ma niekto napadal.

Diskusie na Facebooku čítate?

To už je iný svet. Tam sú ľudia rozdelení na dva tábory a nie sú schopní medzi sebou komunikovať. Preto, keď mám možnosť, snažím sa o týchto veciach rozprávať.

Vrátili ste sa koncom októbra. Čo teraz robíte?

Pracujem v združení Cesta domů, čo je mobilný hospic, ktorý sa stará o nevyliečiteľne chorých. Chodíme za nimi domov a snažíme sa im poskytovať zdravotnícku pomoc až do konca.

Plánujete ďalší výjazd?

Už som bola šesťkrát a stále ma to baví. V lete by som opäť rada na nejakú misiu vycestovala.

Utečenecká kríza

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash